14. po Svätej Trojici 2023

Kázňový text: Mt 8, 5–13

Bol pekný deň v roku 30, alebo 31 nášho letopočtu a v malej rybárskej dedine Kafarnaum sa zhromaždilo veľké množstvo domácich ľudí, pretože do dediny prišiel Ježiš. V Kafarnaume povolal učeníka Matúša na colnici a bola to dedina, kde Ježiš chodil často. Bol tu dobre známy. Niektorí vyšli na ulicu, lebo Ho chceli počuť, pretože rozprával pútavo, zaujímavo. Iní boli zvedaví na nejaký zázrak, ktorý Ježiš urobil, niektorí prišli len preto, že im o Ježišovi povedal niečo ich sused. Tie pohnútky ľudí boli rôzne. A možno boli aj takí, ktorí chceli byť uzdravení, alebo niečo od Ježiša čakali, takže ak sa nehanbili a nabrali odvahu, tak prišli za Ježišom a niečo od neho žiadali.

Ak by sme mali zhodnotiť vieru Ježišových poslucháčov, tak by to bolo tiež rôznorodé. Niektorí verili, že je prorok, niektorí v ňom videli liečiteľa, iní nejakého muža, ktorého poslal Boh, niektorí ho považovali za Eliáša a iní za Jána Krstiteľa a možno tam bolo zopár aj takých, ktorí si mysleli, že by Ježiš mohol byť ten Mesiáš, o ktorom toľko písali proroci, že raz príde a bude robiť veľké veci a zmení mnohé poriadky a nastolí požehnané kráľovstvo, aké bolo za vlády kráľa Dávida. A možno boli aj takí, ktorí boli skeptickí, ale mysleli si, že Ježiš je len nejaký šarlatán a podvodník, tak sa chceli utvrdiť v tom.

No a s určitosťou vieme, že bol tam jeden rímsky vojak, ktorý vedel presne, čo od Ježiša chce. Ani nachvíľu nezaváhal, nezdržiaval sa, nečakal na vhodný okamih, len sa rovno postavil pred Ježiša a predostrel mu svoju prosbu. Bol to veľmi suverénny až sebaistý chlap. Bol slušný, nebol bezočivý, pretože Ježiša poprosil, ale tá rozhodnosť a jasnosť toho, čo chcel, bola jednoznačná.

Ja by som chcel dnešné naše bohoslužby postaviť do svetla tejto udalosti v Kafarnaume. Prišli ste sem do tohto kostola, lebo ste sa chceli stretnúť s Kristom. Dúfam, že súhlasíte? Odišli ste z domu, lebo ste chceli prísť do spoločenstva veriacich ľudí, ale tá hlavná myšlienka, ktorá patrí k dnešnému dňu je v tom, že tu na tomto mieste stretnete Krista.

Aké sú vaše pohnútky? Aké sú vaše očakávania? Ste tu preto, že presne viete, čo od stretnutia s Kristom čakáte? Načerpať niečo duchovné do nasledujúceho týždňa? Prišli ste si vypočuť, čo vám bude hovoriť? Alebo mu chcete niečo predostrieť v modlitbe?

Alebo je tu niekto, kto má aj iné očakávanie? Chcete vidieť nejaký zázrak? Prišli ste niekedy do kostola na stretnutie s Kristom s tým, že od neho niečo konkrétne potrebujete? Takže ste mu to prišli do kostola povedať? Asi vám kladiem čudné otázky. Myslím, že dnes už na Slovensku neprichádzajú ľudia do spoločenstva s tým, že by chceli vidieť nejaký Ježišov zázrak. Aspoň v ECAV to tak nie je. Takže chcete skôr len počuť nejaké Ježišovo slovo? Alebo mu len v modlitbe chcete niečo povedať?

Viete, na čo tými otázkami narážam? V ten deň v Kafarnaume vyšlo na ulicu množstvo ľudí, ale len ten stotník vedel presne, čo od Ježiša chce a mal úplne jasno v tom, že hneď prišiel a povedal, čo potrebuje. A čo tí ostatní? Nevedeli čo od Ježiša chcú? Ja neviem, ale asi mu to nevedeli povedať. Možno čakali na vhodnú chvíľu. Možno mali pocit, že sa to nepatrí hneď prísť a niečo žiadať. Možno mali pocit, že najprv by ho mali trochu počúvať a až potom, keď niečo Ježiš naznačí, že je čas na otázky, až potom by sa odhodlali niečo povedať. Alebo si mysleli, že by to Ježiš ani nedokázal.

Myslím, že tam stálo množstvo ľudí, ktorí aj niečo na srdci mali, ale nenabrali odvahu opýtať sa. Nezdalo sa im to vhodné, možno neverili, že by s tým Ježiš niečo dokázal urobiť. A tak len pozerali, ako Ježiš zachránil život sluhovi rímskeho vojaka.

Myslím, že by sme mali mať odvahu vysloviť tu v Ježišovej blízkosti všetko, čokoľvek nás trápi a ťaží. A mali by sme byť rozhodní ako tento muž. Mali by sme vedieť, čo od Pána Ježiša potrebujeme, s čím potrebujeme pomôcť. Ale rozhodnosť vysloviť svoje prosby nie je všetko. Tá najdôležitejšia vec v tomto je viera.

Ten stotník, ktorého meno ani nepoznáme je veľmi inšpiratívny človek. On pochopil vzťah k Bohu po „vojensky“. To, v čom žil a v čom fungoval, mu bolo inšpiráciou pre vzťah s Bohom. Dal do toho veľmi jednoduchú vojenskú logiku. Hlavný veliteľ rozkazuje a všetci podriadení musia bez debaty splniť rozkaz. Dnes by sme povedali, že je to „vygumovaný mozog“. Ale on ako vojak to pochopil takto. Ježiš je veliteľ a keď rozkáže nejakej chorobe, tá musí poslúchnuť. Uvedomujete si, aký ohromný rešpekt pred Kristom bol v tej jeho logike?

...povedz len slovo a ozdravie môj sluha. ⁹ Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem tomuto: Choď! - ide, a druhému: Poď sem! - príde, a svojmu otrokovi: Urob toto! - urobí.

Čítam tú udalosť a hanbím sa, lebo nemám takú dôveru v Ježiša a v Ježišovu moc. Priznám sa, že som neprišiel do tohto kostola stretnúť Krista s tak jasnou požiadavkou a tak priamou a jednoduchou vierou. Pritom som farár. Ten muž bol rímsky vojak a ani netušíme, či mal nejaké bližšie poznanie Boha.

Sme rozdielni ľudia a máme rozdielny prístup k Bohu. Ale je ozaj nelogické prosiť niečo v modlitbe od Boha a pri tom pochybovať nad tým, že by to Ježiš mohol urobiť. V liste Židom čítame: Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú. (Žid 11,6)

Tú vieru toho muža vidno na tom, že nežiadal, aby Ježiš išiel do jeho domu, jemu stačilo Ježišovo slovo. Nechcel žiadnu inú záruku. Stačilo mu: Choď a staň sa ti, ako si uveril! Ten človek sa zrazu otočí a odíde domov presvedčený, že to musí tak byť, lebo najvyšší veliteľ rozkázal.

Ak sa Pán Ježiš nezmenil a Biblia hovorí, že nie, pretože je ten istý včera, dnes i na veky, myslíte si, že by sme podobné veci mohli žiadať od Ježiša aj dnes? Je to stále možné? Mohlo by to byť ozaj také jednoduché, ako to opísal evanjelista Matúš?

V Starej zmluve je opísaný životný príbeh sudcu Gideona, ktorý dokázal veľké veci, ale pri tomto rímskom vojakovi vyzerá ako amatér. Keď ho prvýkrát oslovil anjel, potreboval potvrdenie, že je skutočný a tak mu doniesol jedlo, aby videl, čo s ním spraví. Pred bojom s Midjáncami sa modlil, aby keď položí kožené rúno na zem, aby na druhý deň bolo všade sucho, len rúno aby bolo mokré, potom na ďalší deň chcel, aby to bolo naopak. A potom mal ešte stále strach a pochybnosti a tak ho Hospodin poslal v noci do Midjánskeho tábora, aby si vypočul sen, ktorý sa sníval jednému Midjánskemu vojakovi. Až potom sa pustil do boja. Stotník bol spokojný, keď Ježiš povedal, že jeho sluha je zdravý. Nič viac nepotreboval.

Biblia je plná zasľúbení od Boha a my ich čítame, ale nedôverujeme im. Stojíme tak blízko Ježišovi a nevyužívame možnosti, ktoré nám ponúka. Opýtaj sa, popros, žiadaj, buď vytrvalý... My sme občas ako tí obyvatelia Kafarnaumu, ktorí sa vyjdú pozrieť na Ježiša, ale nikdy nenaberú odvahu Ježiša osloviť a o niečo ho požiadať.

Občas rozmýšľam nad tým, čo nám v tom bráni. Bojíme sa, že by sme stratili tú svoju vieru, keby sme o niečo začali prosiť a to by sa nakoniec nestalo. A tak by sme stratili i tú malú vieru, ktorú máme teraz? Nechceme zariskovať? Alebo sa bojíme, že by to bolo pokúšanie Pána Boha?

Ako zistíme to, že Boh je dobrý, že nás má rad, že o nás stojí? Keď nebudeme skúšať aj jeho lásku k nám?

Radšej si od Boha nič nepýtam, len tak budem z diaľky pozorovať, čo sa deje. Množstvo veriacich Židov v Kafarnaume sa takto pozeralo, ako Pán Ježiš vypočul prosbu pohana, vojaka, národného nepriateľa, ale im nedal nič. Nebuďme len tichí pozorovatelia, Pán Ježiš sa nezmenil. Majte odvahu testovať svoju vieru a majte odvahu Ho s vierou prosiť o mnohé veci, ktoré pokladáte za dôležité. Majte odvahu sa na Neho s vierou obracať. To neznamená, že nám vo všetkom musí vyhovieť. Ale viera v Boha je živý a stále sa vyvíjajúci vzťah. A keď zažijeme vo svojom živote to, čo tento vojak, tak aj naša viera sa prehĺbi a bude pevnejšia.

Niekedy mám pocit, že my kresťania sme ubití a unavení v tej svojej viere. Pritom ona by nám mala byť pomocou a inšpiráciou a nie otroctvom. Stretávame sa každú nedeľu s Kristom. Ale tvárime sa, akoby nám nič pozitívne a dobré do života neprinášal. Takže nebuďme len pozorovatelia z diaľky. Žiadajme, prosme Pána Boha, testujme a okúsme, že Boh je voči nám dobrý.

Ten vojak bol ozaj výnimočný človek. Bol v Izraeli dosť dlho na to, aby vedel, že Žid nesmel vstúpiť do domu pohana, lebo by sa znečistil. Prijal to a rešpektoval to, že z pohľadu Boha sú Židia vyvolení národ a Rimania sú iba pohania. Aj keď väčšina Rimanov to vnímala opačne. Oni to vnímali tak, že my sme ovládli svet, my sme porazili Židov, oni sú len jedni z mnohých, ktorí nás musia rešpektovať.

Stotník sa nepovyšuje a rešpektuje to, že Ježiš je skutočný Pán a skutočný Boh. Takto to prijal a spoznal a takto sa aj správal. A nemusel ľutovať. Zažil to, že Boh je mocný.

Skúste si predstaviť, ako musela vzrásť tá jeho viera v Boha, keď mal takú osobnú skúsenosť. Nebojte sa sklamaní z Krista. Určite nebudete sklamaní!

AMEN

Piesne: 605; 205; 175; 261; 366; A75; 263

Texty: Joz 24,1–2a. 14–18; Ef 6, 10 – 20; Ž 84, 2 – 5; J 6, 56 – 69