2. pôstna 2024

Kázňový text: 1M 15,1-3

Chcel by som sa dnes s vami, bratia a sestry, venovať jednému veľmi dôležitému a významnému mužovi Starej zmluvy. Keď si ho Pán Boh zavolal, jeho meno bolo Abrám. Na prvý pohľad však nebol ničím výnimočný. Mal 75 rokov, keď k nemu prvýkrát prehovoril Hospodin a žiadal od neho, aby odišiel z krajiny svojich otcov a aby prešiel do krajiny, ktorú mu ukáže.

Súčasťou tohto pozvania bolo zasľúbenie, že z jeho potomstva bude raz veľký národ a krajina, do ktorej pôjde, bude patriť raz jeho potomkom. A na oplátku Hospodin bude jeho jediným Bohom, na ktorého sa v živote bude spoliehať a ktorému bude veriť.

Abrám mal sluhov, mal stáda oviec, nepatril medzi najchudobnejších ľudí v Chárane. To pozvanie prijal, pretože so Saraj, svojou manželkou, ešte nemali deti, nemali potomka. Boh mu však dal sľub, že bude mať syna a bude z neho veľký národ.

Otázkou je, čo z neho urobilo osobnosť? Čím sa stal tento muž tak veľkým a významným? Ako sa z pastiera oviec stal otec všetkých veriacich a muž veľkých zasľúbení? A ako sa z neho stal otec vyvoleného Božieho ľudu? Viete aká jednoduchá je tá odpoveď? Stal sa ním svojou vierou. I uveril Hospodinovi a On mu to počítal za spravodlivosť.

Možno by sme čakali, že sa ním stal na základe nejakých veľkých činov, alebo odvážnych skutkov, alebo niečo dôležité objavil, či niečo ľuďom priniesol. Nie! Celé to bolo len v tom, že začal dôverovať Hospodinovi, aj keď už občas nebola nádej a vyzeralo to veľmi biedne. Jednoducho uveril všetkému, čo mu Boh sľúbil a správal sa podľa toho.

Treba ešte dodať, že tých uistení od Pána Boha v priebehu svojho života dostal viac. Niektoré sa museli zopakovať, lebo aj Abrám bojoval s pochybnosťami. Vždy po nejakom čase, keď strácal nádej, mu Pán Boh pripomínal, že jeho zasľúbenia stále platia a že sa na Božích zasľúbeniach nič nezmenilo. Že stále má dôvod sa tešiť na to, keď sa raz naplnia.

Náš text nebol prvým zasľúbením. Keď mal Abrám 75 rokov, odišiel z Cháranu a prišiel do Kanaánskej zeme. Myslím, že už v Chárane vnímal svoju situáciu ako bezvýchodiskovú. Rozum mu hovoril, že už vlastných potomkov mať nebude. A keď mu zrazu niekto spomenul, že to môže byť inak, vydal sa na cestu.

Znova prešiel nejaký čas, žil už Kanaáne a pohyboval sa v novom prostredí. Darilo sa mu, ale čas plynul rýchlo a roky pribúdali a naplnenie zasľúbenia sa každým jedným dňom vzďaľovalo. Preto prichádza ďalší rozhovor s Bohom. Neboj sa, Abrám, ja som ti štítom, čaká ťa veľmi veľká odmena.

A Abrám začne vyplakávať. Aká odmena pre starého muža, ktorý už teraz je dosť bohatý a z tohto pohľadu nič nepotrebuje. Má všetkého dostatok, ale to bohatstvo a majetok mu pripadajú také nepodstatné, nedôležité. Nemám žiadneho syna a mojim dedičom bude sluha, ktorý sa narodil v mojom dome.

Tá Abrámova otázka ma zaujala: Hospodine, Pane, čo mi chceš dať...? Čo čakáte, bratia a sestry, od Pána Boha? Alebo ešte praktickejšie: Čo „ešte“ čakáte od Pána Boha? Máme už svoje roky, tak čo nám ešte Pán Boh môže dať?

Abrám sa začal sťažovať na nenaplnené zasľúbenie o potomkovi. Vidí všetko to bohatstvo, čo mu Pán Boh požehnal, ale nemá ho komu odovzdať. Zdá sa mu to celé nezmyselné. Mám stáda, mám dobytok, som bohatý muž vďaka tebe Bože, ale keď zomriem, nemám to komu celé dať. Všetka tá práca a námaha, ktorú som vynaložil aj ja do toho všetkého, je zbytočná.

S vekom všetko to materiálne, čo sme pokladali v minulosti za veľmi dôležité, tu svoju hodnotu stráca. Vidíme, koľko nás to stalo námahy, koľko síl sme do toho všetkého investovali a dobre vieme, že to všetko ostane tu, že si nič so sebou zobrať nemôžeme. Je to obraz márnosti. Abrám to mal o to ťažšie, že si uvedomoval, že by to mohlo poslúžiť jeho potomkom, jeho synovi, ale toho nikdy nemal. A tak pred Bohom spomína, že jeho dedičom bude sluha z jeho domu, damašský Eliezer.

Abrám spomína, že by bol spokojnejší, keby to mal komu odovzdať, zdalo by sa mu to logickejšie. Mohol by to dať niekomu, koho miluje, na kom mu záleží a kto by v tom mohol ďalej pokračovať, ale ono to nie je riešením celého problému.

Mať deti, mať akoby svojich pokračovateľov sa nám zdá dobré. Je to viac zmysluplné, ako odovzdať svoju námahu a svoju prácu a svoj pot niekomu cudziemu. Ale nemyslím si, že to je všetko. Pán Boh hovorí Abrámovi: Neboj sa, Abrám, ja som ti štítom, čaká ťa veľmi veľká odmena.

Je odmenou mať syna a mať tak komu odovzdať nadobudnutý majetok? Nemyslím si, že toto znamenali slová Hospodina: čaká ťa veľmi veľká odmena. Mám pocit, že väčšina ľudí si myslí, že to je poslanie človeka, že to je dôvod, prečo na tejto zemi žijeme a že to urobí náš život zmysluplným. Ale ja si nemyslím, že mať potomka a odovzdať mu na konci života majetok je odmena pre Abráma. A nemyslím si, že je to tak aj pri nás. Samozrejme, že nás ako rodičov teší, že niečím môžeme pomôcť svojim deťom, ale to nemôže byť naša celá odmena.

Ten rozhovor s Bohom pokračoval ďalej a Pán Boh pripomína, že ten dedič určite príde a že to bude niekto, kto vyjde z jeho tela. Lenže Abrám netuší, že bude musieť čakať ešte desiatky rokov, kým sa to všetko stane realitou. A tak ho Pán Boh ešte vyvedie von zo stanu a ukáže mu na nebo, aby si to vedel lepšie predstaviť. Ukáže mu hviezdy na oblohe a povie, že toľko bude jeho potomstva. To bolo to, čo Abráma presvedčilo. I uveril Hospodinovi a On mu to počítal za spravodlivosť.

A k tomu prišlo ešte ďalšie zasľúbenie, ktoré sa týkalo krajiny. Aj toto zasľúbenie mal Abrám od začiatku, keď vyšiel z Cháranu. Prišiel do sľúbenej zeme, pohyboval sa ako kočovník a pastier oviec, ale vždy ho vnímali ako cudzinca. No od Hospodina mal sľub, že táto krajina bude raz patriť jeho potomkom, že tam raz budú doma. Bolo to krásne zasľúbenie o budúcnosti, ale ono sa konkrétne Abráma netýkalo. On však uveril aj tomuto slovu a aj to urobilo z Abráma otca všetkých veriacich.

Ale mne stále vŕta v hlave otázka toho starého muža: Hospodine, Pane, čo mi chceš dať...? Čo môžete dať starému človeku, ktorý si uvedomuje, že materiálne veci už nemajú v jeho živote žiadnu veľkú hodnotu?

Pán Boh mu dal potomka, syna, z ktorého sa tešil na staré kolená a mal komu odovzdať svoj majetok. Myslite si, že toto je tá veľká odmena? Alebo zasľúbenie, že jeho potomkovia po nejakých 40-tich pokoleniach sa vrátia na toto miesto a bude to ich zem?

Určite nie, za tým je niečo oveľa viac. Reč o veľkej odmene pre Abráma má súvis s budúcnosťou, s vierou, ktorá siaha ďalej ako je smrť človeka. Pisateľ v liste Židom v Novej zmluve píše o patriarchoch a vysvetľuje: Títo všetci umierali vo viere a nedosiahli, čo im bolo zasľúbené. Len zďaleka to videli, uvítali a vyznávali, že sú len cudzincami a pútnikmi na zemi. Lebo tí, čo takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. A keby boli mysleli na zem, z ktorej vyšli, by mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej vlasti, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil (nebeské) mesto. (Žid 11,13-16)

To zasľúbenie o veľkej odmene sa týka večnosti. Možno tomu Abrám celkom nerozumel, nevedel si to predstaviť, netušil ako to celé Pán Boh premyslel. Bola to pre Abráma ešte ďaleká budúcnosť a do Božích plánov vôbec nevidel. Ale napriek tomu mal tento muž veľkú vieru v Boha. Vieru v to, že Pán Boh niečo chystá a bude to odmena aj pre neho.

My sme ľudia, ktorí, tak ako Abrám vtedy, veríme v Boha. Pán Boh mu jeho vieru započítal ako spravodlivosť. My takú vieru, ako tento muž nemáme, ale poznáme Pána Ježiša Krista, poznáme jeho dielo vykúpenia a záchrany, poznáme jeho zástupnú obeť, tú, ktorá nás očisťuje od všetkých našich hriechov a ktorá nás ospravedlňuje pred Bohom.

Rozumieme tomu oveľa lepšie ako Abrám, len by sme mali pochopiť v našom živote to, že ani naše deti, ani ich ružová budúcnosť, ktorú im chceme zabezpečiť, nie sú odmenou pre nás. Nás čaká odmena preto, že sme uverili v Ježiša Krista a uvedomili si svoju hriešnosť a prijali Božie ospravedlnenie. Tomu starému mužovi sa môžeme podobať vierou. On uveril a Boh mu to počítal za spravodlivosť, aj keď spravodlivý nebol. My sme tiež uverili v Krista a jeho krv na kríži nás očisťuje od našich hriechov a robí nás spravodlivými pred Bohom.

AMEN

Piesne: Neopúšťaj ma...; 89; 92; 83; 97; A 26; 656/5

Texty: 1M 15, 1 – 12.17 – 18; Fil 3, 17 - 4, 1; Ž 27, 1 – 14; L 13, 31 - 35