13. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: 1Kr 15,9–15.24

Minulý týždeň sme hovorili spolu o novej príležitosti, ktorú nám dáva Boh a ktorú môžeme skutočne využiť na prospech a na požehnanie.

Aj keď sme si čítali o kráľovi Jarobeámovi, ktorý bol presným opakom. Ten zbabral, čo mohol a zahodil za hlavu úžasnú príležitosť, ktorú mu Boh dal. Dnes sa posunieme o kúsok ďalej a pozrieme sa na jedného, ozaj z mála mužov, ktorý svoju životnú šancu využili, ale museli urobiť niečo, čo vyžaduje smelosť, odvahu a odhodlanie. Museli vystúpiť z radu. Museli byť iní ako tí pred ním i za ním. Nesmeli len napodobňovať ostatných. Museli si nájsť vlastnú cestu a určitý čas ísť svojou vlastnou cestou proti všetkým.
Dnes tomu hovoríme: plávať proti prúdu.
Takže najprv trochu biblického dejepisu, veď sa už blíži škola. V Judskom kráľovstve bol kráľom Šalamúnov syn Rechabeám. Ten dal postaviť okolo Jeruzalema výšiny pre rôznych pohanských Bohov a zviedol na pohanské chodníčky celé Judské kráľovstvo. V severnej časti kraľoval Jarobeám, ten zaviedol nové náboženstvo s dvomi zlatými teľatami. Keď ste si pozreli domácu úlohu z minulého týždňa, tak viete ako dopadol aj s celým svojim domom. Po jeho smrti sa stal kráľom jeho syn Nádab, ktorý bol ako jeho otec, po dvoch rokoch zomrel po sprisahaní, ktoré zosnoval ďalší kráľ Báša. Ani on nevydržal dlho, keď zomrel, prišiel na trón jeho syn Éla, ktorého po dvoch rokoch zabil veliteľ armády Zimrí, aby sa usadil na kráľovský stolec na sedem dní. Dobre ste počuli. Po siedmych dňoch sa ľud postavil na stranu druhého veliteľa Omrího a ten svojho predchodcu premohol. Alebo skôr Zimrí spáchal pod tlakom samovraždu. Pri každom z týchto kráľov bolo konštatovanie, že robili to, čo sa nepáčilo Hospodinu.
Trochu inak to však bolo v Judskom kráľovstve. Kým v severnom sa vystriedali piati králi, v Južnom po smrti Rechabeáma nastúpil na trón Abijám. Po troch rokoch zomrel. Aj on robil to, čo jeho otec Rechabeám, ale tu prišla konečne jedna zmena. Po Abijámovej smrti sa stal kráľom jeho syn Ása a v Jeruzaleme kraľoval 41 rokov. Pre Judsko to bolo 41 požehnaných rokov, aj keď nepriateľstvo so severným kráľovstvom bolo počas všetkých rokov jeho vlády.
Tak či onak, je to čudné. Je bežnejšie, že veriaci rodičia sa dožijú toho, že ich deti žijú bez Boha, no zriedkavejšie sa stáva, ale stáva sa, že bezbožný rodičia vychovajú zbožné deti. Sám seba sa pýtam, ako sa to dá? Je to vôbec možné.
Veľakrát v cirkvi riešime, že našim deťom chýba vedenie k viere v Boha a bez neho sa nám tratia a končia vo svete. A tu zrazu máme príklad človeka, ktorého otec k zbožnosti neviedol, lebo bol mimo a on Boha objavil a cestu k nemu si našiel.
Pri Ásovi to vyzeralo ako nelogická postupnosť. Jeho starý otec bol bezbožný, jeho otec robil to, čo sa Bohu nepáčilo, a odkiaľ sa zobrala zrazu zbožnosť jeho syna? Tých informácií nemáme veľa. Nevieme, odkiaľ sa to zobralo, ale podľa slov Biblie, si tento muž vybral úplne inú životnú cestu, ako jeho predchodcovia. Zmenil veci, zmenil postoj k Bohu a k náboženstvu.
Odpoveďou je, že bol dosť samostatný a natoľko schopný, že si život zariadil podľa seba a svojej vlastnej hlavy. Jednoducho zvážil veci, zvážil životné možnosti a rozhodol sa tak, ako uznal za správne. A toto sa často v živote ľudí nedeje.
My máme skôr tendenciu napodobňovať. Pod vplyvom rodičov si vyberáme smer, to čo si berieme zo svojej rodiny, to potom prenášame aj do svojho života. Dáme sa veľmi ľahko ovplyvniť ľuďmi, s ktorými žijeme. Preberáme ich hodnoty, ich spôsoby správania bez toho, aby sme zvažovali, či je to správne. Pri niektorých veciach len napodobňujeme to, čo robia ostatí. A ešte jednoduchšie je, keď je okolo nás väčšia masa, ktorá niečo robí, tak sa k nej iba automaticky pridáme a neuvažujeme nad tým, či to je dobré, alebo zlé.
V tomto je ten Judský kráľ Ása veľmi zvláštny. Jeho otec uctieval pohanských bohov na výšinách okolo Jeruzalema a on nabral toľko síl a odhodlania, že ich dal zbúrať a viedol celé Judsko k hľadaniu Hospodina. A to všetko len preto, že sa nedal zviazať do zvykov a tradícii, ktoré tam zaviedli jeho otec či starý otec, ale rozhodoval sa sám.
Nechcem tým povedať, že máme všetko v živote robiť opačne, ako to robia ostatní. To nie. Ale myslím na to, že veriaci ľudia by mali byť dosť silní, aby sa vedeli postaviť a vzoprieť väčšine, keď vidia, že to nie je správne.

Boli sme teraz na misijných dňoch a vždy večer po téme bol nejaký kvíz. Otázky boli postavené tak, aby sa na ne dalo odpovedať iba áno, alebo nie, takže sa hlasovalo buď postavením, alebo zdvihnutím ruky.
Bolo to skôr iba na také pobavenie, ale nefungovalo to dobre. Každý sa poobzeral okolo seba a prispôsobil sa väčšine. Málo kedy sa niekto odvážil zareagovať inak, ako celý dav. Kto by chcel sám vyzerať hlúpo? A keď neuhádli všetci a zmýlili sa všetci, tak to až tak nevadilo, lebo v tej mase ľudí ste sa stratili.
Bolo to síce milé, ale dokazovalo to to, že nevieme si stáť za svojim, že sme veľmi ľahko ovplyvniteľní, že v mnohých otázkach nemáme svoj názor a prispôsobíme sa väčšine.

O pár dní sa začína nový školský rok a ja by som si veľmi prial, aby tie naše deti v tej škole bolo vidno, aby nesplynuli v dave. A nie len deti, ale vy všetci, ktorí ste veriacimi ľuďmi, aby ste sa nebáli byť iní, reagovať inak, správať sa inak, aj keď to bude občas proti väčšine. Nie je zlé ak na seba upozorníme v dobrom, ak sa neprispôsobíme, keď iní robia zle. Ak rozmýšľame o tom, čo sa okolo nás deje a nedvíhame ruky, ako dvíha väčšina a nerobíme za každú cenu iba to, čo robia ostatní.
Zažil som niekoľko takých hlasovaní aj na našej synode. Kde sa nerozmýšľalo, len sa zdvihli ruky podľa vzoru biskupa, no nikto nemyslel na dôsledky, na to, čo tým svojim dvihnutím ruky spôsobí inému človeku.
Ása ukázal, že jemu je bližšia iná cesta, ako cesta jeho otca a zrazu bol kráľom 41 rokov a nie 2, či tri, ako to bolo v susednom kráľovstve. Boh jeho rozhodnutia žehnal.
Veď my vlastne ani nemôžeme byť vo všetkom ako ostatní. Nemusíte byť ani ako vaši rodičia, vyberáme si každý svoju vlastnú životnú cestu.
Je dosť trápne, keď si niekto kúpi bazén, lebo ho má sused, či nové auto, lebo si ho kúpil kolega v práci, či televízor, lebo niekto blízky ma tiež nový. Veď rozumní ľudia predsa takto nefungujú. Keď potrebujem nový televízor tak si ho kúpim, pretože ho potrebujem, ale nie preto, že ma iní k tomu svojím konaním nútia.
Ale tak to by tomu malo byť aj vo veciach viery. Je tu niekto preto, že jeho sused chodí do kostola tak chodí aj on? Alebo preto, že rodičia mali taký zvyk, tak mu to ostalo? Keď ste dospelí, tak tu máte byť preto, že to takto chcete, že ste si takúto cestu životom vybrali.
Máme vlastný rozum, môžeme a máme robiť vlastné rozhodnutia a máme mať k nim aj odvahu.
Zmena kráľa, ktorý svoj život nasmeroval inak, bola citeľná pre celé kráľovstvo. Nechodil v šľapajach svojho otca. A aj keď my častejšie badáme akoby zhoršenia, sú životné prípady, keď si to dieťa nájde cestu k Bohu, aj keď bol rodič povedzme mimo. Je to obojsmerná cesta. Tá k viere a k zbožnosti vyžaduje odvahu byť iným, vytŕčať z radu, nedať sa zviesť na zlé chodníčky väčšiny.
Ozaj by som si prial, aby sme mali odvahu nesplynúť s davom, ale v tom dobrom slova zmysle vytŕčať z radu. Prináša to požehnanie.

AMEN

Piesne: 344; 559; 346; 648; A 59; 654
Texty: Jób 11, 4–11; Ef 6, 1–4; Mt 19, 13–15; Ž 1, 1–6