19. po Svätej Trojici 2022

Kázňový text: Ez 19, 29-30

Keď písal prorok Ezechiel tieto slová, bol Izraelský národ v Babylonskm zajatí. Bol rok 597 pre narodením Ježiša Krista, keď babylonský kráľ Nebukadnecar prišiel so svojím vojskom k hradbám Jeruzalema, dobyl mesto a tisícky vzdelaných ľudí a remeselníkov odvliekol do zajatia. Ustanovil sebe podriadeného alebo vazalského kráľa a odišiel. Boli to veľmi ťažké a kruté časy a proroci ako Izaiáš oznamovali, že to bol trest za hriechy ľudí a že Pán Boh nemal inú možnosť, len fakt dotlačiť do biedy Boží ľud a tak sa mu pripomenúť.

Ale potom prešlo desať rokov, čo je veľmi dlhý čas, a babylonské vojsko znova napadlo už aj tak dosť zničený Jeruzalem. A znova prišlo zabíjanie, utrpenie, hlad a odvlečenie ďalších zajatcov do Babylona. Viete si predstaviť, že by vojna na Ukrajine pre tých ľudí tam mala trvať ešte 10 rokov? Je len logické, že Židia mali pocit, že ten trest je prehnaný, že si niečo také nezaslúžili. Že ich Pán Boh trestá príliš kruto a príliš prísne. Izrael namieta: Cesta Pánova nie je správna.

Prorok to napísal ešte tak decentne, milo, ale ľudia, keď sa hnevajú, majú iný slovník a iné vyjadrenia. Vtedy im je jedno, či je to na adresu ľudí, alebo Boha. Je zaujímavé, ako sa my ľudia odvážne púšťame do súdov iných ľudí, ako rýchlo vieme hodnotiť ich správanie, ich postoje, ich reči. Je to až také ironické, keď sa hovorí, že každý Slovák je odborník na všetko, čo sa práve deje. Rozumieme sa do politiky, do ekonomiky, do športu, do kultúry, do náboženstva... Ku všetkému sme schopní sa vyjadriť, vždy veľmi suverénne a sebaisto. Vedeli by sme vyriešiť ekonomickú situáciu, vojnu na Ukrajine, problémy s plynom, s vysokými cenami energií, len nech nás k tomu pustia a hneď by sme zariadili všetko.

Len sa pýtam, ozaj je to také jednoduché? Ozaj by sa to všetko dalo vyriešiť tak radikálne a tak rázne, ako si to my predstavujeme? Naše riešenia sú často jednoduché a veľmi tvrdé. Keď sa stala v Bratislave vážna dopravná nehoda, kde úradoval alkohol a rýchla jazda, na internete sa objavili v reakciách hneď jasné riešenia. Ľudia písali: trest smrti tomu človeku, zastreliť, popraviť, do smrti nech už z basy nevyjde... Rozumiem tým reakciám takto v hneve a pobúrení, ale predstavte si, že by sme na základe takýchto názorov robili rozhodnutia v našej krajine. Stačí trochu hnevu, trochu našej zaujatosti a všetko by sme trestali smrťou a doživotím.

Uvedomujem si, že ani ja nie som iný. Keď vidím pri ceste v priekope len tak hodené odpadky, tak si v duchu hovorím, že za toto by už mali zatvárať ľudí do väzenia. A som pobúrený, keď hovoria o vodičoch, ktorí prehnane prekročia rýchlosť niekde v dedine a chytí ich polícia a v kútiku duše im to prajem, tak im treba. Ale keď robím to isté ja, tak si hovorím, že ja mám na to dôvod, že je to nutné a oprávnené, že ja to urobiť musím.

Keď nad tým začneme premýšľať, tak zistíme, že pri tých súdoch vlastne odsudzujeme i seba. Pretože to, čo sa nám nepáči na druhých, presne to isté robíme občas aj my.

Minule som stál v rade v potravinách a v duchu nadával, že je tu toľko predavačiek, tak prečo je otvorená len jedna pokladňa. Prečo si nerobia poriadne svoju prácu? To za toto dostávajú plat? A po hodine čakania v ambulancii som si hovoril, že lekári chcú za toto vyššie platy, že tu nechajú čakať ľudí a popíjajú si niekde kávu? Poznáte to, že bratia a sestry? Nikomu z nás také uvažovanie nie je cudzie. Máme vtedy pocit, že máme pravdu a keby nás k tomu pustili, tak by sme raz dva urobili poriadok. Ale opýtajte sa v takýto moment, či aj vy ste vo svojej práci vždy stopercentní? Či svojich 8 hodín idete vždy na maximálny výkon a nech by vás prišiel skontrolovať hocikto, vždy by vás našiel v plnom nasadení? Aj my si dáme oddych, aj my, ak môžeme, necháme ľudí čakať.

A to nehovorím, že v takých situáciách možno existujú dôvody, prečo ten stav je taký, aký je. Možno ten lekár neordinuje, lebo je niekde pri urgentnom prípade. Alebo tá predavačka niekde v sklade práve vykladá rýchlo tovar z nákladného auta. Je toľko vecí, ktoré nevieme posúdiť, lebo nepoznáme ich situáciu. A som si istý, že v mnohých prípadoch tým ľudom krivdíme. Chýba nám širší pohľad na vec. Chýba nám prehľad v tom, k čomu sa sa tak odborne vyjadrujeme. Stačí si len občas vypočuť ľudí, ktorí pracujú napríklad v zdravotníctve, aké to majú ťažké. Ako má jedna zdravotná sestra na starosti desiatky pacientov, ako ani pri najlepšej vôli nie je v jej silách sa venovať každému. A keby sme poznali prácu ľudí niekde v obchode a vedeli do detailov, čo to všetko obnáša, ak fungujú na nohách každý deň 8 hodín, asi by sme boli opatrnejší vo svojich súdoch. Je to všetko o tom, či sa dokážeme na danú vec pozrieť aj inými očami, nie iba tými svojimi.

Nakoniec je to viac o nás ako o druhých ľuďoch. Ja nemám čas čakať, ja sa ponáhľam, ja chcem mať všetko hneď a teraz, pretože ja som dôležitý. Prestávame chápať iných ľudí, ich možnosti, ich potreby, ich schopnosti a vidíme len seba. Naša cesta je správna. Ostatní okolo nás robia chyby, zlyhávajú a treba ich prísnejšie strestať. To je akýsi nový trend života. Akosi už v hlave máme predstavu, že všetci musia byť pripravení a nachystaní, lebo teraz prichádzam ja a niečo potrebujem.

Zdá sa nám to také prirodzené, také normálne súdiť iných, zvykli sme si na to bez toho, aby sme skúmali ich situáciu a ich pohľad. A tak rýchlo ako súdime ľudí, tak rýchlo sme náchylní súdiť aj Boha a Božie rozhodnutia.

Počas Babylonského zajatia sa medzi Židmi začala šíriť myšlienka, že Božie cesty nie sú správne. Že aj Pán Boh to doslova prestrelil, keď potrestal zajatím ich národ. Ten trest bol príliš tvrdý a príliš dlhý. Nakoniec trval celých 40 rokov, kým bolo možné sa Židom zo zajatia vrátiť a znova si mohli vybudovať chrám a postaviť nanovo Jeruzalem. Generácia ľudí zomrela v Babylone a už sa nikdy viac do svojej vlasti nevrátila.

Lenže aj tu platí, že posudzujeme niečo, čo nepoznáme, vyjadrujeme sa k niečomu, čo nechápeme. Bol to rýchly súd povedať, že Boh je voči nim nespravodlivý.

Znova to bolo v tom, že to vnímali osobne. Čo tak strašné som urobil, že som bol odvedený zo svojho domu a zo svojej krajiny? Bol ten môj hriech až taký veľký, že som musel žiť 40 rokov v zajatí? Ale tá vina Židovského národa nebola iba osobná. Kto pozná históriu kráľov, tak vie, že od kráľa Dávida to išlo v tej duchovnej oblasti so Židmi dole vodou. Väčšina kráľov od Šalamúna, ktorý vystaval v okolí Jeruzalema na kopcoch oltáre pohanským bohom, až po Jojáchina, väčšina z nich viedli ľudí od Boha. Bolo len pár svetlých výnimiek, ako bol kráľ Joziáš a jeho reforma.

Neboli to desiatky, ale boli to stovky rokov, keď Pán Boh čakal na nápravu národa. Z tohto pohľadu bol Pán Boh až príliš trpezlivý. Človek by toľko rokov na pokánie nečakal. Tie viny Židovského národa sa kopili a proroci ako Daniel, ale aj Izaiáš, či samotný Ezechiel hovorili o vine otcov, ktorá ich doviedla až do takej katastrofy. Tie viny sa kopili desiatky rokov. Každá nasledujúca generácia sa vzďaľovala od Božej vôle. Každé nasledujúce pokolenie sa dopúšťalo väčších a väčších hriechov. A nepomohlo už volanie pár prorokov, nezabralo ani vyhrážanie sa prichádzajúcim súdom, ktoré proroci oznamovali.

Tento trend vnímam i v našej spoločnosti. Akoby sa každá nasledujúca generácia viacej vzďaľovala Bohu a Božej vôli. Mrzí ma, že niet cesty späť, alebo aspoň ja ju nevidím. A musím povedať, že áno, nepáči sa nám, čo v súčasnosti zažívame. Už to začíname vnímať ako neprimeraný Boží trest.

Židom v tej dobe bolo jednoduché povedať: Cesta Pánova nie je správna. Ale vieš sa vžiť do Božieho pohľadu? Vieš si predstaviť, ako tú situáciu videl vtedy Boh? Preto sa Pán Boh prostredníctvom Ezechiela pýta Židov: Nie sú nesprávne vaše cesty? Skôr, ako sa pustíte súdiť ma, pozrite sa najprv na seba a na svoj život a posúďte svoje cesty, či sú správne?

Pre nás ľudí je typické, že ak príde toho ťažkého príliš veľa, začíname viniť z toho, čo sa deje, Boha. Ale keď sa na to nedokážeme pozrieť Božími očami, tak nemáme právo robiť rýchle súdy.

Platí to vo vzťahu k Bohu, ale aj vo vzťahu k ľuďom. Tých samosudcov je okolo nás veľmi veľa. Neviem, či toľko „ľudskej spravodlivosti“ dokáže naša zem uniesť?

Chcel by som, aby sme mali na mysli, že my prinášame na túto zem pokoj, že sme šíriteľmi Božieho pokoja a aj tam, kde iní všetko vedia a všade boli, a všetko dokážu, my veriaci ľudia máme priniesť upokojenie situácie a rozumný nadhľad.

Dnes máme pamiatku posvätenia tohto nášho Kysackého chrámu. Ľudia nás vidia sem prichádzať a majú od nás aj dosť veľké očakávania. Ukážme im, že nesúdime druhých ľudí a nesúdime ani Boha, že my sa snažíme o pokoj a porozumenie.

AMEN

Piesne: 605; 208; 236; 238; 642; A 74; 263

Texty: Ez 18, 1 – 4. 25 – 32; Fil 2, 1 – 13; Ž 25, 1 – 9; Mt 21, 23 – 32