Nedeľa po Vstúpení 2024
Kázňový text: Mt 28, 18-20
Naše dnešné spoločné uvažovanie sa bude venovať téme „SLUŽBA SLOVA“. Je to jedno zo základných poslaní každého veriaceho človeka vydávať svedectvo svojím slovom, či už je to na verejnosti, pred ľuďmi v práci, v škole, v rodine, teda všade tam, kde sa pohybujeme. A keďže dnes je zároveň aj deň matiek a kresťanskej rodiny, tak to to s našou témou extra súvisí, pretože to základné vyučovanie o Bohu sme mali a verím, že sme aj dostali, práve doma vo svojich rodinách.
Keď Pán Ježiš popri svojom vstúpení na nebesá vysielal učeníkov do služby, vyzval ich, aby to robili tým, že budú ľudí krstiť v meno Trojjediného Boha, čo je určitý akt vstupu do Kristovej cirkvi a tým druhým krokom malo byť vyučovanie. Samozrejme, že krst je dôležitou vecou pre spasenie človeka, pretože každý, kto verí v Ježiša a je pokrstený, bude spasený. Ale my sa dnes chceme venovať práve tomu druhému pokynu a to je vyučovanie.
Myslím, že Pán Ježiš presne vedel, prečo hovorí svojim učeníkom o vyučovaní. Biblia hovorí, že viera sa rodí z počutia. Teda viera je z počúvania skrze slovo Kristovo. (R 10,16-17) Takto to napísal apoštol Pavol. Samozrejme, že sú aj výnimky, ale veriaci ľudia sme preto, že sme uverili tomu, čomu nás od malička vyučovali. Keď písal evanjelista Lukáš svoje evanjelium Teofilovi, začal v úvode: ...aj ja, ktorý som všetko znova dôkladne zistil, rozhodol som sa, vznešený Teofil, napísať ti to rad-radom, 4aby si poznal spoľahlivosť rečí, ktorým ťa vyučovali. (Luk 1,3-4)
Vyučovanie a vzdelávanie v Božích veciach je nutnosťou k tomu, aby sa zrodila viera. A práve toto vyučovanie by sa malo diať najprv v rodine. Niekto dôveryhodný vám odovzdáva posolstvo a vy sa ho od malička učíte a prijímate ho. Mal by to byť niekto, komu veríte, kto je pre vás autoritu a nad slovami koho nebudete pochybovať. Preto by to mali byť rodičia. Otec a mama sú pre dieťa autoritou, od malička ich dieťa rešpektuje, preto je najlepšie, keď to biblické vyučovanie začína práva tam. Ak deti vnímajú lásku rodičov, nepochybujú nad tým, čo rodičia hovoria, akceptujú a prijímajú to, čomu ich učia a k čomu ich vedú. A tu je miesto, kde má najprv znieť evanjelium, teda zvesť o Kristovi. Tu sa majú deti učiť tomu, čo nám Pán Ježiš kázal zachovávať.
Je chybou, keď sa toto zanedbáva v rodinách a zanedbávalo sa to aj v kresťanských rodinách. Akoby sa čakalo, že o Bohu dieťaťu povie farár na náboženstve, alebo možno niekto iný. Keď Pán Ježiš hovoril o tom, že máme vyučovať nemyslel len na nejakých predstaviteľov cirkvi, ale na každého veriaceho človeka.
Ak to v rodinách nezvládli rodičia, robili to aspoň starí rodičia. Ale uvedomujete si tú dilemu dieťaťa? Prečo mi o Bohu nehovorí otec, alebo mama? Oni sú pre to dieťa najdôveryhodnejší. Nehovoria mi o tom preto, že to nie je pravda? Je dôležité, aby vyučovanie o Bohu sa odovzdávalo v rodinách. Rodičia učia svoje deti všetky základné veci pre život, učia ho jesť, chodiť, radovať sa i smútiť a súčasťou týchto vecí má byť aj svedectvo o tom, kto je Boh. Faktom však je, že dnes mnoho detí nedostáva poznanie o Bohu spolu so svojou výchovou, a tak sa s tým začína neskôr.
Je dôležité si pripomenúť, že sa vlastne učíme celý život, preto Pán Ježiš hovorí učeníkom o tom, že veriacich ľudí majú učiť. To je nedokonavé sloveso, ktoré označuje neukončený dej. To znamená, že sa budeme učiť celý život zachovávať to, čo nám Pán Ježiš zanechal.
Stále obdivujem ľudí, ktorí majú odvahu sa pustiť do školy popri zamestnaní. Po rokoch od skončenia školy si znova zasadnú do školských lavíc, lebo sa chcú posunúť v živote ďalej. Človek, keď skončí školu, trochu spohodlnie. Ja osobne nepatrím k ľuďom, ktorí by mali chuť znova začať študovať a dopĺňať si nejaké svoje odborné vzdelanie. No uvedomujem si, že žiť s Bohom sa budem učiť celý život. Napríklad sa potrebujem naučiť nedať sa vytočiť deťmi v škole, konfirmandmi na konfirmácii. Potrebujem sa naučiť kontrolovať a neodsudzovať ľudí, keď majú iný názor a nepozerať sa na nich zvrchu. To sú veci, ktoré sa budeme učiť možno aj v 80-tke. Každý jeden posun vpred, každé jedno pokušenie, ktoré zvládnem, je vlastne školou, učením sa.
A znova zopakujem, že tu nejde iba o niekoľkých vymedzených učiteľov. Ja ako farár vyučujem Božie slovo vás, ale aj vy v mnohých životných situáciách vyučujete mňa. Učíme o Bohu svoje deti, ale sú momenty, kedy nás učia o Bohu naše deti. Je to proces, ktorý skutočne prebieha nepretržite celý život a z každej strany. Ešte aj na smrteľnej posteli sa budeme učiť ako odísť z tohto sveta. Takže neexistuje nič také ako mať ukončenú Božiu školu.
Možno sa niekto z vás teraz opýta: To je ten rozsah taký veľký, čo sa musíme naučiť, že na to potrebujeme celý život? Myslím, že toho obsahovo nie je až tak veľa, veď sa to vopchalo do jednej takejto knihy ako je Biblia. Má síce dosť strán, ale naučiť sa, aby ste mali taký základný prehľad, to nie je až tak náročné. Tu však ide o to, aby sme to naučené dokázali dať do praxe, aby sme to dokázali žiť. Na to potrebujeme celý život. Nie je problém naučiť sa naspamäť desať Božích prikázaní. Myslím, že to aj deti zvládnu za niekoľko minút. Ale Ježiš hovoril učeníkom, že majú ľudí učiť zachovávať všetko, čo im prikázal. Takže jedna vec je naučiť sa niečo naspamäť, ale naučiť sa podľa toho žiť a dať to do životnej praxe na to je treba celý život.
Možno jednoduchý príklad: Cti si otca i matku, aby si dlho žil na zemi. Tak toto sa zvládne človek naučiť za minútu. Ale ctiť si otca i mamu každý deň, počúvať ich v mladosti, milovať ich, byť k nim úprimný, rešpektovať ich v dospelosti a v ich starobe sa o nich starať a pomáhať im, to nezvládnete za minútu. Je to celoživotná úloha, je to niečo, čo budete mať pred sebou až do konca ich života. A ozaj sa to budete musieť učiť, aj keď s nimi nebudete vo všetkom súhlasiť a možno na staré kolená budú robiť hlúposti. O to viac sa budete učiť prejavovať im úctu a rešpekt.
Ak hovoríme dnes o celoživotnom učení sa v Božích veciach, prichádza mi na um jedno prirovnanie. Je to ako hrať na nejaký hudobný nástroj. Ak v tom chcete byť dobrí, musíte pravidelne cvičiť, najlepšie je to denne aj niekoľko hodín, aby ste ozaj boli dobrí. Nemôžete vynechať tréning na pár mesiacov a tváriť sa, že ste stále dobrým. Tí, ktorí sa v týchto veciach vyznajú, by si to okamžite všimli. A ak by ste netrénovali dlhšie, všimli by si to po nejakom čase všetci.
Myslím, že tak je to aj v duchovných veciach. My sa potrebujeme vzdelávať, potrebujeme študovať, potrebujeme sa pohybovať v Božej škole. To je pre nás spoločenstvo, biblické hodiny, pravidelné stretávania, rôzne kontakty s veriacimi ľuďmi, ktorí nás vzdelávajú, učia, posúvajú dopredu. I to, že sme tu v kostole, že tu jeden druhého trochu strážime, aj to nám pomáha duchovne rásť. Je to nutnosť pre duchovný život.
Sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že kresťanmi môžu byť aj bez toho, aby boli vyučovaní. Bez toho, aby chodili do nejakého kresťanského zhromaždenia, aj bez toho, aby si sami čítali Božie slovo. Len sa pýtam, ako budú vedieť, čo majú robiť? Kto ich k tomu bude viesť? Kto ich bude motivovať k tomu, aby žili ako veriaci ľudia? Bez neprestajného vyučovania to nejde. Preto sa navzájom potrebujeme. Učíme sa jeden od druhého. Pomáhame si, ťaháme sa navzájom v živote viery.
Toto doteraz bol hlavne pohľad z jednej strany, kde nás vedú a vyučujú iní. Ale toto Ježišovo posolstvo treba vidieť aj z druhej strany. Aj ja, aj vy všetci stojíte aj na opačnej strane, kde my sme tí, ktorí vyučujú ostatných.
Cítili ste sa už niekedy ako učiteľ? Každý jeden rodič je, alebo bol učiteľom pre svoje deti, aj keď to človek tak nevníma. Veď len som sa o ne staral. To, že ste im hovorili, čo majú a nemajú robiť, to že ste im niečo zakazovali a prikazovali, to všetko bolo vyučovanie. Ale k vyučovaniu môžete zarátať aj všetky rady svojim priateľom, alebo kolegom v práci. Môžete si vybaviť akýkoľvek rozhovor s ľuďmi vo vašom okolí, keď ste debatovali napríklad so susedom o tom, čo budete v sobotu robiť a čo vás čaká. To všetko je odovzdávanie nejakého posolstva. Skúste to teraz odhadnúť, koľko percent našich rozhovorov s ľuďmi obsahovalo posolstvo evanjelia? Koľko percent v tom všetkom tvorilo to, čo očakáva Pán Ježiš aby sme zachovávali?
Toto nám ozaj veľmi nejde. Hovoriť o svojom vzťahu k Bohu, hovoriť o svojej viere, o svojich kresťanských zásadách, je pre nás veľmi ťažké. Akoby nám to bolo všetko príliš cudzie.
Pritom Pán Ježiš od nás chcel, aby sme ľudí učili zachovávať všetko to, čo nám prikázal. Nie je to o volaní ľudí do kostola, je to o vysvetľovaní, čo od nás vyžaduje Pán Ježiš, čo od nás čaká, ako chce, aby sme sa zachovali v živote v rozličných situáciách. Možno by bolo dobré, aby sme častejšie rozmýšľali nad tým, čo Pán Ježiš chce aj odo mňa? Ako sa mám zachovať, ako mám v tej ktorej situácii zareagovať?
Učiť iných ľudí je zodpovedná úloha. Vyžaduje sa tým aj od nás určitá úroveň poznania, aj praktického života. Nezabudnite, že nemôžete iných učiť to, čo sami nerobíte. A to je ďalší problém služby slovom. Ale dnes dávame dôraz na vydávania svedectva o Bohu, na rozprávanie o Bohu. Myslím, že je čas o tom hovoriť viac a nehanbiť sa za to.
AMEN
Piesne: Ó Ježiši...; 160; 161; 163; A 39; 656/16
Texty: Sk 16, 16 – 34; Zj 22, 12 – 17. 20 – 21; Ž 97, 1 – 12; J 17, 20 – 26
