24. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: 2Kr 22,11–13

K Judským kráľom, ktorí sa vydali cestou bez Boha po Menaššem, o ktorom sme hovorili minulý týždeň, musíme pridať aj jeho syna Amóna. O ňom však dnes nebudeme hovoriť.

Ale po jeho smrti sa na judský trón dostal jeho osemročný syn Joziáš. Bol iný ako jeho otec či starý otec. Ale Judsko bolo vtedy už veľmi ďaleko od Hospodina. Darmo stál v Jeruzaleme chrám, darmo fungovala nejaká bohoslužba. Všetko to bolo akési povrchné. Chrám bol schátralý a potreboval opravu.
V 18. roku vlády Joziáša, na príkaz kráľa mali kňazi vybrať peniaze z pokladničiek v chráme a použiť ich na jeho opravu. Tu niekde to celé s pokladničkami v kostoloch začalo.
Otázne je, ako sa viedla bohoslužba. Čo robili kňazi? Podľa čoho sa riadili? Pretože keď sa pustili do prác na Jeruzalemskom chráme, našli pri oprave knihu zákona. Tak túto udalosť opisuje 1.kniha Samuelova. Nevieme dodnes presne, o akú knihu išlo. Mnohí sa domnievajú, že našli knihu Deuteronomia, teda 5 knihu Mojžišovu, ktorá vlastne podáva zhrnutie zákona. Faktom je, že nájdenie tejto knihy spôsobilo šok. Nie len v chráme, ale aj na kráľovskom dvore.
Najprv ju prečítali najvyššiemu kňazovi a ten ju hneď poslal priamo kráľovi, aby si ju vypočul.
Viete si predstaviť, že v chráme nájdete nejakú biblickú knihu a všetci z toho budú zrazu paf? Veď čo iné by malo byť v chráme ako Biblické texty? Práve to je ten zvláštny paradox. Ako ďaleko muselo Judsko zájsť od Boha, keď objavenie biblickej knihy v chráme vyvolalo taký rozruch?
Keď si slová tejto knihy vypočul kráľ, roztrhol si rúcho a chytil šok. Jedna vec bola, že podľa týchto slov mal kráľ i celý národ žiť už dávno pred tým. Druhá vec bola hrôza, ktorú si kráľ uvedomil, veď za toto nás musí Boh potrestať! Vzdialili sme sa slovám tejto knihy, zabudli sme na ňu. Kráľovi okamžite napadlo, že to musí u Hospodina vyvolať ohromný hnev a že trest je už na spadnutie.
Ale najšokujúcejšia je kráľova reakcia. Posiela kňazov, aby zistili, čo slová tejto knihy hovoria o ňom, o jeho ľude a o Judsku. Nepýta sa ani kňazov, ale posiela ich, aby hľadali človeka, kto tieto slová vyloží osobne a konkrétne pre kráľa, pre ľudí a pre celé Judsko.
Nezvykneme byť veľmi vzťahovační. Dennodenne zažívame mnoho podnetov, ale nezvykneme reagovať tak: čo to hovorí o mne? Nečítame ani knihy tak, aby sme sa pýtali, čo nejaká romantická kniha hovorí o mojom živote. Alebo si pozrieme nejaký film a tiež nerozmýšľame vždy tak vzťahovačne, čo mi to mohlo povedať. Občas hľadáme nejaké ponaučenie, ale väčšinou sú to dosť všeobecné a povrchné veci.
Kráľ Joziáš pristupuje k slovám, ktoré si vypočul z nájdenej knihy veľmi osobne a razantne. Je tými slovami dotknutý, obvinený, je absolútne vzťahovačný, lebo si uvedomuje, že sa ho to nadmieru dotýka. Roztrhnutie plášťa vyjadruje ten radikálny zásah do osobného života tohto muža.
Mňa by zaujímalo, bratia a sestry, či ste už takýto pocit zažili. Pocit, keď sa vás slovo dotklo, vyviedlo vás z rovnováhy, keď ste si uvedomili jeho absolútnu vážnosť. Jeho osobný odkaz iba pre vás samých.
Nečakám, že takýto pocit zažije človek pri každom slove. Tu sa bavíme o slovách od Boha. Nie o ľudských výmysloch, ale o tom, keď Boh hovorí k človeku. Napadnú vám takéto myšlienky, keď prídete sem, do tohto kostola? Ste vzťahovační?

Zažil som raz v predošlom zbore, ako sa postavil jeden brat na presbyterstve, a veľmi dotknutý a urazený hovoril o tom, že som verejne z kazateľne rozoberal jeho rodinu. A že to nie je správne.
Bol som vtedy z toho nešťastný, pretože taký úmysel som vôbec nemal. Potom som nejaký čas chcel kázať kázne iných farárov, aby nikto nemohol povedať, že riešim jeho osobné veci. Dnes by som asi povedal, že je to dobré, keď sa vás to slovo dotklo. Že to predsa tak má byť. Že o tom Pánu Bohu ide, keď k nám hovorí, že chce, aby sme jeho slová brali osobne.
Občas dokážeme byť veľmi vzťahovační. Keď máme pocit, že niekto hovorí o nás poza náš chrbát a keď je to ešte v niečom zlom, dokáže nás to vytočiť a rozhodiť. Prečo hovoria o mne? Čo sa kto má starať do môjho života? Kto vŕta nos do mojich vecí?
Ale tu ide o niečo viac ako len o nejaké reči. Ide o Božie slovo, pri ktorom by sme mali byť vždy vzťahovační. Mali by sme sa pýtať, čo to slovo hovorí mne, či čo hovorí o mne.
Joziáš pochopil, že nemôže slová tej nájdenej starej knihy iba zobrať na vedomie a pokračovať ďalej. Viete, mohol povedať: zaujímavé slovo, oslovujúce, ale už starodávne, už je to prežitok. Ale on si namiesto takéhoto povrchného prijatia, roztrhne šaty, a správne tuší, že je to vážne slovo o národe, ktorému kraľuje, o zemi v ktorej žije, ale aj o ňom osobne. Zrazu to mal jasné. Netýka sa to niekoho, kto žije niekde inde, ale mňa, to slovo je o mojom živote a o mojej budúcnosti.
Kto z nás, bratia a sestry, takto dokáže čítať Božie slovo? Kto z vás pri čítaní Biblie je taký vzťahovačný pri každom verši?

Aj na konferencii rodinných spoločenstiev, kde sme mali veľmi zlý signál, prenikla správa z Paríža o teroristických útokoch. Je to vážne šok, čo všetko sa v tom našom svete deje.
Pre nejakú skupinu je toto správa, ktorú oznamuje svetu. Správa o tom, že sa ľudia majú báť, že sú v ohrození a v nebezpečenstve.
Ako ste túto správu prečítali? Ako ste si ju vyložili?
Aj keby sme boli vzťahovační, ešte to nebudeme brať osobne. Ešte stále počítame s tým, že je to ďaleko. Ešte stále povieme, že je to odkaz svetu, Európe, politikom…

Takéto udalosti okomentujeme s hnevom a zlosťou, ale s uvedomením, že našej osoby sa to priamo nedotklo.
No Pán Boh chce od nás viac, keď zoberieme Jeho slovo do ruky. Možno je to ako vtedy, len stará kniha, ale je osobnejšia ako ktorákoľvek iná. A je našou povinnosťou pri jej čítaní sa pýtať, čo hovorí o mne. Ako sa dotýka môjho života? A niekedy to slovo je na trhanie šiat, či trhanie si vlastných vlasov na hlave.
Možno to znie alibisticky, keď poviem, že aj o týchto veciach, ktoré sa dnes dejú vo svete, Božie slovo hovorí. Je to o vojnách a bojoch, ktoré vo svete budú, ako súčasť znamení, ktoré my veriaci ľudia máme vedieť zrozumiteľne prečítať.
Možno sme urobili chybu, keď sme slová Biblických predpovedí nevzali vzťahovačne a nepočítali s nimi. Možno by sme boli menej šokovaní, ale o to viac iniciatívni na roli Božieho kráľovstva.

AMEN

Piesne: 205; 664; 668; 649 ; A 67; 654
Texty: Am 4, 12–13; Zjav 20, 11–12; Mt 13, 47–50; Ž 50, 1–6.14.15