• 1

  • 2

  • 3

  • 4


Copyright © 2024 - Cirkevný zbor ECAV v Obišovciach

20. po Svätej Trojici 2023 - Pamiatka posvätenia chrámu

Kázňový text: 1M 2, 18

Priznám sa, že som nikdy nad týmito slovami Biblie samostatne nerozmýšľal. Predstavujem si, ako Boh tvorí na začiatku človeka, ktorý sa stal živou bytosťou. Stále myslím na to, že sme v tomto svete výnimoční, pretože nás Boh stvoril inak ako všetko okolo nás. Človek ako jediný tvor na tejto zemi nebol stvorený slovom. Na všetko okolo nás od neživej až po živú prírodu stačilo Bohu mocné slovo. Riekol a stalo sa. Ale keď tvoril človeka, sformoval ho z prachu zeme. Je v nás teda niečo, čo pochádza z tejto stvorenej zeme a je v nás aj niečo, čo je súčasťou samotného Stvoriteľa a to je dych života. Niečo čo je Božie, čo je večné a niečo čo je pozemské, obyčajné, bežné, ani nie príliš hodnotné.

Spojením prachu zeme a Božieho dychu sme sa stali živou bytosťou. Na otázku prečo to Pán Boh takto urobil asi odpoveď nenájdeme. Budeme si musieť na ňu počkať až do momentu, keď sa postavíme pred Božiu tvár. No prekvapivé na tom celom je to, že Pán Boh stvoril človeka, a potom musel skonštatovať, že to Jeho stvorenie sa cítilo osamelo. Stvoril človeka ako pána nad prírodou a nad zvieratami, ale to ho neurobilo šťastným. A najpodivenejšie je to, že sa necítil celkom dobre napriek tomu, že mohol mať spoločenstvo s Bohom. Ani vtedy na začiatku, keď ešte nebol na zemi hriech, človek nebol rovnocenný Bohu. Mohol s Ním mať spoločenstvo, mohol s Ním byť v kontakte, ale človek vedel, že nie je ako Boh.

Byť samotným bolo pre prvého človeka ubíjajúce a Boh to na ňom videl. Človek mal byť spoločnosťou pre Boha svojho Stvoriteľa, ale samota a ojedinelosť bola pre neho ťažká.

A tu prichádza ten dôležitý moment, keď Pán Boh konštatuje, že nie je dobré človeku byť osamote. Človek je uvedomelý tvor a potrebuje pri sebe niekoho, kto bude taký ako je on, kto mu bude podobný, alebo ak chcete rovnocenný.

Možno si poviete že toto sú iba nejaké dohady, ale keď o tom Božie slovo píše, tak je to dôležitá vec. Človek je spoločenský tvor, ktorý potrebuje mať pri sebe niekoho, kto mu je rovný. My nie sme a nemáme byť samotári.

Človek je stvorený tak, že chce patriť niekam, chce byť súčasťou nejakého spoločenstva jemu podobných a jemu rovnocenných ľudí.

V prírode tomu hovoríme svorka. Sú zvieratá, ktoré musia žiť vo svorkách, alebo v stádach. Akonáhle sa z nich stanú samotári majú oveľa menšiu šancu na prežitie a je to pre nich neprirodzené. Pán Boh hovorí jasne, že človeku nie je dobre byť osamote. A to sa netýka iba manželstva a vzťahu v manželstve. Myslím, že to platí aj vo všeobecnosti. Potrebujeme mať vzťahy s ľuďmi, potrebujeme priateľov, s ktorými sa môžeme stretávať, potrebujeme rodinu, v ktorej môžeme spolu žiť - rodičov, starých rodičov, súrodencov, švagrov a švagriné. Potrebujeme okolo seba niekoho, kto nám je roveň, pretože Pán Boh nás stvoril tak, že pre náš život je nutné spoločenstvo iných ľudí.

Prečo o tom hovorím a k čomu tým všetkým smerujem? Chcem dnes upozorniť na nebezpečenstvo osamelosti. Je to jeden z trendov v našej spoločnosti, ktorá zasahuje všetky generácie.

Veľmi intenzívne sa o tom hovorilo počas Covidu pri deťoch, ktoré nemohli chodiť do škôl a boli zavreté doma. Nemohli sa socializovať a dnes sa priamo hovorí o Covidových ročníkoch, teda o generácii, ktorá bola postihnutá na čas byť bez spoločenstva s rovesníkmi. Bolo to ťažké, pretože boli zavreté doma, nestretávali sa so spolužiakmi a mnohé deti to poznačilo. Ale Covid nebol jediný, ktorý narúša vzťahy a spoločenstvá detí a mladých ľudí.

Mladá generácia vysedáva veľa za počítačom, pri rôznych hrách trávi hodiny a hodiny času, prípadne anonymným četovaním niekde na internetových sieťach, čo vôbec nie je dobrým spoločenstvom. Deti nevedia nadväzovať vzťahy, nevedia sa medzi sebou rozprávať, nevedia si vytvoriť priateľstvá. Konfirmandi mi hovoria: Nejdem na mládež, lebo tam nikoho nepoznám, neviem, o čom sa mám s nimi rozprávať. Nevedia nadviazať priateľstvá, nevedia sa s druhými ľuďmi pustiť do rozhovoru. Najjednoduchšie pre nich je stáť bokom a pozerať sa do mobilu. Najistejší sú doma pred televízorom a počítačom, pretože pestovať si priateľstvo je pre nich príliš namáhavé. A musím povedať, že sa čudujem rodičom, že ich v tomto ešte podporujú. Len ty nikde nechoď, len poď pekne domov, lebo tu ťa mám pod kontrolou.

Ale pribúda aj mnoho mladých ľudí, ktorí sú zatvorení len doma, prípadne idú do práce a späť. Sú osamelí, nepochopení, veľakrát nešťastní, depresívni. A nemyslím len na to, že neuzatvárajú manželstvá. Skôr na to, že nemajú blízkych priateľov, že nikde nechodia, s nikým sa nestretávajú. Nemajú nejaké spoločenstvo ľudí, s ktorými by sa mohli otvorene porozprávať.

A tak nám pribúdajú takýto ľudia aj v strednej generácii. Do práce a domov, kde sú väčšinu času sami. Slobodní ľudia, rozvedení ľudia, ľudia, ktorým sa nepodarilo založiť si rodinu. Asi 20 rokov dozadu, keď sme boli v Nemecku nám vysvetľovali, že vo vyspelej časti Nemecka okolo Dortmundu a Essenu žije cez 40 % ľudí v bytovkách samo. Ekonomicky sa im darí, ale nie sú schopní vytvárať trvalé vzťahy. A s tým sa už pomaly stretávame aj u nás.

A ak sa pozriete na staršiu generáciu, tak tam sa to rapídne znásobuje, pretože smrťou jedného z manželov automaticky človek ostáva sám. Deti sú väčšinou preč a tá opustenosť človeka a samota je o to výraznejšia. Sú to veci, ktoré do života človeka jednoducho prichádzajú a veľmi ťažko sa s nimi bojuje. Staroba a rôzne choroby ľudí izolujú od vonkajšieho sveta a človek je zavretý za múrmi svojho domu bez kontaktu s ľuďmi. A keď by aj mohol niekde vyjsť, tak už je tak pohodlný, že ostáva radšej doma.

Božie slovo hovorí jasne: Nie je dobré človeku byť osamote. Samota nás ubíja, ničí, prináša nám smútok a depresie. Nemyslím, že riešením je len si niekoho nájsť a oženiť sa. Človek si jednoducho musí uvedomiť, že potrebuje sa stretávať s inými ľuďmi, potrebuje niekam patriť, potrebuje sa rozprávať a budovať vzájomné vzťahy.

Prichádza jeseň a zima, dni budú oveľa kratšie a skoré stmievanie pôsobí ešte depresívnejšie. Vy sami to hovoríte. Človeku ostane robiť spoločnosť už len televízor, alebo nejaký domáci miláčik, komu môžeme prejaviť lásku a svoje city. Ale nemyslím, že toto je riešenie.

Byť sám robí náš život nezmyselným. Potrebujeme mať po boku iného človeka, potrebujeme budovať vzťahy, priateľstvá, kamarátstva, potrebujeme sa navštevovať, pretože sa z nás stanú čudáci a podivíni, ubití a depresívni ľudia, ktorí sa zatvárajú pred svetom. A faktom je, že veľakrát si za to môžeme sami. Naša pohodlnosť, lenivosť tomu veľmi napomáha.

Samozrejme, že budovať a udržiavať vzťahy s ľuďmi je náročné. Treba prekonať svoje vlastné pohodlie, svoju lenivosť a ísť navštíviť suseda, či susedku. Alebo prejsť pol dediny, aby ste išli pozrieť kamaráta, či kamarátku, alebo kolegu, či kolegyňu. Pohodlnejšie je vyložiť si nohy pred televízor a pozerať nejaký nekonečný seriál. Ale človek nie je stvorený, aby žil sám. Mať vzťahy s ľuďmi znamená byť tolerantný, rešpektovať druhých aj ich rozličné názory, ale aj keď je to náročnejšie, predsa to je lepšie, ako byť zavretý za štyrmi múrmi svojho domu.

Veľakrát škodíme sami sebe, lebo si nebudujeme vzťahy s ľuďmi, alebo si ich sami ničíme konfliktami, ktoré nás izolujú stále viac a viac od sveta a od ľudí.

Musím povedať, že aj v našom zbore máme veľa takých ľudí. Ak by ste chvíľu porozmýšľali, vedeli by ste hneď vymenovať takých, ktorí sa akoby zavreli pred svetom a trápia sa vo svojej samote. Pán Boh vedel, prečo potrebuje človek vedľa seba iného človeka, ktorý bude taký ako je on.

Televízia, internet a ani domáci miláčik vám nemôže nahradiť spoločenstvo s iným človekom. Ono sa to na chvíľu môže zdať ako dobré východisko, ale dlhodobo to nie je dobré riešenie.

A keďže dnes máme pamiatku posvätenia chrámu, tak chcem zdôrazniť, že aj tento kostol bol postavený na to, aby sa tu ľudia mohli stretávať a mali kontakt s Bohom, ale aj medzi sebou. Už to dávno nie je len o tom prísť pospievať, vypočuť si kázeň a utekať domov, lebo mám toľko roboty, že nestíham. Kostol, bohoslužby, biblické hodiny, večierne, spevokol, mládež, besiedka a všetky možné iné aktivity sú aj o spoločenstve s ľuďmi, o nachádzaní priateľov, budovaní vzťahov. Kde utekáš, kde sa ponáhľaš? Ostaň po bohoslužbách, rozprávaj sa, venuj sa ľuďom, zaujímaj sa o ich život, o ich problémy a starosti a oni sa budú zaujímať o tie tvoje. A uvedomíš si, že nie si sám, že máš okolo seba ľudí, ktorí ťa majú radi a ktorým na tebe záleží. Nikdy sa mi nepáčilo, keď začali hovoriť o cirkvi ako o miestnej komunite. Ale rozumiem tomu dnes aj tak, že spoločenstvo kresťanov je tu na to, aby nám pomáhalo žiť zmysluplný, radostný a pokojný život.

Neodmietaj pozvanie, ktoré je aj pre teba, či už je to na bohoslužby, biblické hodiny, večierne a všelijaké iné spoločné stretnutia. Ani netušíme, aké je to pre nás dôležité. Pretože inak z nás postupne budú čudáci, ktorí sa zatvoria vo svojich domoch, obmurujú si pozemky vysokým plotom a na ulici už sa nedokážu inému človeku ani pozdraviť, len budú podozrivo sledovať, kto to tu po ulici popred ich dom chodí.

Kristova cirkev je tu aj na to, aby si nebol v živote sám a opustený, ale aby si mohol zažívať požehnané spoločenstvo a dobré vzťahy s inými kresťanmi.

AMEN

 

Piesne: 605; 386; 491; 494; 648; A 75; 263

Texty: 1M 2, 18 – 24; Žid 1, 1 – 4. 2, 5 – 12; Ž 8, 2 – 10; Mk 10, 2 – 6

 

config
f m

Podcast - kázne

Podcast kanál

Kalendár udalostí

máj 2024
Po Ut St Št Pi So Ne
29 30 1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31 1 2

Nasledujúce udalosti

pondelok - 20. máj 2024 09:30 Kysak
2. slávnosť svätodušná
pondelok - 20. máj 2024 17:00 Obišovce
Spevokol
pondelok - 20. máj 2024 18:00 Obišovce
2. slávnosť svätodušná
utorok - 21. máj 2024 08:00
Pastorálne návštevy
utorok - 21. máj 2024 11:50 ZŠ Kysak
Náboženstvo 1. - 4. ročník