20. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: 2K 6,14–18

Keď prídete sem do tohto kostola, počúvate veľakrát z mojich úst o nás veriacich ľuďoch a o nich, ľuďoch tohto sveta.

Tých ktorí žijú mimo nás, mimo spoločenstva kresťanov. Občas hovorím kriticky nám, čo všetko z Božieho slova akosi zanedbávame, čo nerobíme tak, ako by sme robiť mali, a občas hovorím kriticky o ľuďoch ktorí žijú akoby za dverami tohto kostola. Čo robia zle oni, čo zanedbávajú, čo ich za to všetko čaká.
Niekedy, ale to asi zriedka, pochválim nás a našu prácu, inokedy sa pozitívne vyjadrím o ľuďoch tam vonku, ktorí nás svojim konaním občas zahanbia.
Možno to nie je najlepšie, pretože to tí „oni“ vonku nepočujú. Ale je zlé aj to, že tí „my“ tu väčšinou nie sme všetci, aby sme počuli to, čo potrebujeme počuť.
Ale kto je to v skutočnosti „my“? A kto sú tí „oni“? Sme iní ako tí ostatní? Je medzi nimi a nami taký ohromný rozdiel? Či sme úplne takí istí, ako ľudia tohto sveta?
Sme lepší „my“, alebo „oni“? V čom je rozdiel?

Keď som si to písal, tak som sa sám pred sebou rozosmial. Existujú oni a my, alebo my a oni, ale keď som hľadal rozdiel, pochopil som, že niektorých ľudí neviem zaradiť, že mi jedna kategória chýba. Čo s tými, ktorí nie sú celkom ako my a nie sú celkom oni, tak mi nejako logicky prišlo na um, že to musia byť tí „mimoni“.

Ale teraz vážne. Hovoríme o nás, teda hovoríme o veriacich ľuďoch, ktorí poznali a uverili v Ježiša Krista, sú v jeho meno pokrstení a žijú dennodenne s Bohom, snažia sa žiť podľa Božieho slova. Či si to pripustíte, alebo nie sme iní, ako ľudia tohto sveta. Ten rozdiel hodnôt, ten rozdiel v pohľade na tento svet je iný, takže nie je možné, aby vám kresťan splynul s nekresťanom, aby sa vám veriaci človek stratil medzi neveriacimi a nebolo ho vidno. To jednoducho možné nie je.
Baránok sa vám nestratí medzi vlkmi, ani vlk vám nesplynie s davom ovečiek, či baranov. To sa proste nedá.
My sme iní a musíme byť iní, tá rozdielnosť hodnôt, rozdielnosť v pohľade na hriech nezmizne iba tak. Vo výzore sa to zbadať nedá, ale keď veriaci človek utvorí čo i len ústa a začne hovoriť, musíte zbadať tú jeho inakosť. Keď začne robiť čo i len svoju prácu, musí byť vidno, že je kresťan, má iný postoj, inú zodpovednosť, inú poctivosť v tom, čo práve koná.
A k tomu patrí aj to, ako kresťan žije, kde chodí, aké má spoločenstvo, akých má priateľov. To sú veci, ktoré sa nedajú prehliadnuť.
Preto je divné, že nám pribúda ľudí, ktorí nie sú ani „my“ ani „oni“. Kresťania, ktorých medzi veriacimi ľuďmi nie je vidno, baránkov, ktorí sa stratia v svorke vlkov a nekričia, nebijú nikomu do očí. Pritom by mali byť úplne odlišní. Ako je to možné? Ako sa dá splynúť v dave kresťanovi, ktorý má iného pána, ako ľudia naokolo? Ako je možné, že tam nie je badateľný?
V dnešný deň pamiatky posvätenia tohto chrámu v Kysaku vám chcem prečítať biblické slovo z 2 Kor., ako ho napísal apoštol Pavel.

TEXT: 2K 6,14–18

Ten text rieši to isté, o čom som s vami už začal hovoriť. Apoštol Pavel rozoberá, aká je spojitosť chrámu a modiel, aké je spojenie medzi Kristom a Beliálom, či svetla a tmy. To nie sú len nejaké protiklady, ktoré Pavel vymenováva, to sú príklady, ktoré sa vzájomne absolútne vylučujú. Nemôžete zmiešať Krista s nijakým pohanským bohom. Nedokážete pomiešať svetlo a tmu, lebo buď je na tom mieste svetlo, ktoré premáha a potláča tmu, alebo je tam tma, v ktorej nie je nič vidno.
Zaujímavosťou je aj porovnanie chrámu a modiel. Toto akoby sa nevylučovalo. Veď v chráme je možné mať aj nejaké modly. No zvláštnosťou je tu niečo iné. Keď apoštol Pavel písal tento list do Korintu, kresťanov už do Jeruzalemského chrámu židia nepustili, boli pre nich len nejakou sektou. No kresťania v ten čas žiadny iný chrám nemali, nemali ani žiadne kostoly, ktoré by boli v tej dobe kresťanské. Takže Pavel nenarážal na žiadnu budovu, ale hovoril o tom, že chrámom živého Boha sme predsa my. Preto pre neho bolo nepredstaviteľné, postaviť do chrámu živého Boha, ktorým je naše vlastné telo, ešte nejakú modlu. Veď tým pádom je to pohanský chrám a Boh v takom chráme prebývať nemôže.
Ako je teda možné spojiť nás a ľudí tohto sveta?
Pán Boh nám nepovedal, aby sme sa odtiaľ odsťahovali, aby sme sa všetkého stránili, to nie. Žijeme vo svete a nesieme zodpovednosť za tento svet, ale nemôže sa v ňom stratiť a splynúť s ním.
Musím povedať, že tu v Kysaku je to najviditeľnejšie. Tá rozdielnosť kresťanov s nekresťanmi sa stiera. A nie je to v tom, že sa „oni“ pripodobnili nám, ale že sme sa my pripodobnili k nim. Ako keby sme sa stali „mimonmi“. Stratili sme svoju identitu. Neviem, kto sme.
Keď sa na to pozriete aj tak globálne, ľudia, ktorí sem do Európy migrujú, prichádzajú so svojou kultúrou a svojim náboženstvom, ale nič z toho tu nezanechajú ani nezmenia. Neprispôsobia sa kresťanským hodnotám, na ktorých Európa vznikla a v ktorých sa formovala. Je to aj normálne, ťažko by ste od nich niečo také čakali. Ale všimnite si, že my im už ani to naše nevieme ukázať. My sami už nevieme, kto sme!
Kresťania už nie sú kresťania! Kresťanstvo už nie je kresťanstvom. My už sme všetko a tým pádom nič. Nepotrebujeme kostoly, ale ľudia ktorí sem prichádzajú, potrebujú mešity. Oni vedia kto sú a toho svojho sa budú držať, aj keď prišli do úplne iného sveta a inej kultúry.
No my nie. My sme sa dali na vlnu prispôsobovania sa. Pripodobňujeme sa tomuto svetu, začali sme ťahať cudzie jarmo. A to, čo robíme, keď opúšťame vieru v Trojjediného Boha a prispôsobujeme sa neveriacim ľuďom, to isté robíme aj v našej spoločnosti.
Pár mesiacov v Čechách a už „říkame“. Ľudia kvôli peniazom a lepšiemu zárobku odídu za hranice a už sú z nich Íri, Angličania, Nemci. A ich deti, ktoré sa tam narodia, už ani slovensky nevedia, veď sme všetci Európania. Čo na to povedať? No len to , že sú z nás takí „mimoni“.
Potom len rozum ostáva stáť, keď počúvate v správach, ako mladí ľudia z kresťanskej Európy utečú z krajiny a idú bojovať za Islamský štát. Tak kto vlastne si? Kam patríš? Kde sú tvoje hodnoty? Koho nasleduješ a čomu veríš?
Tým akýmsi exkurzom do celej našej Európy som len chcel ukázať, akej chyby a akého strašného omylu sa dopúšťame. Ten moderný trend sa prispôsobovať a pripodobňovať všetkému, čo sem prichádza, nás vedie k tomu, že stratíme svoju tvár. A vo vzťahu k Bohu to platí zvlášť.
Boh sám hovorí, že nie je možné spojiť svetlo a tmu, že nie je možné spojenie chrámu a modiel a nie je možné aby mali rovnaký podiel veriaci a neveriaci.
Mám často na mysli jeden verš z knihy Zjavenia, v ktorom sa hovorí, že kto je špinavý, nech sa špiní ďalej a kto koná spravodlivosť, nech ju koná ďalej a kto je svätý, nech sa posväcuje ďalej… Uvedomujem si, že ten rozdiel medzi nami a nimi sa bude čím ďalej tým viac prehlbovať, lebo to tak musí byť. Tá skupina uprostred sa časom úplne vytratí, „mimoni“ zaniknú, budú už len my a oni, pretože tento svet má takýto trend. A tí „oni“ budú veľmi nenávidieť „nás“. Ono to už pomaly začína.
Pribúda prípadov, keď fanatický strelci sa pýtajú predovšetkým na to, či ste kresťania. Aj keď je otázne, prečo? Odkiaľ sa berie tá nenávisť voči nám? Kresťanstvo dnes už nie je náboženstvom sily, nezabíja a nevraždí, ale odpor a nenávisť voči kresťanstvu sa stále viac prehlbuje.
Myslím, že je to vážny čas aj pre nás. Kto si? Kde patríš a na ktorú stranu sa zaradíš? Treba si v živote vybrať, pretože nie je možné stať niekde uprostred.

AMEN

Piesne: 605; 491; 481; 495; 623; A 75; 263
Texty: 1M 1, 27–31; 2Tim 1, 3–5; Mk 10, 2–9; Ž 119, 101–108