2. slávnosť vianočná 2015

Kázňový text: Mk 8,35

Zachrániť človeka je niekedy ťažké.

Vysoko v horách sa turistovi pošmykla noha a takmer spadol do priepasti. V poslednej chvíli sa však zachytil na skalnatom výbežku a ostal visieť. Bolo mu jasné, že dlho takto bez pomoci nevydrží a tak sa pustil do zúfalého kriku: Haló! Je tam hore niekto?
Na jeho prekvapenie zhora zaznelo: Áno som tu.
Kto si? Pomôžeš ma vytiahnuť? Skrsla v mužovi nádej.
To som ja, tvoj Boh, odpovedal hlas.
Turista do kostola veľmi nechodil, ale v danej situácii sa mu zdalo, že môže žiadať o pomoc, veď je pokrstený a to je, ako by bol aj veriaci.
Pomôžem ti, samozrejme. Ale musíš sa pustiť.
Čože? Veď podo mnou je priepasť!
Ja viem, odpovedal Boh, ale neboj sa, ja ťa zachránim.
Po dlhšej chvíli ticha sa ozval znova turistov hlas:
Haló! Je tam hore ešte niekto iný?

Musím sa priznať. Keď som skončil teológiu, myslel som si, že služba farára bude jednoduchšia aspoň v jednej veci. V záchrane človeka.
Keď som prišiel do Chyžného a stretával rôznych ľudí na ulici, ktorí do kostola nechodili a nemali k Bohu vzťah, myslel som si, že keď sa s nimi párkrát porozprávam, že keď k nim budem slušný a nebudem ich odsudzovať, že sa na cirkev vykašlali a pozvem ich do spoločenstva, tak že si časom tu cestu k Bohu nájdu. Myslel som si, že nebude až také ťažké ich získať, že milý otvorený prístup ich privedie k tomu, aby porozmýšľali nad svojim životom, jeho hodnotami a rozhodli sa pre život s Bohom.
Mnohí z nich neboli nepriateľskí voči kresťanstvu, či viere v Boha. Nemali nejaký odpor, neboli zlí, dalo sa s nimi dobre porozprávať aj o duchovných veciach, niektorí si dokonca aj priznali, že v ich živote predsa len niečo chýba, ale k Bohu si cestu už nenašli. A niektorých som ako miestny farár aj pochovával. Ozaj som si myslel, že toto v tej farárskej službe bude jednoduchšie. Veď je to fakt dobrá ponuka, s ktorou prichádzame k ľuďom a ktorú im zvestujeme.
Žil som v tom, že stačí povedať tie správne slová, citlivo sa dotknúť vážnych tém a ľudia pochopia, nájdu si cestu k Bohu. Ale nefunguje to. Zďaleka to nemá takú „úspešnosť“, akú som ako mladý farár očakával.
Skúšal som to, a v podstate dodnes to skúšam, evanjelizačne, oslovujúco, milo, s láskou, a keď to nepomáha, tak vyčítavo, tvrdo a priamo, možno niekedy aj drzo, osobne, či takto z kazateľne všeobecne, ale dnes už viem, že som bol strašne naivný. Nefunguje to tak jednoducho. Darmo chcete niektorým ľuďom pomôcť, darmo ich chcete zachrániť, darmo je to pre ich dobro a je to pomoc pre nich. Nejde to. Nejde to, len tak, že to ja chcem.
Realita je krutejšia. Mnohé tie farárske sny a očakávania, mnohé predstavy, ktoré som mal po škole, sú preč. Realita je krutejšia, alebo aby som to povedal trochu miernejšie, tak poviem ťažšia. Nie je v mojej moci zachrániť človeka pre večnosť, len tak, že si poviem: Zachránim dnes toho alebo toho.
Myslím, že toto už viete aj vy sami. Nazval by som to kresťanským sklamaním. Keď človek uverí v Ježiša Krista a je plný nadšenia, žije v tom, že treba zachrániť ľudí, že treba urobiť všetko, aby ste im pomohli a dostali ich z toho bludného kruhu naháňania sa za niečím, čo neprinesie uspokojenie.
Dnes máme pamiatku mučeníka Štefana, ktorého keď zvolili za diakona, odštartoval ako raketa v tej svojej službe. Svedčil o Kristovi, presviedčal, hádal sa so židmi, bol plný ducha a múdrosti. Priviedlo ho to až na popravisko, kde ho ukameňovali a stal sa prvým kresťanským mučeníkom. Ale aj keď veľmi túžil a chcel pomôcť a zachrániť ľudí okolo seba, nezachránil ich. Oni plní vzdoru a hnevu do neho hádzali kamene.
Nedovolím si povedať, že to nemalo zmysel. Nikdy nepoviem, že Štefanova smrť bola zbytočná. Pre mnohých kresťanov vtedy, ale aj neskôr, to prinieslo ohromné povzbudenie a aj odvahu čeliť ľudskej zlobe a nenávisti. No v ten moment to vyzeralo tak, že jeho námaha, jeho svedectvo, jeho zápas bol zbytočný.
Nič sa nezmenilo na tom, že stále verím, že jedine viera v Pána Ježiša môže zachrániť človeka pre večnosť, ale som oveľa menší optimista, ako som bol na začiatku svojej služby.
Prečo je to také zložité a ťažké? Pán Ježiš to raz vysvetľoval svojim učeníkom a zástupu ľudí. Ak si chceš zachrániť život, alebo ak chcete dušu, vlastnými silami, nepodarí sa vám to. Nech urobíme čokoľvek, smrti sa nevyhneme. Omladzovacie kúry, plastické operácie, zdravá výživa, zdravý životný štýl, športovanie. To všetko je pokus, ako oddialiť to jednoznačné a nekompromisné, čo musí prísť. SMRŤ! Stratíš svoj život, stratíš svoju dušu.
Možno sa toho dňa dočkáš s hladkou pokožkou na tvári, po vydarených plastických operáciách, s vyšportovaným a vypracovaným telom po hodinách strávených vo fitku a v posilňovni, s úžasným vplyvom zdravej stravy na tvoje telo, ale systém neoklameš. Život si nezachrániš.
Občas, keď sledujeme doma televíziu, tak pozeráme na tých ľudí a hovoríme so ženou: ten herec už zomrel, ten spevák už tu nie je medzi nami, táto celebrita neoklamala a nepodviedla smrť, a takto ideme jeden za druhým.
Sme presne, ako ten chlapík, visiaci nad roklinou, túžiaci po záchrane, ale neochotný urobiť vec, ktorá by mu zachránila život a nedôverujúci urobiť to, čo mu radí Boh. Takže sa pýta, či tu nie je radšej niekto iný. A ten niekto iný sa vždy nájde, až na to, že aj on je len človek, s presne takou istou hrozbou smrti na krku, ako my. Tiež visí nad priepasťou a drží sa rukami, takže vám nebude môcť prísť na pomoc. No poradiť vám určite poradí.
Život si zachrániš, keď sa budeš zdravo stravovať, keď budeš užívať vitamíny, keď budeš cvičiť a športovať… Možno dobré myšlienky na to, ako si trochu pomôcť. Možno sa vytrénovaný a vyšportovaný udržíte dlhšie, ale nič z toho nerieši ten základný problém a tým je, že si sám život nezachrániš. Stratíš ho!
Ale jedno riešenie tu predsa je. Už niekoľko storočí tu niekto opakuje, že ak svoj život stratíš pre Neho a pre evanjelium, tak v ten moment prežiješ a zachrániš svoju dušu.
To je to nelogické slovo: Pomôžem ti, ale musíš sa pustiť, nesmieš tak lipnúť na tomto živote, nesmieš si myslieť, že ho zachraňuješ tým, že sa oň neprestajne staráš.
Je to slovo, ako šité na dnešnú dobu. Každý rozmýšľa nad tým, ako si spríjemniť a prežiť krásny a pohodlný život. Všetko robíme preto, aby sme si užili. Životy niektorých ľudí nám pripadajú doslova a do písmena stratené.
Zoberte si takého apoštola Pavla. Neoženil sa, behal po svete a bol misionár. Z mnohých miest ho vyhnali, par krát zbičovali, zbili a raz dokonca kameňovali. Dnešný moderný človek by povedal, že premrhal svoj život, stratil ho. Áno. Stratil ho pre Krista. Počúvol hlas a pustil sa z tej skaly. Ale podľa Božieho slova si život zachránil.
Poznám človeka, ktorý sa vykašľal na sľubnú kariéru IT-čkara a teraz sa za smiešny peniaz stará o bezdomovcov a slúži v cirkvi. Mnohí, ktorí ho poznajú, povedia, že stratil život, premrhal ho pre Krista. Ale Ježiš hovorí, že si ho zachránil pre večnosť.
Ako je to pri vás bratia a sestry? Zachraňujete svoj život všemožne ako viete, alebo ste už pochopili, že ho môžete kľudne premrhať pre Krista v službe pre neho a ľuďom? Lebo len vtedy si ho skutočne zachránite pre večnosť.
Možno práve pre túto čudnú filozofiu je ťažké zachraňovať v dnešnej dobe ľudí. Je im ťažké vysvetliť, že stratou a premrhaním života pre Krista si ho zachránia. Tak, ako bolo ťažké prijať záchranu visiacemu na skale tým, že sa má pustiť.
Stratiť život v službe Kristovi a pre Krista je pre mnohých dnes nepochopiteľná vec. Ale my si dnes vieme predstaviť, ako ľudia strácajú životy pre alkohol, pre drogy, pre rôzne závislosti. Možno tak tomuto svetu pripadá, keď veriaci človek dá svoj život do služby Kristovi.
Ale pokiaľ viem, je to zatiaľ jediná šanca, ktorú máme na záchranu svojho života. Využite ju bratia a sestry.

AMEN

Piesne: 37; 48; 35; 40; A 15; 656/5
Texty: Iz 2, 1–5; Sk 6,8–15. 7,54–60; Mt 23, 34–39; Ž 100, 1–5