3. adventná 2015

Kázňový text: L 3,8

Dnešná nedeľa má heslo: Pripravovateľ cesty Pánovi. Asi by nebolo pre vás ťažké zodpovedať o kom to celé je.

Na jednej strane o Kristovi, ktorý je základom nášho spasenia, no a tou druhou dôležitou osobou je práve Ján Krstiteľ. Muž, ktorý vo svojej dobe vyvolal rozruch v celom Izraeli. Všeobecne sa o príchode Mesiáša v tej dobe hovorilo možno tak, ako sa v dnešnej dobe v cirkvi hovorí o konci sveta a druhom príchode Krista. Ale Jánove slová celú tú tému príchodu Mesiáša zintenzívnili.
On sám sa ako Mesiáš síce nepredstavil, ale hovoril o sebe ako o poslovi, ktorý mu pripravuje cestu. To znamenalo, že príchod Mesiáša je už len otázkou krátkeho času. Takže sa tou témou začali otvorene zaoberať aj popredné skupiny v Izraeli.
Jánovo volanie k príprave malo jasnú podobu. Volal ľudí, aby sa dali pokrstiť krstom pokánia. Dnes by sme to nazvali cirkevný akt. Prišli do oblasti, kde Ján kázal, a po vypočutí si jeho slov sa mu dali pokrstiť. Každý, kto sa stotožnil s jeho názorom, prijal krst pokánia.
Vidím v tom postupe paralelu s dnešným časom. V cirkvi dnes zaznieva volanie ku Kristovi, a na to svojím spôsobom reagujú ľudia. Je to tak, ako vtedy, ak vás to zaujalo, potrebujete za tým aktom vyjsť. Vtedy sa museli pobrať na púšť k Jordánu, dnes ste nútení prísť sem do zhromaždenia. Je to prvý krok, ktorý sa vyžaduje od každého z nás.
Jedny ostanú sedieť doma, lebo ich to pozvanie neláka, nezaujíma ich žiadny Kristov príchod, ani výzva k pokániu. Tak jednoducho sa ľudia v tomto svete triedia. Potom sú tu tí, ktorí sa vydali na cestu a prišli do spoločenstva. Ale nestačí iba prísť.
Ďalším bodom je stotožnenie sa so zvesťou, ktorú cirkev prináša. Jánova zvesť, bola zvesťou pokánia. Hovoril o tom ako o jedinej alternatíve, ako sa pripraviť na príchod Mesiáša. Nemáme veľa z toho, čo Ján Krstiteľ zvestoval, ale väčšina vecí sa týkala príchodu a prípravy v pokání. Každý, kto sa s touto zvesťou stotožnil a prijal ju, urobil ďalší krok k zmene. Už toto určite nezvládli všetci, ktorí si jeho slová vypočuli.
Je ťažké sa vyrovnať so zvesťou o príchode Mesiáša. Hovoríme o konci tohto sveta, hovoríme o tom, že budeme súdení, a že Ježiš Kristus, ako sudca živých i mŕtvych, bude hodnotiť život každého z nás. Mnohým ľuďom sa toto slovo dnes nepáči.Kto má čo hodnotiť môj život? Je to môj život a moja voľba. Kto má právo povedať, že tu a tu som sa rozhodol zle? Kto si vyhradzuje také právo nad mojim životom? Aký Ježiš? Kto mu dal také právo?Pre niekoho to je poburujúce. Niekoho takéto slová urážajú, dotýkajú sa ho.
Aj Ján mal poslucháčov, ktorí sa otočili na päte a možno po chvíľke pobúrení odišli domov, pretože sa svojou zvesťou do ich viery a do ich predstáv nestrafil.
Takto to bude v cirkvi stále. Ako farár sa nestrafím vždy do toho, čo chcú ľudia počuť, do toho, čomu veria, čo by im zapadlo do ich predstáv a ich viery. Viem, že nebude a ani nemôže súhlasiť každý s tým slovom, ktoré je tu zvestované.
Ale ešte ani z tých čo vydržali i kritické slovo a zotrvali až do krstu, neboli podľa Jána všetci akceptovateľní. Ján zrazu tým, ktorých pokrstil, prísne hovorí, že nestačí ani prejsť nejakým náboženským aktom, nestačí sa zúčastniť obradu. Sklonená hlava, smutný výraz tváre a možno i v tej chvíli prežitá ľútosť a pocity viny, neznamenajú koniec. Ján chce vidieť niečo viac, ako len smutných a pokorených ľudí, prijímajúcich krst. Chce vidieť ovocie pokánia!
Je advent a je to predovšetkým čas, kedy prichádzame k Večery Pánovej. Máme to tak niekde v podvedomí, že je to spôsob, ako dosiahnuť odpustenie hriechov, ako si očistiť obťažené svedomie. Pred Vianocami je tých hodovníkov pri stole Pánovom najviac. Nemôžem povedať, žeby sem k oltáru prichádzali ľudia neúctivo. Ak by som to mal zhodnotiť podľa výrazov tváre, tak všetci tu pristupujete s vážnosťou a pokorou. Nemám pocit, žeby ste túto sviatosť znevažovali. Samozrejme, že do srdca vám nevidím, ale ako farár poviem, že je všetko v poriadku, tak ako to má byť. Preto si myslím, že ak Ján Krstiteľ takýchto ľudí mal, mohol byť spokojný. Veď ľutujú, tvária sa pokorne, nesmejú sa z toho a prichádzajú so všetkou vážnosťou.
No Ján im zrazu rovno do očí bachne: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vydávajte preto ovocie hodné pokánia… Žiadne uspokojenie. Žiadne uľavenie, či odbremenenie. Pritom vidím, že v cirkvi hľadajú ľudia práve toto. Chceli by počuť niečo konečné, niečo čo už je uzavreté a rozhodnuté, nejakú uspokojivú a konečnú odpoveď, že všetko je dobré. Do kostola som prišiel, pokorný a kajúci som bol, so sklonenou hlavou som prišiel k oltáru, prijal som večeru Pánovu vo všetkej vážnosti, tak už chcem počuť, že je všetko OK. Ale stále nie je! Tak kedy už bude koniec?
Je toto normálne? Stále je ešte niečo. Ján Krstiteľ chcel vidieť ovocie pokánia. To nie je ľútosť, to nie je smutná tvár. To je iný človek, to sú iné reakcie, to sú iné skutky toho človeka, to je zmena v myslení a uvažovaní a dnes vieme, že je to aj nový postoj k osobe Ježiša Krista
K pokániu som čítal jednu milú myšlienku: Pokánie sa robí niekedy tak tvrdo, ako sa pracuje na denný chlieb.
Toto je problém nášho pokánia.

Naša Júlia sa tento týždeň v škole znova vyfarbila. Naháňali sa s deťmi cez prestávku a do nejakého chlapca tak drgla, že si narazil čelo a má poriadnu modrinu. Prišla domov, porozprávala to s plačom manželke aj mne. Tak sme na ňu riadne nakričali, bitka ju tentoraz obišla, aj keď bola sľúbená. A boli sme sa ospravedlniť. No potom prešlo 20 minút a už nebolo nič. Akoby sa pred tým nič nebolo stalo. Úsmev, vystrájanie, radosť, smiech, akoby táto kapitola bola už uzavretá. Mal som pocit, že žiadne poučenie z toho celého nevzišlo a že tak vážna vec mala vplyv len pár minút.

Spomínam to preto, lebo my sme presne takí istí vo vzťahu k Bohu. Chýba nám poučenie. Chýba nám to ovocie nášho pokánia, tej našej ľútosti. Možno nám je ozaj úprimne ľúto všetko to, čo sme zrobili zle, a keď prichádzame sem k oltáru, tak nás to úprimne mrzí, ale tá ľútosť neprináša žiadny efekt v ďalšom našom živote. Prídeme domov a všetko je tak ako pred tým. Ako keby sme pred chvíľou tu ani nestáli so sklonenou hlavou a nehanbili sa za to, čo sme urobili, povedali, či na čo sme mysleli.
Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Pána Ježiša Krista. Keď jednoducho človek začne brať Božie Slovo úplne vážne. Dalo by sa to prirovnať k ladeniu staníc v rádiu. V éteri môže znieť krásna hudba, ale dokiaľ si nenaladíte stanicu, ktorá ju vysiela, nikdy nebudete mať z tej hudby príjemný pocit a nebudete sa z nej môcť tešiť.
Takže si nevydýchnite, keď ste boli pri Večery Pánovej, že už ste urobili všetko. Spomeňte si na slová Jána Krstiteľa, ktorý svojim poslucháčom pripomenul, že odteraz v ich živote musí byť viditeľné ovocie pokánia.

AMEN

Piesne: 17; 21; (14); 28; A 4; 656/5
Texty: Iz 40,1–11; 1K 4,1–5; Mt 11,2–10; Ž 82,5–8