25. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: 2Kr 22,15–20

Dnešná nedeľa je tematický venovaná bdelosti a očakávaniu. Nejako tak v kútiku srdca si uvedomujem, že tej téme v týchto dňoch budeme rozumieť viac, ako kedykoľvek predtým.

Z veľmi jednoduchého dôvodu, je to situácia vo svete. Vďaka médiám vieme, čo sa dnes udialo na druhej strane zemegule. Vieme predovšetkým o nepríjemných a ťažkých veciach, ktoré prebiehajú. Pretože tie príjemné nevedia tak šokovať ľudí. Tak sa nám podávajú len tie, ktoré svedčia o hrôzach, o vojnách, o teroristických útokoch, o hrozbách, o všemožnej ľudskej zlobe a nenávisti.
Myslím, že aj tak trochu nasilu sme všetci bdelí. Hlavne my dospelí a starší. Každý večer zapíname správy, či chodíme aj cez deň na internet s takým strašlivým očakávaním: Čo sa dnes udialo? Kde sa strieľalo? Kde útočili teroristi? Kde v Európe sa udialo niečo nečakané a nepredvídateľné?
Keď sa bavíme o očakávaní a bdení na poli cirkvi, tak je to viac o tom pozitívnom a dobrom. Čakáme druhý príchod Krista, o ktorom nevieme, kedy príde. Ale keď nastane ten deň, bude pre nás príjemný, alebo aspoň mal by byť, pretože Ježiš príde pre svoju cirkev, teda pre nás. Z tohto pohľadu by naše očakávanie malo byť plné radosti a nie hrôzy.
Problémom je, že to veľmi intenzívne neprežívame. Pohovoríme si, že máme byť pripravení, pretože Ježiš príde ako zlodej v noci, ale nerobíme nijaké opatrenia, alebo úpravy vo svojom živote. To je tá naša povrchnosť a nesústredenosť.Veď Ježiš doteraz neprišiel, tak prečo by to malo byť teraz pred týmto adventom? A k tomu všetkému máme iné témy, ktoré nás zaťažujú a ktoré riešime. Takže táto cirkevná, ktorá nás má pripraviť na druhý príchod Krista, stojí trochu bokom.
Hlavne za posledné týždne riešime terorizmus. Sme trochu pozornejší a vnímavejší v tomto celosvetovom probléme. Zatiaľ to nespájame s koncom nášho sveta. Asi by to bolo aj priskoro, ale zrazu sa naša ostražitosť a bdelosť podstatne zvýšila.
Aby to všetko zlo nebolo len zbytočné a nezmyselné, aspoň v niečom by nás mohlo posunúť vpred. A to práve v tom čakaní a bdelosti. Mali by sme byť viac ostražití a lepšie čítať a vnímať svoje okolie. Stále mám v takých prípadoch na pamäti slová Pána Ježiša, ktorý hovoril, že sa máme učiť od figovníka: keď mu ratolesť raší a lístie pučí, viete že je leto blízko. Mk 13,29 Tieto veci vo svete majú byť pre nás zrozumiteľným slovom, ktoré nás upozorňuje na Kristov príchod.
Neviem, či hrozia Slovensku teroristické útoky, ale to nie je všetko, čo máme vo svojom živote sledovať a pozorne vnímať. Celé to zastrašovanie nám v tom našom kľudnom a pohodlnom živote, ktorý v Európe máme, oproti iným krajinám pripomína, že sa na človeka a ľudské sily úplne spoľahnúť nemôžeme.
Keď sme vstupovali do EÚ, mysleli sme si, že toto nám zabezpečí pohodlný život, blahobyt ako v západných krajinách a bezpečie pred vojnami. Dnes sa ukazuje, že sme dúfali v človeka a v ľudské sily. A s istotou vieme, že ani pri maximálnom úsilí a snahe, pocit bezpečia mať nebudeme. Skôr vidíme, že sa budeme musieť naučiť žiť s hrozbou terorizmu. Tak to už hovoria aj mnohí politici. Hrozba môže prísť odvšadiaľ a kedykoľvek.
Ale aby to dnes nebolo len o politickej situácií vo svete, prečítame si v dnešnú Nedeľu večnosti text zo Starej zmluvy, z 2Kr 22,15–20

TEXT: 2Kr 22,15–20

Ak si pamätáte, minulý týždeň sme hovorili o Judskom kráľovi Joziášovi, ktorý počas svojej vlády rozkázal, aby urobili obnovu Jeruzalemského chrámu. Počas nej našli knihu zákona, a keď si ju kráľ vypočul, roztrhol si rúcho a kázal nájsť niekoho, kto tieto slová vyloží. Ten výklad urobila žena, prorokyňa menom Chulde. Oznámila kráľovi, že Boží hnev už vzplanul a nezhasne. A tak je len otázka času, kedy treba čakať pohromu, s ktorou príde koniec.
Myslím, že je zvláštne mať vedomosť o tom, čo príde. Síce neviete, kedy sa to stane, neviete, či sa toho dožijete, ale viete, že sa tomu nedá vyhnúť, že to avizované nešťastie musí prísť.
Včera v Bruseli vyhlásili 4 stupeň ohrozenia, čo znamenalo, že zrušili všetky väčšie podujatia, ako napríklad futbalové zápasy a prestalo premávať metro. Musí to byť pre tých obyvateľov riadne nepríjemné. Hrozba, že sa môže niečo stať, a vy neviete kedy a kde.
Toto je pointa dnešnej nedele. Nejde o teroristické útoky, aké hrozia Európe, nejde o vojnu a zničenie mesta, ako hrozilo Jeruzalemu, ale ide ešte o vážnejší a rozhodnejší koniec, keď príde Pán Ježiš, ako sudca živých i mŕtvych. A On nám so všetkou vážnosťou hovorí: Bdejte! Buďte ostražití! Sledujte veci, ktoré sa okolo dejú a snažte sa ich prečítať, ako znamenia doprevádzajúce môj príchod.
Keď som si čítal ten Joziášov prípad, prekvapilo ma, aký vplyv na Božie veci a situáciu vo svete dokáže mať jeden jediný človek. Ten Boží súd nad Jeruzalemom bol vyhlásený ešte za hriechy jeho deda, kráľa Menašeho a pre Hospodina to bola jasná vec. Oznamoval to ešte prorok Izaiáš. Ale stačilo jedno úprimné pokánie kráľa Joziáša, jedno roztrhnuté rúcho a Boh mení dejiny. Tu nejde len o nejaké osobné životy, to boli pohyby národov, veľké vojny, ktoré sa uskutočnili neskôr, len kvôli jednej modlitbe, ktorá zmenila Boží názor.
Nám samým to občas pripadá také malicherné. Čo môžu zmeniť naše modlitby, ako môžu ovplyvniť situáciu vo svete osobné prosby nejakého človeka? Čo zmení jedno pokánie, keď sa svet ako dnes, dal do pohybu pri migrantoch, alebo kto zastaví besnenie samovražedných atentátnikov, ktoré naštartovalo šialenú vojnu teroristov?
Vnímam tie veci ako súčasť znamení druhého príchodu. Ale musím to spojiť aj s našou bezbožnosťou, ktorá sa u nás rozmáha. Keď sa Boh pozerá dnes na to ako žijeme, keď vidí tú ľahostajnosť a bezbožnosť, nemyslíte, že je právom rozhnevaný? Že je právom sklamaný z toho čo vidí?
Joziáš svojim pokáním oddialil naplánované zničenie mesta Jeruzalema. No nemôžeme povedať, že zmenil úplne Boží názor. Aj keď sa o to snažil pri celom judskom ľude. Ďalšia kapitola opisuje Joziášovu reformu, pri ktorej urobil poriadky s výšinami i modlami, ale nebolo to dosť na to, aby zmenil aj ľudí Judska.Tí takéhoto úprimného pokánia neboli schopní. Pár rokov po Joziášovej smrti prišlo babylonské vojsko a zrovnalo Jeruzalem so zemou a ľudí odvlieklo do zajatia. Bola to ohromná pohroma, hrozil zánik Božiemu vyvolenému ľudu.
Ale čo z toho slova vyčítame dnes? Nemyslím si, že môžeme zastaviť tieto veci vo svete. Sú súčasťou znamení posledných časov, ktoré majú veriaci ľudia pozorne sledovať. Ale keď si pomyslím na Joziáša, uvedomujem si, čo všetko dokáže oddialiť jedno úprimné pokánie človeka. Ako môže zmeniť veci tak, aby sme my neboli súčasťou takýchto hrôz, aby sme sa vyhli týmto životným tragédiám.
Nestojí to za to?Veríme v Boha, ktorý hýbe dejinami a má v rukách budúcnosť.
Otázkou však je, či sme vôbec schopní takéhoto úprimného pokánia. A či vôbec vieme očakávať Kristov príchod a byť bdelí každého času.

AMEN

Piesne: 310; 691; 311; 686 ; A 80; 654
 Texty: Abak 3, 3–6; 1K 15, 22–28; J 5, 24–29; Ž 126, 1–6