5. pôstna 2024

Kázňový text: Iz 43,16-19

Predvčerom som sedel nad týmto biblickým textom z proroka Izaiáša a čítal som si ho dookola niekoľkokrát. Uvažoval a premýšľal som, o čom to ten prorok vlastne píše? Opisuje to, ako Pán Boh počas putovania Izraelcov pod vedením Mojžiša rozostúpil more a potom, keď po 40 rokoch putovania pod vedením Józuu zastavil rieky Jordánu, aby prešli suchou nohou k prvému mestu v Kanaáne Jerichu.

Pán Boh sa doslova vychvaľuje, ako vyviedol Izraelské vozy a kone a potom, keď ich prenasledovalo Egyptské vojsko, skončilo na dne mora so všetkými svojimi silákmi a bojovníkmi.

Rozumiem, že si občas treba pripomenúť veľké veci minulosti, aby sme nezabudli na to, čo Pán Boh dokáže. Často to Izraelcom pripomínal, aby nezabudli na tieto historické momenty a aby si ich pripomínali, pretože to posilňuje ich vieru. Ale zrazu Izaiáš píše: Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte! Tak, čo to znamená? Máme si to pripomínať, alebo nemáme? A hneď na to dodáva: Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to?

Je to celé také rozporuplné, také rozhádzané. Najprv im pripomína, čo Boh pre Izrael urobil a potom povie, že to, čo sa stalo v minulosti, už treba nechať tak. A zrazu hovorí, že sa majú pozerať do budúcna a majú vidieť, ako sa veci posúvajú vpred. To, o čom písal prorok Izaiáš, o nových veciach, ktoré Boh pripravoval a už pomaly vychádzali na povrch, sú pre nás dnes dávna minulosť.

Keď ich čítali Židia, boli už okolo 40 rokov v babylonskom zajatí a Pán Boh pre nich pomaly pripravoval návrat. To bolo to pozvanie, aby už prestali myslieť na minulosť a začali sa tešiť na to, čo pomaly prichádza. A ono to skutočne prišlo. Perzský kráľ Kýros v roku 538 p.n.l. vydal svoj edikt, v ktorom dovolil Židom návrat do vlasti.

Neviem, či ste si všimli, ale vyjadrenia starozmluvných prorokov sa menili veľmi často. Raz čítame, spomínajte na minulosť a o chvíľu na to, nemyslite na predošlé veci, chystajte sa na budúcnosť. Raz počujeme „je to môj ľud“, „videl som ich biedu“ a potom čítate, že v nich Boh nemal zaľúbenie. Zdá sa to celé také chaotické a nejasné, ale potom som si uvedomil jednu dôležitú vec, na ktorú pri čítaní týchto veršov zabúdame.

Zabúdame, že sa striedajú generácie a striedajú sa veľmi rýchlo. To, čo platilo pre jednu generáciu, ktorá žila 50 či 60 rokov, vôbec nemusí platiť pre tú, ktorá prišla po nej. A to je ten moment, ktorý nám veľakrát nepríde na um. To, čo platí pre jedných, ktorí prišli k pravému poznaniu Boha a urobili pokánie a držali sa Božích pravidiel, to vôbec neznamená, že platí aj pre ich deti a nastávajúcu generáciu. Tak, ako sa menili generácie, tak sa menilo aj posolstvo, ktoré im Pán Boh oznamoval.

Takže to vôbec nemusí byť rozpor. V úvode svojej knihy píše Izaiáš generácii, ktorá odchádza do zajatia a hovorí im o Božom treste a súde, ale ten istý Izaiáš po 40 rokoch píše už novej generácii, ktorá si uvedomuje, že ich rodičia a starí rodičia zlyhali, ale ich čaká niečo iné. Oni našli cestu späť k Bohu a oni už dokážu počúvať Boží hlas, dokážu sa podľa neho riadiť, dokážu si priznať vinu a vedia ako ju napraviť. Ale potrebovali na to určitý čas a patričný Boží nátlak. Vyrástli v babylonskom zajatí a živili v sebe túžbu po návrate do vlasti a pochopili slová prorokov, ktorí to celé vysvetľovali ako Boží trest, ktorý na Judské kráľovstvo musel prísť.

V svetle tohto Izaiášovho proroctva mi povedzte, aká generácia sme my? Sme tí, ktorí svojich potomkov vedú k Božiemu súdu a Božiemu trestu? Alebo sme tí, ktorí ich vedu k slobode a k prebudeniu vzťahu s Bohom?

Ono sa to v histórii vždy striedalo. Boli obdobia a boli miesta, keď mali ľudia otvorené srdcia voči Bohu a doslova prišla generácia ľudí, ktorí dokázali milovať Boha a boli veriaci, úprimní a zbožní. Slovami proroka Izaiáša, prišlo niečo nové, začalo to rašiť a predierať sa na povrch a prišla generácia úprimne veriacich ľudí. Ale zaujímavé je, že sa to nedokázalo v takej podobe a forme udržať desiatky, alebo stovky rokov. Po nejakom čase vždy prišlo ochabnutie, ochladenie vzťahov s Bohom.

Akoby to nadšenie a vieru v Boha, ten zápal pre duchovné veci ľudia nevedeli odovzdať ďalším generáciám. Po čase to vždy upadlo. Vybavte si rozličné hnutia v histórii kresťanstva. Na začiatku jedného takého bol Ján Viklef v Anglicku, v Čechách to boli husiti na čele s Jánom Husom a jeho myšlienkami, potom prišlo obdobie reformácie, to bolo veľmi veľké a rozsiahle prebudenie a bolo živé mnoho rokov, ale pozrite sa, kde sme dnes s našimi protestantskými cirkvami. V evanjelickej cirkvi bolo takým prebudením aj hnutie Modrého kríža sestier Royových.

Niekde sa tá úprimná viera dostala aj cez pár generácií a inde to vydržalo možno len tu jednu jedinú. Prečo je to tak ťažké odovzdať to poznanie Boha, tú vieru v Boha ďalšej generácii? A prečo, keď príde aj nejaké oživenie v nejakom spoločenstve, vydrží to iba tak krátko? Keď v minulosti tie hnutia zasiahli aj niekoľko generácií za sebou, prečo dnes vidíme, že to po jednej generácii ihneď upadá?

My starší patríme do generácie, ktorá po revolúcii 1989 zažila taký boom slobody viery. Zo začiatku to vyzeralo dobre, trochu sa naplnili kostoly, ľudia boli hladní po duchovných veciach, mnohí si našli cestu k Bohu, začala sa slobodnejšie rozvíjať zborová práca, začali sa učiť vo veľkom detské besiedky, stretávala sa mládež, začalo sa učiť náboženstvo po školách. Bola tu zrazu generácia, ktorá túžila po Bohu, začala ho hľadať a na chvíľu sa trochu zaplnili kostoly. Ale dnes to nadšenie je fuč. Tú radosť z Božej blízkosti akoby rodičia nevedeli odovzdať deťom.

Máme v zbore niekoľko ľudí, ktorí zažili prebudenie v Hanušovskom zbore za pôsobenia brata farára Hroboňa. Keď na to spomínajú, tak vnímajú to požehnanie, tú chuť, tú radosť z toho, v čom žili. Prešlo zopár desiatok rokov a dnes Hanušovský zbor už dva roky si nevie nájsť farára. Zažili veľkú vlnu nadšenia a teraz je to ťažké udržať, aj keď samozrejme, že sa nevzdávajú a snažia sa ďalej, ale niečo sa stratilo a mnohí to aj priznávajú.

Je to tým, že sa veľmi rýchlo mení doba? Tak aj tie vlny viery a prebudenia prichádzajú a odchádzajú veľmi rýchlo?

Ja tiež patrím ku generácii ľudí, ktorí zažili Božie prebudenie. V Rankovskom zbore to odštartovalo ešte pred revolúciou. Aj vy mnohí by ste asi povedali, že ste generácia, ktorá zažila nadšenie niečoho nového, čo vyrašilo. Otázkou je, či budeme vedieť toto udržať a odovzdať aj ďalšej generácii? Či sa nám podarí to, aby naše deti tak isto zažili Božiu blízkosť Božie vedenie a aby si vybrali život úprimne veriacich ľudí?

Alebo naše deti a vnúčatá budú generáciou, ktorá odíde od Boha a bude musieť zažiť zastavenie, alebo bude znášať trest za naše chyby a zlyhania?

Tak to išlo v minulosti. Jedna generácia striedala druhú a nebol potrebný dlhý čas. Prišla generácia úprimne veriacich ľudí, v ktorých sa pohlo svedomie a potom ju vystriedali generácie povrchných neúprimných kresťanov, alebo až extrémne nepriateľsky naladených ľudí voči Bohu. Kniha Sudcov opisuje ako Izrael fungoval. Stratili sa Bohu a prišlo akési Božie dopustenie. Trvalo to nejaký čas, kým si uvedomili, že je to Boží trest až prišla generácia, ktorá sa pokorila pred Bohom a v pokání prosila o odpustenie. Pán Boh vybral nejakého sudcu, ktorý im pomohol a na nejaký čas vyslobodil spod nadvlády okolitých národov a potom prišla znova generácia, ktorá sa od Boha vzdialila. Bol z toho kolotoč, ktorý trval cez 200 rokov.

Mňa skôr zaujíma, či by nebolo možné, aby v tej ďalšej generácii, ktorá prichádza po nás, nemohlo vyrašiť znova niečo nové? Niečo ešte úprimnejšie oddanejšie Bohu, niečo, čo im prinesie radosť z toho, že patria Bohu? My by sme k tomu mohli prispieť. Ja viem, že sa viera v Boha nedá zdediť ako dom, záhrad či auto. Ale môžeme ukázať našim deťom, ako je pre nás Pán Boh dôležitý. Môžeme im ukázať nadšenie a radosť, ktorú nám viera v Boha v živote prináša.

Priznám sa, že aj ja som niekedy deprimovaný z našej cirkvi, ale to neznamená, že som deprimovaný z Boha. Myslím, že naše deti by mali vidieť na nás radosť a nadšenie z toho, že veríme v Pána Ježiša Krista. Že k našej viere patrí radosť zo spoločenstva s veriacimi ľuďmi. Mali by vidieť našu potrebu stretávať sa ako kresťania. Mali by vidieť, že to robí náš život zmysluplným, že nás to vedie k cieľu života vo večnosti. Ako inak im poukážeme na to, čo je pre náš život dôležité a čo je určite dôležité aj pre nich?

Prial by som si, aby neboli generáciou, ktorá upadá vo viere, ale naopak stále rastie a posúva sa k niečomu novému. Môžeme to pre nich vyprosiť od Boha. Môžeme sa za to vytrvalo modliť. Môžeme to pre nich pripraviť s Bohom.

AMEN

Piesne: pašie

Texty: pašie