1. nedeľa po Veľkej noci 2024

Kázňový text: J 20,16-18

Dnes sa ešte raz vrátime do veľkého nedeľného rána, keď Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Udalosť, ktorú opisoval evanjelista Ján, vyzerá dosť chaoticky. Mária Magdaléna po tom, čo našla prázdny hrob, odišla a povedala učeníkom, že Ježišovo telo v hrobe nie je, prichádza k hrobu druhýkrát. Jediní z učeníkov, ktorí mali odvahu opustiť svoj bezpečný úkryt, je Peter, ktorý kvôli zrade zažíva pocity viny, a druhý učeník, ktorého evanjelista Ján opisuje ako učeníka, ktorého Ježiš miloval.

Dnes vieme, že takto v celom evanjeliu Ján opisuje samého seba. Peter vybehol prvý, ale Ján bol mladší, takže k hrobu dobehol skôr, ale mal strach do neho vojsť. Čakal až prišiel Peter a potom spolu vošli do hrobu. Videli plátno, do ktorého bolo uložené Ježišovo telo, a zbadali aj šatku z hlavy, ktorá nebola pohodená, ale poskladaná a uložená extra.

Pre toho druhého učeníka to bol dôkaz o tom, že sa mohol stať zázrak a že Ježiš žije. Ján napísal: Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel prvý ku hrobu, i videl a uveril;

Tie slová napísal o sebe. Toto bol zlomový moment v jeho osobnom živote. Stačila mu k tomu šatka z hlavy, ktorá bola osobitne zvinutá. Logika hovorí, že ak by bol niekto ukradol Ježišovo telo, bol by ho zobral kvôli manipulácii, s plachtou. A ak by kradol telo, nemal by predsa čas odvíjať šatku z hlavy a skladať ju osobitne. Jánovi tento detail neušiel, všimol si to a to mu stačilo k viere.

Viete, bratia a sestry, povedať, čo vás priviedlo k viere? Čo vás v živote presvedčilo, že ste sa stali veriacim človekom? Ktorý moment vo vás zlomil pochybnosti a zrazu ste vedeli, že Boh je skutočný, reálny a že je dôležité v neho veriť?

Čítal som svedectvá vedcov, ktorí boli ateisti a čím viac skúmali a zahĺbili sa do poznatkov vo svojom obore a zistili, aké je to v prírode všetko zložité a organizované, tak to bol moment, ktorý ich priviedol k viere. Pri samotnom skúmaní si uvedomili, že také niečo nemôže byť náhoda. Pre niekoho to môže byť osobný zážitok, nejaká skúsenosť, ktorú zažil, niekoho dokáže k viere priviesť tragédia. Niekoho k Bohu a k viere dokáže priviesť láskavý prístup nejakého veriaceho človeka. Nie je nič univerzálne, čo by zabralo na každého človeka, sme každý iný, sme rozdielni a na každého funguje niečo iné.

Tú šatku v hrobe videl aj učeník Peter, ale netušíme, čo to v ňom vyvolalo. A nakoniec tú šatku musela vidieť aj Mária Magdaléna a tiež jej to nepovedalo nič dôležité. Sú to traja ľudia, ktorí vychádzajú z podobných informácií, majú podobné poznatky o Ježišovi, ale ich reakcie sú úplne rozdielne. >Ján od prázdneho hrobu odchádza ako ten, kto uveril vo vzkriesenie. Peter odchádza plný pochybností, akoby nevedel, čo si má o tom všetkom myslieť a Mária Magdaléna si žiadne vzkriesenie nepripúšťa. Napriek tomu, že videla prázdny hrob, videla poskladanú šatku z hlavy, na druhý raz zazrela dokonca dvoch mužov v bielom rúchu v hrobe, ktorí jej vysvetľujú, že nemá hľadať živého medzi mŕtvymi, ale ju žiadne vzkriesenie nenapadne. Ona sa stále drží svojej teórie, že Ježiš je mŕtvy, jeho telo uložili do hrobu a teraz ho niekto ukradol a tak pošpinil jeho pamiatku. A ona ho musí nájsť a položiť jeho mŕtvolu naspäť do hrobu za každú cenu.

Ako dieťa som nad tým veľa rozmýšľal. Asi ten Pán Ježiš musel vyzerať nejako inak, keď ho Mária nespoznala. Musel byť nejaký čudný. Ale nemyslím, že to bolo iba v tom. Ak ste raz prijali správu o tom, že je niekto mŕtvy, tak je mŕtvy. Smrť je pre nás nezvratný proces. Preto sa Márii stalo to, že keď sa jej Ježiš prihovoril, ona bola tak zamyslená a zastaraná, že neriešila s kým sa rozpráva, pravdepodobne sa ani poriadne nepozrela. Hlava dole a v srdci smútok a ona rozmýšľa nad tým, kto mohol zobrať mŕtve telo. Tak na ňu musel Ježiš zakričať: Mária! Až vtedy sa poriadne pozrela na toho, kto stojí vedľa nej. Ján píše: Ona sa obrátila a povedala Mu po hebrejsky: Rabbúni! to znamená Majstre!

A tu je jeden dôležitý moment, pre ktorý som vybral dnes tento biblický text. Je to dôležitý detail, na ktorý sa v teológii zabúda a aj dosť málo sa tieto slová vysvetľujú. Sú to slová Pána Ježiša, ktoré po Márii odkázal učeníkom: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.

Bolo to dôležité, keď tieto slová mali odznieť hneď potom, čo im povedala, že sa s Ježišom stretla a že je živý. Mala im povedať, že Ježiš sa vracia k svojmu Otcovi, ale zároveň je to aj ich Otec a že ide späť k svojmu Bohu, ale ten Jeho Boh je zároveň aj ich Bohom.

Samozrejme, že tieto veci my dnes vieme a oni nemali byť nové ani pre učeníkov. Veď ich Pán Ježiš naučil modlitbu Otče náš... Ale v tento moment to bolo niečo ozaj dôležité a podstatné. Môj Otec je už teraz aj váš Otec. Môj Boh je odteraz aj váš Boh. To je skutočne veľký moment pre všetkých ľudí, samozrejme vtedy pre učeníkov, ale dnes aj pre nás.

Pre hriech, ktorým boli poznačení, boli Božími nepriateľmi a zmieriť dve znepriatelené strany nie je jednoduchá záležitosť. Zoberte si len príklad vojny medzi Ukrajinou a Ruskom. Zatiaľ sa nezačali ani nejaké spoločné mierové rokovania. Za súčasného stavu si nedokážu zasadnúť ani za jeden spoločný stôl.

Tak isto ťažko môže dôjsť k zmiereniu medzi Bohom a človekom, veď zo strany človeka neprestajne dochádza k hriechom, ktoré Pána Boha dráždia. V dobe pred Pánom Ježišom Kristom to sčasti riešili zvieracie obete, ale nebolo to dlhodobé riešenie. Ale potom prišiel Pán Ježiš a začal svojich učeníkov učiť novému prístupu k Bohu. Bolo to možno príliš odvážne hovoriť o Bohu, že je náš Otec, ale práve toto by sme mohli nazvať prípravou na nový stav, ktorý sa blížil.

Nezmenil sa ani tak veľmi postoj človeka k Bohu, ale veľmi vážne sa zmenil postoj Boha k človeku. Apoštol Pavol to napísal v liste Rímskym takto: Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou Jeho Syna už vtedy, keď sme boli nepriatelia, o čo skorej budeme zachránení Jeho životom, keď sme zmierení?! (R 5,10)

Pán Boh začal zmierovací proces smrťou svojho Syna. Prestal sa hnevať na človeka, pretože došlo k zmiereniu. Medzi nami a Bohom sa zbúrala bariéra odporu. Ale musím zdôrazniť, že toto si nevymyslel apoštol Pavol. Boli to slová vzkrieseného Ježiša: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. Od teraz je to aj váš Otec, tak ako je to môj Otec. Môj Boh je aj váš Boh. Je to dôležité, aby sme vedeli, že smrťou Ježiša došlo k zmiereniu a tým k zbúraniu priehradného múru, ktorý nás od Boha vzďaľoval.

Môj Boj je váš Boh, môj Otec je aj váš Otec, prestal sa hnevať, nepozerá sa od Golgoty na nás ako na nepriateľov, ale ako na niekoho, s kým začal mierové rokovania, s kým sa udobril. To je ohromný posun vo vojne. Nie je to žiadna teoretická rovina, ale dôležitá realita života.

Myslím, že to, na čo postupne Pán Ježiš pripravoval učeníkov od samého začiatku a učil ich úplne inému vzťahu k Bohu, sa práve jeho smrťou a vzkriesením stalo realitou. Boh nie je len prísnym sudcom, nevyhľadáva len naše hriechy a nepripomína nám ich. Boh sa stáva osobným Bohom, Otcom, niekým na koho sa kedykoľvek môžeš obrátiť. Nepotrebuješ žiadneho sprostredkovateľa, nepotrebuješ kňaza, ktorý ťa bude zastupovať. Máš otvorený prístup k Otcovi. Tak ako pristupoval k svojmu Otcovi Pán Ježiš, presne tak môžeš pristupovať aj ty, aj ja.

Posledný večer na evanjelizácii Pre Teba bola téma o stratenom synovi a mne sa veľmi páčil ten postreh, že to podobenstvo je o troch synoch. Najprv som si myslel, že sa ten kazateľ pomýlil, ale on to povedal takto schválne. Jeden je ten márnotratný, ktorý premárnil celé svoje dedičstvo, druhý je ten, ktorý nedokázal prijať bratov návrat a tým tretím synom je Pán Ježiš, ktorý bol poslušný otcovi a skutočne v živote naplnil Otcovu vôľu.

Ježišovou smrťou došlo k zmiereniu. To znamená, že sme sa stali blízki Pánu Bohu. A to bolo prvé posolstvo pre učeníkov po Ježišovom vzkriesení. Márii Magdaléne povedal, aby učeníkom oznámila: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. Toto posolstvo platí aj pre nás.

AMEN

Piesne: Kristus Pán...; 149; 151; 153; 601;A 36; 656/16

Texty: Sk 5,27–32; Zj 1,4–8; Ž 118, 14 – 29; J 20, 19 – 31