2. po Veľkej noci 2022

Kázňový text: 1M 38, 1-30

V poslednom čase často počuť citát, že tie najzaujímavejšie príbehy píše život. V televízii je už toľko filmovej fantázie, že už začína nudiť. Všetci tí super bojovníci a super bojovníčky, všetky tie fantázie, kde už nie je ani štipka reality, tí nebojácni hrdinovia, čo všetko dokážu a všetko vyriešia, nám už viac otravujú život, ako nás tešia. Nakoniec ozaj dôjdeme len k tomu, že tie najzaujímavejšie príbehy sú tie, ktoré sa reálne stali.

Takže dnes budeme pokračovať v sérii Biblia ako ju nepoznáte rozprávaním o jednom z Jákobových synov. Na jeho živote vidno, ako zlé rozhodnutia vedia ovplyvniť celú našu budúcnosť. Ako vie nečisté svedomie zničiť život človeku.

Asi by k tomu bolo potrebné povedať najprv pár súvislostí. Odchod Júdu od Jákobovej rodiny prišiel hneď potom, čo Jákobovi synovia predali Jozefa za otroka Izmaelským kupcom. Domov poslali len roztrhaný a zakrvavený farebný plášť a s ním prišiel aj čas veľkého Jákobovho smútku. Ten pohľad na smútiaceho otca Júda nezniesol. Každý deň vstávať s tým, že bude vidieť otcove slzy a otcov smútok za milovaným synom, pritom celý čas musel v sebe skrývať tajomstvo, že je to všetko inak. Bolo jedno, kde ide, len musí za každú cenu odísť z domu. Podľa Biblie to bol nápad Júdov predať Jozefa za otroka a radšej mu nesiahnuť na život. Dalo by sa povedať, že mu z jednej strany zachránil život, ale otroci v tej dobe nemohli počítať s nejakým dlhým životom. A dvadsať strieborných, ktoré za brata dostali boli pre nich určite riadne špinavé peniaze.

Júda bol teda prvý, ktorý odišiel od rodiny, všetko nechal a dal sa dokopy s nejakým kanaáncom. Akoby sa tým vzdal všetkých Božích zasľúbení. Jákobova rodina držala dovtedy pohromade. Boli jeden národ, mali jedného Boha a líšili sa od všetkých Kanaánskych národov, medzi ktorými sa pohybovali. Boli Bohom vyvoleným ľudom a zdedili Božie požehnanie. Júda však toto všetko opustil, nedokázal s tým tajomstvom žiť vo svojej rodine.

Ten príbeh sa dnes opakuje v mnohých našich rodinách. Mladí „Júdovia“ odchádzajú z domu, pretože majú iné predstavy o živote. Rodičia ich len obmedzujú, možno sú staromódni a nechápu okolitý život, nevedia, čo to je žiť moderne. Občas možno utekajú z domu, lebo sa nechcú pozerať ako ich rodina funguje. Možno sa chcú takto vyhnúť konfliktom. Niektorí utekajú aj pred svojimi vlastnými hriechmi, aby im to rodičia nepripomínali. Predsa len ten svet tam vonku za hranicami je zaujímavejší, krajší a slobodnejší. Žiť v anonymite sveta sa zdá byť pohodlnejšie.

Júda akoby utekal pred vlastným svedomím a výčitkami. Ožení sa, zoberie si kanaánku a založí si vlastnú rodinu. No očividne nezvládne výchovu svojich detí. Robí pri výchove tie isté chyby ako jeho otec Jákob. Nevieme, čo robil jeho prvorodený syn Ér, je tam len konštatovanie, že sa to nepáčilo Hospodinovi a preto mu vzal život. Neviem, či je niečo ťažšie pre rodičov, ako pochovať vlastné dieťa. Takže to najťažšie zažije na vlastnej koži aj Júda.

Možno by sme do toho mali vložiť trochu psychológie. Čo mu asi tak napadlo po smrti syna? Myslíte si, že to spájal s tým, že sa podieľal na zabití vlastného brata? Len sa skúste do toho vžiť. Utiekli ste z domu, lebo ste sa nedokázali pozerať na otcov žiaľ, nemôžete sa nikomu priznať s tým, čo ste urobili a bojíte sa celý čas, že to môže vyjsť najavo. A zrazu vám zomrie syn. Je v tom jednoduchá logika. Boh ma trestá za to, čo som spáchal, za to, na čom som sa podieľal.

A potom príde ďalšia rana. Zomiera i jeho druhý syn. Tu je ten dôvod trochu iný. Ónan nechcel splodiť potomstvo bratovi. Bolo to vypočítavé. Pretože, ak by sa narodil chlapec z tohto vzťahu, bol by dedičom prvorodeného syna Éra. Pokyn od Júdu bol jasný: Vojdi k bratovej žene ako švagor a uzavri s ňou povinné manželstvo, a tak vzbuď potomstvo svojmu bratovi. Ónan však dobre vedel, že ak potomok nebude, nebude ani dedič otcovho majetku. A tak všetko ostáva jemu. Takže nešlo o nejaký omyl, či nevedomosť, ale obyčajné lakomstvo a chamtivosť. Čo môže bezradný a zničený otec povedať po smrti druhého syna? Ešte aj tú Támar svojmu prvorodenému synovi vybral práve on.

Dievčina menom Támar v tom bola vlastne nevinne. Ale Júda to vo svojej zaslepenosti a v neochote priznať si, že nezvládol výchovu svojich synov, zhodí radšej na nevestu, ktorá je podľa neho prekliata. Takže už tretieho syna do tohto vzťahu pustiť nechce. Pošle nevestu do otcovho domu s tým, že sa čaká na to až dorastie tretí syn. Ale Támar veľmi rýchlo pochopí, že k niečomu takému už nikdy nedôjde. S povesťou dvojnásobnej vdovy, ktorej zomierajú muži sa už nevydá a na ďalšieho Júdovho syna čaká zbytočne. Zničený život a bezvýchodisková situácia.

Ale Júdovým trápeniam však ešte nebol koniec. Po nejakom čase mu zomrela aj žena. Neudialo sa to všetko hneď za sebou. Synovia boli už dospelí a po ich smrti prešiel nejaký čas, keď mu zomrela manželka. Ktovie, koho vinil Júda za jej smrť? Mohol rozmýšľať, či odísť od rodiny bolo dobré rozhodnutie. Mohol zvažovať, či ušiel pred tým tajomstvom, za ktoré sa celý život hanbil a či sa mu podarilo zabudnúť na to, na čom sa podieľal?

Dnes nájdete veľa takých ľudí a veľa takých rodín. Utekajú pred niečím, ale nedarí sa im utiecť. Tie hriechy ich dobiehajú a ťažké je sa s nimi vyrovnať, keď z nich neurobíte úprimné pokánie, vlečiete ich za sebou ako ťažký batoh.

To, čo opisuje Biblia ďalej, bola bežná Kanaánska realita. Támar sa prezlečie za kultickú neviestku, čo v Kanaáne fungovalo ako bohoslužba, a zvedie svojho svokra. Ten jej zaplatí kozľa, ale keďže ho nemá pri sebe, Támar požiada o zálohu: pečatný prsteň, šnúru a palicu, ktorú mal Júda pri sebe.

Je zaujímavé, že stráviť noc s kultickou neviestkou sa nepovažovalo za zlé. Ale akonáhle sa zistilo, že Támar je tehotná, hrozilo jej, že ju za preukázateľné smilstvo upália. Bola to z Támarinej strany veľmi odvážna hra. Ako žena dosiahla aspoň to, že sa jej narodili dvojčatá.

S najväčšou pravdepodobnosťou tu v tomto momente nastal v Júdovom živote zlom. Prvýkrát čítame, ako sa Júda priznáva: Spravodlivejšia je ako ja...

Niekomu to trvá celý život, aby si dokázal priznať svoju vinu a svoje zlyhanie. A niekomu nestačí ani ten celý život. Musela sa stať ozaj až taká čudná vec, že Júda splodí dvojčatá so svojou vlastnou nevestou? To, čo sa stalo, nemôžeme dať ako príklad. Veľa rozhodnutí, ktoré sa v živote Júdu udiali, vôbec neboli dobré. Faktom však je, že boli poznačené tým, čo Júda a jeho bratia roky vo svojej rodine tajili.

Pán Ježiš hovorí: Lebo nieto nič tajné, čo by nemalo vyjsť najavo, a nič nebolo tak skryté, aby nevyšlo na svetlo. (Mk 4,22) Vyzerá to tak, že sa tieto veci v Júdovom živote museli stať. O pár kapitol neskôr čítame, že sa Júda pripája k svojej rodine a ide s bratmi na odporúčanie otca kupovať obilie do Egypta. Vracia sa späť do svojej rodiny. Prichádza ako márnotratný syn pokorený, ponížený a vinný. A keď sa na druhý pokus musia znovu vrátiť do Egypta a Jákob nechce za žiadnu cenu pustiť najmladšieho Benjamína, postaví sa Júda pred otca a hovorí: Pošli chlapca so mnou, tak sa vyberieme a pôjdeme, aby sme ostali nažive a nepomreli ani my, ani ty, ani naše deti. Ja sa ti zaručím za neho, z mojej ruky ho môžeš vyžadovať; ak ti ho neprivediem späť a nepostavím pred teba, navždy ponesiem vinu pred tebou.

Nebolo to ešte priznanie, ale tie slová sú slovami iného človeka. Človeka, ktorý už niečo v živote preskákal a niečo sa naučil. Zažil poníženie a pokoril sa a musel povedať svojej neveste, že je lepší človek ako on.

Normálne mám chuť povedať: To nevymyslíš, to je život! Čo si z takéhoto životného príbehu môžeme zobrať? Ak nič iné, tak výzvu k tomu, aby sme neodchádzali a neutekali z domu s nečistým svedomím. Najprv je treba veci vyriešiť a až potom odchádzať.

Väčšina máme svoje rodiny, ku ktorým patríme. Nie sú dokonalé, každá má svoje chyby a svoje nedokonalosti. Ale každý máme voči svojej rodine aj určité zodpovednosti. Možno sa nám nepodarí mnohé veci zmeniť a môžeme mať o svojej rodine iné predstavy, možno sa občas za niečo aj hanbíme. Ale nezabudnite, že je to vaša rodina.

A tu chcem ešte povedať, že každý máme aj tú svoju duchovnú rodinu a tou je cirkev, spoločenstvo veriacich ľudí. Ani od toho by sme nemali odísť, či utekať. A aj o tom platí, že nie je dokonalé, ale je vaše a v ňom máte svoje miesto. Práve toto spoločenstvo nás učí, ako sa vyrovnať s chybami minulosti, ako naprávať hriechy, za ktoré sa hanbíme a ktoré nás prenasledujú, ako si očistiť svedomie a nájsť vnútorný pokoj. Uvedomte si, bratia a sestry, že je to pre nás dôležité.

AMEN

Piesne: Kristus Pán vstal...; 138; 139; 144; 146; A 37; 656/16

Texty: Sk 2,14a. 36 – 41; 1Pt 1,17–23; Ž 116,1–3.12–19; Luk 24, 13 – 35