12. po Svätej Trojici 2022

Kázňový text: 1Kr 19, 9-18

Rozmýšľali ste už niekedy, bratia a sestry, nad tým, aké by to bolo, keby sa napríklad vaši starí rodičia, alebo len rodičia mohli na chvíľu vrátiť a videli na vlastné oči všetok ten pokrok a všetku tú modernú techniku, ktorú dnes využívame? Mám pocit, že väčšina ľudí už nad niečím takým aspoň chvíľu uvažovala. Ako by sa čudovali tým veľkým farebným obrazovkám, tým rýchlym autám, lietadlám, motorkám. Ako by neveriacky krútili hlavami nad kolobežkami, ktoré si môžete v meste len tak zobrať, previesť sa na určené miesto a nechať ich tam. Ako by sa čudovali našim mobilným telefónom a internetu a počítačom. Ako všetko by to pre nich a pre ich jednoduché vnímanie bolo na neuverenie.

Asi by sme víťazoslávne ukazovali, čo všetko v dnešnej dobe vieme, čo sme dokázali, aký sme chytrí a všestranní. Ale mám trochu pocit, že to až taký veľký zázrak nie je. Tie generácie ľudí pred nami vedeli iné veci, ktoré my dnes už nevieme. To z čoho si dnes lámeme hlavu a strachujeme sa, z toho oni obavy a strachy vo svojej dobe neprežívali. Mali iné veci, ktoré im naháňali strach, mali obavy z iných situácii a okolností, ale to, čo nám dnes naháňa strach, na to boli prichystaní.

Hrozí nám ekonomická kríza, zvyšovanie cien energií až do takých rozmerov, že mnohé domácnosti to nebudú vedieť utiahnuť. Nebudeme mať s čím kúriť, pretože hrozí nedostatok plynu a zdraželi potraviny a chlieb, čo prináša hrozbu chudoby a biedy. Pred 100 rokmi naši starí rodičia vedeli žiť bez elektriny a nemali z toho žiadne mindráky, plyn nepotrebovali, pretože kúrili drevom a každá domácnosť sa musela postarať o teplo pre svoj dom a s jedlom to bolo to isté. Vedeli, že musia napestovať zemiaky, nejaké obilie, aby mali chlieb, chovali na dvore nejaké zvieratá, takže mali mäso a bolo pre nich samozrejmé, že sa musia postarať o svoje živobytie.

Možno, že práve pre toto by sa čudovali oni nám. Vďaka globalizácii a vďaka tomu, že sme taký moderní a vyspelí, sme došli do štádia, že už sa nedokážeme postarať sami o seba. Sme závislí na rope z Ruska, na plyne z Ruska, na elektronike z Číny, na oblečení z Číny, na mäse z Poľska, atď., atď... Nielen, že sme závislí v našich domácnostiach, my sme závislí aj v našom štáte. Nedokážeme si na Slovensku dopestovať už ani dosť základných potravín pre svojich obyvateľov.

A teraz zisťujeme, že nie sme až taký chytrí, ako sme si mysleli. Človek sa predsa len za tie roky až tak veľmi nezmenil, ani veľmi nezmúdrel. A neviem, či toto môžeme nazývať takým ohromným posunom vpred. Táto doba nás urobila závislými na všetkých tých svojich výdobytkoch a my sa ich už nedokážeme vzdať a tak sme ľahko manipulovateľní a vydierateľní. Takže áno, keby sa dedo, alebo pradedo prebral a videl všetko toto, asi by sa veľmi čudoval, ale určite by sa čudoval aj tomu, ako sme stratili nezávislosť a čo všetko potrebujeme k tomu, aby sme sa dokázali postarať o základné potreby života. Ako sme si zvykli na pohodlie a výdobytky techniky, bez ktorých si už nevieme predstaviť život.

Ospravedlňujem sa, že som urobil trochu dlhý úvod, ale text, ktorý som vám prečítal, hovorí o niečom, čo preskočilo dobu. Aspoň to tak na prvé počutie vyzerá. Opisuje niečo, čo sa v modernom slovníku nazýva „syndróm vyhorenia“.

Syndróm vyhorenia je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975, a ktorý má rôzne definície, ktoré sa zhodujú v určitých bodoch: Ide o stav psychickej vyčerpanosti. Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení. Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej. Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava. Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu. Toľko definícia.

Ak poznáte život proroka Eliáša, tak viete, čím všetkým musel prejsť a k čomu to nakoniec dospelo. Začalo sa to skôr, ako to popisuje náš text. V Izraelskom kráľovstve nastúpil na trón kráľ Acháb a za manželku si zobral pohanku Izébel. Bola veľmi verná nasledovníčka boha Baála a keď sa dostala k moci, dala v Izraeli vyvraždiť všetkých Božích prorokov. Jediný, ktorý z krajiny neušiel a prežil bol práve prorok Eliáš. Ten v jeden krásny slnečný deň prišiel do paláca oznámiť Boží trest v podobe sucha, ktorý bude trvať dovtedy, kým on, Boží prorok nepovie, že stačilo. Podľa slov Biblie nepršalo tri roky a Eliáš sa ukrýval kdekade po krajine. Nakoniec sa stretol s Achábom na vrchu Karmel, kde sa sám postavil k Hospodinovmu oltáru proti 400 Baálovým kňazom. Pred celým Izraelom sa vtedy dokázalo, že skutočným Bohom je Hospodin, ale kráľovna Izébel sa zaprisahala, že Eliáš musí za každú cenu zomrieť. Napriek víťazstvu na hore Karmel po troch rokoch je z Eliáša znova utečenec, ktorý sa musí ukrývať, pretože nevie, kto a kedy sa rozhodne siahnuť na jeho život.

To, čo Eliáš zažíval a ako to opísal Bohu na vrchu Choréb, sa dá presne diagnostikovať ako syndróm vyhorenia. Eliáš pracoval s ľuďmi a po tých troch rokoch ustavičného utekania a hrozby už bol psychicky vyčerpaný. Unavený z toho, čo videl, sklamaný z ľudí, ktorí sa nedokázali zmeniť a vo svojej práci proroka nevidel nejaký posun vpred. A samozrejme chronický stres, ktorý za celé tie roky služby Bohu bol súčasťou jeho každodenného života.

Keby dnes Eliáš zašiel za psychológom a porozprával mu všetko, čo prežil, a všetko, čo v svojej práci proroka pre Hospodina zažíval, určite by počul diagnózu: Máte syndróm vyhorenia. Takže až tak veľmi odlišní od ľudí, ktorí žili v 9. storočí pred Kristom nie sme. A Eliáš by mohol byť hrdý, akú modernú chorobu má.

Viete, čo je zvláštne, bratia a sestry? Že človek, ktorý slúžil všemohúcemu Bohu, došiel do takéhoto depresívneho stavu. Ako môže človek, ktorý sa spolieha na Boha, ktorý dôveruje Bohu, ktorý v Božom mene robí ohromné divy, ako môže dôjsť do štádia, keď chce zomrieť a nechce sa mu už ďalej žiť? Tá Eliášova depresia je predsa prejav nedôvery, straty viery v Boha. Niekedy zbožní kresťania povedia: Ak veríš v Boha, nemusíš sa ničoho báť! Ak máš strach a obavy, tak to je prejav nedôvery, alebo straty viery v Boha. To potom so sebou musíš niečo robiť. Možno, že taký zbožnejší by aj Eliáša spucovali, že ako môže niečo také povedať, že už chce zomrieť a že už nechce byť ďalej Božím prorokom?

Ja si myslím, že byť veriacim človekom v dnešnej dobe je dosť depresívne. Keď sa pozriete okolo seba, vidíte všade ohromný nezáujem, apatiu. Darmo sa stane aj niečo, kde sa Pán Boh vo svojej sile a moci ukáže, v životoch ľudí k žiadnej zmene nedochádza. To je presne to, čo ubíjalo aj Eliáša. Je zaujímavé, že to jeho vyhorenie prišlo potom, čo sa udial ten Boží zázrak na vrchu Karmel. Celý Izrael videl, ako sa zapálil oltár Hospodinov a to bolo jasné svedectvo, kto je pravý Boh, lenže realita bola taká, že žiadna vnútorná zmena v životoch ľudí neprišla. Ľudia prikývli, áno Eliáš je prorok skutočného Boha, ale to bolo všetko. Žiadne navrátenie k Bohu, žiadne pokánie, žiadna zmena myslenia sa neudiala. A toto Eliáša zdrvilo. Ľudia dnes môžu počuť svedectvo o Bohu, môžu aj vidieť prejavy Božej moci, aj zásahy do ich osobných životov, ale aj tak potom nepríde ten následný návrat k Bohu. A veriaci ľudia majú pocit, že sa zbytočne namáhajú, že sa zbytočne snažia, pretože efekt je nulový. Menej ľudí v kostoloch, menej ľudí na modlitbách, menej ľudí pri Božom slove... Stále viac problémov, viac starostí, ale ľudia sa akosi nemenia. Nepomáhajú ani veľké zastavenia, ako bol COVID, či vojna na Ukrajine.

Všimli ste si, že sa vytratil aj ten efekt strachu? Keď hrozilo niečo veľké, pribudli ľudia v kostoloch. Už to neplatí. Ja som čakal, že ten strach a neistota privedie ľudí k tomu, aby začali hľadať útechu v Bohu, ale ten efekt už neprišiel.

Je to aj pre vás deprimujúce, bratia a sestry? Myslím, že je to prirodzené, že zažívame sklamania vo svojej viere. Dokonca môžeme byť aj sklamaný z Boha? Možno vyčerpaní, znechutení z neúspechu? Sklamaní, že ľudia už nemajú záujem o Boha?

Viete, ako Pán Boh riešil Eliášovo vyhorenie? Najprv sa postaral o to, aby sa dobre najedol, potom ho poslal na dlhú cestu na horu Chóreb, aby ho izoloval od ľudí. Dal mu čas na oddych a premýšľanie a nakoniec sa s Ním osobne stretol. Tento moment zažilo iba málo ľudí na svete. Keď vošiel do jaskyne na hore, Pán Boh prešiel v tichom vánku popred jaskyňu. Eliáš v tom svojom vyhorení si potreboval uvedomiť, že bez ohľadu na to, akí sú ľudia, ako reagujú na Božie volanie, bez ohľadu na to, že nie sú ochotní urobiť zmeny v svojom živote, Boh je stále Bohom, nekonečným a mocným. Na tom sa jednoducho nič nezmenilo. A Eliáš to v ten moment pochopil veľmi dobre. Stál pred vchodom do jaskyne a Pán Boh prechádzal v tichom vánku popred neho.

Pán Boh je dobrý terapeut. Trikrát sa opýtal Eliáša: Eliáš, čo tu robíš? A Eliáš trikrát vysvetľoval svoju situáciu, to, čo ho trápi a ako to celé vidí, čo ho najviac na tom jeho živote ubíja. Keď to hovoril Bohu tretíkrát, tak mu Pán Boh ukázal, že to celé nestojí na jeho hlave a že stále sú tu ľudia, ktorí budú pokračovať v tom, čo robí práve teraz.

Musím sa priznať, že občas takéto pocity bezmocnosti zažívam aj ja, ale vtedy si musím pripomenúť, že Božie kráľovstvo nestojí len na mojej hlave a ani cirkevný zbor nie je záležitosťou farára. Obišovský zbor žil dávno pred tým, než som tu prišiel a bude žiť ešte dlho potom, ako tu nebudem ja. Toto si uvedomil aj Eliáš. Svet nestojí na mne, ale na Bohu a každý človek je nahraditeľný iným človekom.

To neznamená, že sa máme menej snažiť v práci na Božom kráľovstve, ani to, že nám na tom nemá záležať. Stále platí, že máme počúvať Boha a snažiť sa v živote napĺňať Jeho vôľu. Ale my nenesieme zodpovednosť za rozhodnutia iných ľudí. Je to ich život a ich sloboda. Bohu záleží na tom, aby sme neboli depresívni a beznádejní. On má pochopenie, keď nás nezdar a neúspech ubíja. Eliášovi nakoniec Pán Boh povedal, že v Izraeli nechal 7000 tých, ktorí sa nesklonili pred Baálom, takže nie je to také beznádejné, ako to Eliášovi pripadalo. Pán Boh si svojich ochráni. To je útecha aj pre nás, aj keď to s kresťanstvom na Slovensku nie je celkom ružové. Dôležité je, aby nás to znechutenie neodradilo od viery v Boha, a On vie, že aj my občas potrebujeme povzbudenie a uistenie, že nech sa deje čokoľvek, nič sa nemení na tom, že Boh je mocný a všetko je v jeho rukách.

AMEN

Piesne: Najsvätejší...; 467; 470; 492; 645; A 56; 654

Texty: 1Kr 19, 9 – 18; R 10, 5 – 15; Ž 85, 8 – 14; Mt 14, 22 – 33