22. po Svätej Trojici 2015 - Pamiatka zosnulých

Kázňový text: 2Kr 20,1

Aj v dnešný deň ostanem, bratia a sestry, verný starozmluvnému textu z doby izraelských a judských kráľov.

Nebudem však hovoriť o tých, ktorí nás predišli do večnosti, chcel by som dnes hovoriť trochu o nás, o tom, čo nás čaká a čo musí prísť. O tom, ako sa máme zachovať, čo máme urobiť a na čo by sme mali častejšie myslieť, pretože žijeme vo veľmi zvláštnej dobe, ktorá nás trochu zavádza a klame.
Poslúži mi na to jeden životný príbeh judského kráľa Chizkiju. Nebudem čítať veľa z jeho života, myslím že stačí, ak prečítam jeden text, ktorý opisuje jeden z najvážnejších momentov života tohto kráľa.

TEXT: 2Kr 20,1

V živote každého človeka sú mnohé veľmi vážne zlomové udalosti. Začína to našim narodením, pokračuje výchovou, a mnohými medzníkmi, ktoré rozhodujú o tom, ako bude vyzerať náš ďalší život. Už aj taká vec, ako je výber školy, ktorá ovplyvní vaše budúce povolanie a prácu, ale aj veci rodiny, výber priateľa, priateľky, manželstvo, potom narodenie dieťaťa, či ďalšie medzníky, ktoré nás poznačia a ovplyvnia. Nemusí to byť rovnaké v každom živote. Je to pri každom človeku zvláštne, jedinečné a neopakovateľné.
Jedna vec nás však čaká všetkých a to je ten čudný moment, ktorý zažil aj kráľ Chizkia. Ten zvláštny moment, keď človeku dôjde, že je vlastne koniec ľudského života a že prišiel ten moment, keď budem musieť odtiaľ odísť.
Priznám sa, že možno preto, že som farár, som o tom nútený rozmýšľať. Pochovával som v našom zbore už dosť ľudí. Jedných mladých, druhých starých. Jedných, ktorí čakali na smrť, ktorá prichádzala pomaly a mali dosť času na to myslieť a uvažovať o nej, ale aj takých, ktorých smrť zastihla v mladom veku, v čase, keď by si na ňu vôbec nepomysleli. Ani oni sami, ani ich blízky.
Neviem, či všetci mali čas uvedomiť si ten moment, ten okamžik, že toto je „smrť“, že toto je ten moment, že je to tá chvíľa, ktorá je poslednou tu na tomto svete.
Neviem, či je to vec Božej milosti, mať na to čas a vnímať, ako tie posledné chvíle v živote človeka prichádzajú. A neviem, či je to trest, keď ten moment odchodu príde v noci, keď spíte a pred tým nič nenasvedčovalo, že je to vaša posledná noc.
Ľudia si prajú väčšinou rýchlu smrť, bez bolesti a najlepšie v spánku, aby sa netrápili. Ale neviem, či toto je nejaká zvláštna výhoda. Ono je to najskôr tak, že ten odchod z tohto sveta asi všetci zaevidujeme a prežijeme si to.
Či bola Chizkijova skúsenosť a poznanie smrti výhoda, neviem povedať. Tak či onak, to bolo zvláštne. Všetci vieme, že zomrieme, občas si to pripomenieme len tak, ako nejaké porekadlo. Ale človek je už raz taký tvor, stále ráta s tým, že to ešte tak skoro nebude. Takže aj keď ma niekto 80 rokov a mohli by ste povedať, že je to už dostatočne pokročilý vek, predsa sme optimisti a v duchu si hovoríme, že zajtra to predsa ešte nebude. Aj keď máme podlomené zdravie a všetko nasvedčuje, že sa blíži ten moment, vždy ešte počítame so zajtrajškom. Smrť je neistá, aj keď je tu už mnoho predpokladov.
Chizkijov prípad však bol iný. Prichádza prorok s veľmi jasným a radikálnym posolstvom: Daj do poriadku svoj dom, lebo zomrieš… Aj keď mu nepovedal deň ani hodinu, to všetko ostalo skryté a tajomné, predsa len vedel, že je to isté a bude to čoskoro.
No nešlo len o smrť. Väčšinou pri týchto slovách nám padnú oči na smrť. Ale je tam ešte jeden dôležitý bod, a tým je upozornenie, čo máte pred tou smrťou urobiť. Tá pointa toho celého nie je, že kráľ Chizkija zomrie. Veď všetci raz zomrieme. Tá podstata celej tejto zvesti proroka Izaiáša je v tom, že upozorňuje kráľa, že dostal čas na usporiadanie vlastného života a vzťahov vo vlastnom dome.
To je na tej zvesti to dôležité. Skôr, ako príde ten posledný tvoj čas, je tvojou i mojou povinnosťou, dať do poriadku svoj dom. Usporiadať si vzťahy s ľuďmi. Nájsť riešenia sporov a konfliktov, urovnať veci, ktoré by mohli byť po vašom odchode z tohto sveta problémom, pre tých čo zostávajú, ale aj pre tých, ktorí odchádzajú.
Možno to bola pre Chizkiju výhoda. On sa zachoval tak, že začal prosiť o milosť a Pán Boh mu pridal 15 rokov života. Ale v našich životoch to vždy takto nie je.

• Uvažujem občas nad tým, aké to môže pre človeka byť, keď príde práve tento moment smrti.
• Aká bude tá chvíľa, keď pochopíme, že toto je smrť, ktorá pre nás znamená koniec?

Budeme o tom vedieť, bude nám to jasné na 100%, alebo stále ešte budeme myslieť, že toto predsa ešte nemôže byť koniec? Predstavoval som si to inak. Myslel som, že budem mať viac času, že to nepríde tak skoro, že sa to vyvinie nejako inak.
Ešte som predsa nestihol urobiť všetko, čo som mal, ešte som nestihol dokončiť svoju prácu. Ešte som mal tak veľa plánov. Ešte som chcel toho kopu naučiť svoje deti, ešte som im chcel povysvetľovať mnohé veci, ešte som manželke chcel povedať, že ju mám rád a poďakovať sa jej za to, že so mnou bola. Ešte sme si nevydebatovali tu hádku z minulého týždňa, ešte sme sa neuzmierili, lebo nebol čas, lebo som bol v práci a mal som veľa povinností. Ešte som chcel ísť s rodinou na výlet. Ešte som chcel vidieť dospievať svojho najmladšieho syna či dcéru. Ešte som chcel držať v náručí svojho prvého vnuka. A ešte…

Neviem, či to bude tak, ale keď odniekiaľ odchádzam, tak sa my vždy vynárajú myšlienky o tom, čo sme mali urobiť a neurobili sme. Keď odchádzame z dovolenky, tak to sú také pocity, kde všade sme mohli ešte zájsť a čo sme ešte mohli urobiť, ale už nič nebude, lebo ideme domov.
Ak bude smrť pre nás takáto, tak si myslím, žeby sme mali urobiť dnes všetko to, čo by nás pri pomyslení na náš posledný deň mrzelo.

• Chcete povedať niečo dôležité svojim deťom, čo ste im ešte nepovedali? Tak to urobte!
• Chcete poprosiť o odpustenie svojho manžela či manželku za niečo? Tak za ňou choďte a povedzte jej to!
• Chcete stráviť čas so svojimi najbližšími? Tak vypnite televízor a choďte radšej k svoje rodine a venujte sa im.
• Potrebujete urovnať ešte nejaké veci s inými ľuďmi vo svojom okolí? Tak to neodkladajte na príhodnejší čas, ale choďte a urobte to!

Nič rozumnejšie urobiť nemôžete. Nie preto, že vás idem strašiť smrťou, ale preto, že si máte dať do poriadku svoj dom. A aj preto, že sme rozumní ľudia, a prečo by sme v nejaký okamžik svojho života mali ľutovať niečo, čo sme mohli kľudne urobiť skôr.
Skúste si tak predstaviť tie svoje posledné okamžiky a to, na čo by ste mysleli a za čím by vám bolo ľúto. To sú tie dôležité veci, ktorým sa máme venovať.
Nehovoril som doteraz nič o našich zosnulých, ale toto sa týka aj ich. Je to aj vo vzťahu k nim. Im môžeme venovať už iba pár spomienok, ale je omnoho lepšie venovať sa tým živým, ktorých nám Boh dal do nášho života.

AMEN

Piesne: 634; 671; 697; 663; A 81; 654
Texty: Iz 57, 1–2; Žid 11, 13–16; Mk 5, 35–43; Ž 102, 2–5.25–29