15. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: 1Kr 16,29–33

Čaká nás bratia a sestry ďalší Izraelský kráľ a ja by som nebol rád, aby to bola len nejaká historická „nuda“.

Mohlo by to znova skončiť pri tom, že si povieme, ako bol ten ďalší muž neverný Bohu a čo robil zle, ako väčšina panovníkov v Izraeli, ale to by sa nás a našej doby až tak veľmi nedotýkalo. A tak, aj keď budeme dnes hovoriť o kráľovi Achábovi, o ktorom máme množstvo informácii, budem hovoriť viac o rodine, o vzťahu k žene, o tom, aký vplyv máme v manželstve jeden na druhého. Čo je na tom dobré, čo môže byť zlé.
Takže dnes si niečo prečítame o Izraelskom kráľovi Achábovi, ale nebude to o Božom súde na Karmeli, kde dal Eliáš postaviť dva oltáre, ani hlade, ktorý prišiel na Izrael pre jeho bezbožný a pohanský život a ani o vyhratých vojnách nad Sýriou, ktoré sa mu podarili preto, že Pán Boh chcel ponížiť Sýrčanov. Budem dnes hovoriť o Achábovi a jeho manželke Ízebel, či ako to bolo v Roháčkovom preklade Jezábel.

TEXT: 1Kr 16,29–33

Dobrá žena je vraj darom od Hospodina, škoda, že si toto Izaraelský kráľ Acháb neuvedomil dostatočne skoro, alebo bol problém v tom, že si takúto ženu vybral sám, bez toho, aby riešil, či to Božia vôľa je alebo nie je. Možno žil v tom, že do takých vecí, ako je výber manželky, sa nijaký Boh ani nijaké náboženstvo miešať nemá.Je to predsa vec lásky, vec srdca, vec osobných sympatií, vec nanajvýš osobná, do ktorej by sa nikto iný nemal miešať, len tí dvaja, ktorí sa ľúbia.
Je to dnes tak? No povedzte. Aké je to už dnes zastarané, aby sa mladý človek pýtal doma rodičov, či toto dievča by bola alebo nebola vhodná partia pre neho? A to platí aj naopak. Ktoré dievča by riešilo ešte pred nejakým randením, či ten chlapec by bol alebo nebol dobrou voľbou? Argumentom predsa je, že s ňou, či s ním bude žiť predsa on či ona.Neberú si ju rodičia, nebudú mať predsa s ňou nič spoločné a tak nie je ani dôvod, aby sa k tomu nejakým spôsobom vyjadrovali. Veď keď sa mladí ľudia ľúbia, ich láska prekoná všetky prekážky.
Asi si skôr spomeniete na nejakú ľudovú pieseň, ktorá rozoberá nešťastne zamilovaných, ktorým rodičia v láske bránili. Veď to muselo byť riadne barbarstvo.
V dnešných moderných vzťahoch už teda platí, že nemá čo hovoriť do toho otec a nemá čo do toho hovoriť mama.Srdcu predsa nerozkážeš. Takže keď to už nie je ich vec, dostávajú sa k týmto informáciám už len náhodne. Kto s kým chodí či nechodí, je už väčšinou hotová vec, ktorú rodičia môžu len akceptovať. Stáva sa aj to, že sa dozvedia už iba termín sobáša, prípadne to, kedy sa udial, keď už sa niet ani k čomu vyjadriť.
Je to dobré, či nedobré? Neviem. Faktom je, že argument: …ja si ju beriem, ja s ňou/s ním budem žiť je dosť závažný a prijateľný.
No snúbencom vždy hovorím, že si berú aj rodinu toho svojho manžela, či manželky. A aj keď to nie je nejaké 100% pravidlo, tak veľmi veľa toho preberáme po svojich rodičoch, takže sa dá očakávať, že keď budem starší, budem ako môj otec a moja manželka ako jej mama. Jablko vraj nepadá ďaleko od stromu.
No mladý človek dnes nerieši na začiatku ani iné veci. Možno raz príde čas, keď sa bude treba starať o rodičov môjho manžela, či manželky, možno raz príde čas, keď s nimi budem musieť žiť pod jednou strechou, či chcem či nechcem, budem sa s nimi dosť pravidelne stretávať. Mladí neriešia, že budú mať vplyv na výchovu ich detí, že cez to svoje dieťa sa budú vmiešavať do toho ich vzájomného vzťahu, aj keď nie tak viditeľne a razantne.
Je to ako u nás v zbore na konvente. Nikto z nás nemôže rozhodnúť za všetkých, ale ten svoj jeden hlas mám ja a máte ho aj vy. A aj keď sa nemôžete rozhodnúť za svoje dieťa a nebolo by to ani dobré, ten jeden hlas predsa len aj v tejto veci máte.
Manželstvo je veľmi zvláštny zväzok. Keď pre nič iné, tak aspoň preto, že je tu od stvorenia sveta, čiže je to veľmi stará ustanovizeň. Faktom je, že po toľkých pokusoch v minulosti, by sme v tejto veci mali byť už špičkoví odborníci, ale vyzerá to tak, že sa nevieme a nedokážeme poučiť z minulosti. A tak vlastne robíme tie isté chyby, ako ľudia pred nami a padáme na nos tak, ako naši rodičia či starí rodičia, pretože sme sa z ich chýb nedokázali poučiť.
Keď žil kráľ Acháb, platilo v Izraeli, že si nemá brať ženu od okolitých národov, lebo to bolo výslovne zakázané Bohom. Bolo to striktné a zákonnícke, ale Pán Boh vedel, že v manželstve je dosť problémov aj bez toho, aby ste museli riešiť rôznosť náboženstva a vplyv pohanstva. Bolo to múdre prikázanie, ktoré malo uľahčiť Izraelitom v tej dobe život. Acháb v tom však žiadny problém nevidel. Presne tak, ako ho nevidia dnes mnohí mladí ľudia, ktorým rôznosť náboženstiev a vierovyznaní nerobí žiaden problém pri hľadaní si manžela či manželky.
Katolík, reformovaní, baptista, apoštolskí, veď je to jedno, my sa predsa máme radi a dohodneme sa.Skúsenosť ukázala, že je to ťažká prekážka, na ktorej vzniká mnoho hádok a mnoho nedorozumenia. Nemôžem povedať, že sú neriešiteľné.
Ale čo s tým? Zakážete to svojmu dospelému dieťaťu? Poviete mu, ako to bolo v minulosti: katolíka mi sem nevoď!?Chcete, žeby sa mladí dnes zoznamovali tak, že si povedia najprv meno a potom sa opýtajú na náboženstvo? Na to sa predsa dnes nemôžete opýtať, ani keď beriete ľudí do zamestnania, lebo by ste ho mohli diskriminovať. Keď si inej viery, už mi nemôžeš byť sympatický? Aj tu by povedali: Srdcu nerozkážeš.
Mňa na tom celom mrzí len to, že si to na začiatku celé málokedy vydiskutujú a takéto vzťahy vo väčšine prípadov končia tak, že nikto nechodí nikde a deti končia bez Boha.To je tá najhoršia verzia, aká len môže byť.
Ale dnes už pre mnohých nie je problém ani v tom, keď ten druhý je absolútne neveriaci človek, či úplne iného náboženstva a inej kultúry. Veď srdcu predsa nerozkážeš.
Nepozerám telenovely či nekonečné seriály, ale nedá sa vyhnúť tomu, aby ste z nich predsa len niečo nevideli. Uvedomil som si, ako je to ďaleké našej kultúre a nášmu životu, keď ukazujú napríklad život v Turecku. Aké je tam rozdielne postavenie muža, či ženy, aké nepochopiteľné a divné správanie a jednanie niektorých. To je nám niečo celkom cudzie. A niektoré skúsenosti z takýchto zmiešaných manželstiev, keď sa rozvedú a domáhajú sa výchovy detí, sú neuveriteľné. Doslova ostáva len rozum stáť.
Netvrdím, že je to vždy tak, ale uvedomujem si, že niekedy je treba aj srdcu rozkázať. Že niekedy je treba aj rozmýšľať, kým urobím tak vážne rozhodnutie v živote. Že niekedy je treba tieto veci prebrať aj s ľuďmi, ktorých sa to tak či tak bude raz týkať.Nikdy to v manželstve nie je iba o rozhodnutí dvoch ľudí.
Tí naši rodičia majú nejaké tie skúsenosti už za sebou a nie sú až takí „hlúpi“, aby nám nevedeli povedať niečo rozumné.
Mladí ľudia dnes hovoria, že sú spolu preto, lebo majú mnoho spoločného, majú rovnaké záujmy, sú si v mnohom podobní. Je to správne, tak by to malo byť, ale tak by to malo byť aj vo veciach viery.
Je múdrou radou, že každá rozdielnosť je len ďalšou komplikáciou navyše v manželstve a ďalším kameňom úrazu.Takže je jednoduchšie a lepšie hľadať si v tomto človeka podobného.
A ak ste si už našli „iného“, tak si všetky tie veci vydiskutujte už na začiatku jasne a otvorene a dohodnite sa na niečom, čoho sa potom už budete celý život držať,aby ste pre rozdielnosť vyznaní, neskončili ako ľudia, ktorí nepatria nikam. A len preto, že nechcú toho druhého provokovať a dráždiť, zabudnú na vieru v Boha, ktorá je pre naše spasenie taká dôležitá.

AMEN

Piesne: 211; 560; 197; 647; A 60; 654
Texty: 5M 4,29–31; F 4,11–13; L 10,38–42; Ž 127,1–5