Zjavenie Krista Pána 2022

Kázňový text: Ef 1,3

Rozmýšľali ste už, bratia a sestry, nad tým, čo dáte svojim deťom? Čo odovzdáte svojim deťom, keď sa z tohto sveta poberiete? Máte to premyslené? Väčšinou pri takejto otázke mnohí myslia na dedičstvo. Je to niečo, čo sme my rodičia na tejto zemi získali do vlastníctva, zarobili, zadovážili a keďže si to so sebou zobrať nemôžeme, odovzdáme to svojim potomkom. Ak by sme išli od najcennejších vecí, tak je to dom, nejaký pozemok, záhrada, chata, lesy, možno rozbehnutá firma, alebo obchod, alebo nejaké cennosti, ako zlato či striebro, alebo nejaký Bitcoin, môže to byť auto, či niečo podobné. Väčšinou sme hrdí na to, čo sme získali a teší nás, že to máme komu zanechať. Veď ani my sme neštartovali od nuly, ale zdedili sme niečo po svojich rodičoch.

Dnešná realita je však nepríjemná. Čím sa horšia vzťahy a viac rozbíjajú rodiny, tým aj rodičia menej uvažujú nad tým, čo by svojim deťom zanechali. Dnes už sa stáva bežným, že si mladí ľudia zoberú úver, postavia si vlastný dom a nie sú odkázaní na to, čo zdedia po rodičoch. Nie sú odkázaní na starší dom, keď si postavili nový, ani na auto, keď už majú modernejšie a úspornejšie. Mnoho mladých ľudí sa dokázalo postaviť na vlastné nohy a žijú si lepšie ako predošle generácie.

Časy, keď boli najdôležitejšie majetky, domy, dedičstvá a rodičia sa rozhodovali pre jedno dieťa, aby sa majetok nedelil, sú už asi za nami.

Keď čítate Starú zmluvu, hlavne dobu patriarchov, zbadáte, že dôležitejšie ako dedičstvo bolo vtedy požehnanie. Na majetku ani tak veľmi nezáležalo, aspoň niektorým. Oveľa viac zápasili, aby mohli byť dedičmi Božích zasľúbení, aby na nich prešlo požehnanie vyvoleného Božieho ľudu a boli pokračovateľmi tých, ktorí majú zdediť spásu.

Začalo to Abrahámom, ktorý dostal od Boha zasľúbenie, že z neho bude veľký národ a dostane Kanaánsku zem do vlastníctva. A toto zasľúbenie sa odovzdávalo ďalším generáciám požehnaním. Takže po Abrahámovi ho zdedil Izák, nie Izmael, od Izáka si ho doslova ukradol Jákob, keď predbehol Ézava. Všimnite si, že aj keď získal požehnanie prvorodeného, nededil po otcovi majetok, odišiel z rodičovského domu a začínal od nuly. A potom to Jákob odovzdal svojim 12 synom. Každého požehnal samostatne. Keď čítate tie udalosti zbadáte, že majetok, stany a stáda neboli vôbec dôležité. Možno aj preto, že to bol „hnuteľný majetok“. Preto bolo dôležitejšie byť dedičom Božích zasľúbení, byť niekým, na koho sa vzťahuje Božie požehnanie.

Nie je podstatné, čo máš, ale to, či ťa Boh prijal za svojho, či stojí na tvojej strane, či patríš medzi tých, na ktorých Pán Boh dozerá a ktorých miluje. Ak áno, tak máš vyhrané, lebo si Boží, si Božím „miláčikom“.

Ak si trochu spomeniete, tak sme sa na prvú slávnosť vianočnú venovali téme požehnania a ja by som rád ešte k tým myšlienkam chcel niečo dodať.

Požehnanie nie je iba vecou cirkvi, bohoslužieb a farára, ktorý vám ho v rámci liturgie udeľuje. S požehnaním sa stretnete hneď na začiatku Biblie. Pán Boh, keď stvoril prvých ľudí, píše sa, že ich požehnal. Je to tam spomenuté niekoľkokrát. Pán Boh im osobne prial dobrý život, v ktorom mali mať deti a mali naplniť zem a panovať nad ňou. Potom sa dočítate, že požehnal Noacha a jeho rodinu, keď po potope sveta všetko začínalo odznova. A potom požehnal aj Abraháma, ktorý mal byť začiatkom vyvoleného Božieho ľudu.

Je to zvláštne, keď čítame, že Boh prial dobré ľuďom. Bolo to vždy v takých zlomových momentoch histórie. Až dôjdete k tomu, o čom sme hovorili minule, keď dal Pán Boh príkaz, aby Áron a jeho synovia pravidelne požehnávali Izraelský národ. A potom to už bolo v Božom ľude niečo samozrejmé. Požehnávanie v mene Hospodinovom vyslovovali kňazi, králi, ale aj otcovia rodín. Prianie, aby Pán Boh sprevádzal človeka na ceste životom, aby ho chránil a nakoniec aby ho doviedol k spáse, bola samozrejmá vec.

Požehnanie ako prianie dobrého do života človeka bolo však vždy spojené s Bohom. Mimo Boha a Božieho konania to nemalo zmysel. Ak Pán Boh neuskutoční a nenaplní požehnanie, tak sú to len prázdne slová, ktoré ostanú iba vyslovené. Nemá ich kto naplniť, nemá ich kto uskutočniť.

Počas sviatkov sme si priali šťastné a veselé sviatky, či šťastný nový rok. Je to také jednoduché a rýchle, takže sme bez problémov prebrali tento novodobý slovník. Ale priať šťastie by sme mali tak akurát v lotérii. Jedine tam sa to hodí. V živote priať šťastie je veľmi čudné prianie.

Pán Boh nepozná šťastie. Hľadal som to slovo v Biblii, nachádza sa tam 7 krát. Vždy v súvise ľudského vnímania, teda takto sa na to pozerá človek. Pán Boh nikdy žiadnemu človeku neprial šťastie, ani nežehnal šťastím. Náš život potrebuje jasné Božie vedenie, priame Božie zásahy, konkrétne Božie konanie, žiadnu náhodu ani žiadnu lotériu.

Ak veriaci človek niečo praje, mal by v tom prianí presne formulovať, kto ho má uskutočniť, kto je vykonávateľom tohto priania. Vtedy je to skutočné požehnanie a Pán Boh ho môže naplniť. Mám pocit, že sa pri niektorých ľuďoch hanbíme vysloviť meno Toho, kto to požehnanie uskutočňuje.

Apoštol Pavol v našom texte vysvetľuje, kto je požehnaný. Hovorí: Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista... Požehnanie môže udeľovať iba ten kto mám moc a sám je požehnaný. A tá druhá dôležitá vec: V čom spočíva naše požehnanie? Apoštol Pavol vysvetľuje, že podstata nášho požehnania spočíva v Ježišovi Kristovi, v ktorom máme všetky duchovné požehnania.

Ak sa pozriete zjednodušene na požehnanie ako na úspech v živote človeka, tak náš úspech spočíva práve v tom, že nám ho Pán Ježiš zabezpečil svojou smrťou a vzkriesením. Toto nás predurčuje k víťazstvu nad smrťou a toto nám zabezpečuje večný život. Pán Boh nás v Ježišovi Kristovi pripravil k požehnanému životu.

A teraz už skôr praktická časť k požehnaniu. Všetky dôležitejšie zlomové momenty života majú byť doprevádzané požehnaním. Pripomeniem len, že, keď sa narodí dieťa, súčasťou krstu je požehnanie. Keď išli deti ku konfirmácii, súčasťou ich odpytánky, teda prosby o odpustenie, bolo požehnanie v rodine. Tak isto pred sobášom požehnávali rodičia svoje deti a priali Božie vedenie na začiatku ich novej etapy života. Ale aj bežnejšie veci ako odchod dieťaťa na štúdium sa neobišlo bez požehnania a priania Božej ochrany.

Boli to veci, ktoré sa bežne v rodinách praktizovali podľa Božieho slova. Skladali sa ruky na deti, priala sa Božia pomoc a ochrana, prípadne sa urobil kríž na hlave dieťa. Nerobil to len farár, ale vo väčšine prípadov starší člen rodiny. Kríž na čele pri požehnaní je pripomenutím krstu a teda toho, že patríme Kristovi, že sme jeho deťmi.

Počas komunizmu sa v mnohých rodinách tieto veci opustili, prípadne sa vynechal z tohto priania Pán Boh a tak nám ostalo: Veľa šťastia... Nech sa ti darí... Zlom väz... Sú to také nekonkrétne a nejasné priania. Priznám sa, že aj ja ich používam, ale keď sa nad nimi zamyslíte, zistíte, že sú z Božieho pohľadu nezmyselné. Ak je život človeka v Božích rukách, o čom Božie slovo hovorí jasne a Pán Boh pozná našu budúcnosť, tak nič také ako šťastie či nešťastie neexistuje, pretože sa môže uskutočniť iba to, čo Boh dovolí. Nemusí všetko spôsobovať, úplne stačí, že niečomu nezabráni a niekde nezasiahne. A také prianie ako zlom väz..., pochádza pravdepodobne z obdobia prvej svetovej vojny z Nemecka. Pôvodne mali práve nemeckí umelci pred vystupovaním používať slová Hals und Beinbruch, čo v preklade znamená zlom väz a nohu. Prečo však táto fráza vznikla, to sa dodnes presne nevie. Hlavné je, že ju ľudia používajú.

Myslím, že by bolo oveľa rozumenejšie vyslovovať v našich rodinách priania, v ktorých jasne prosíme o to, aby konal Boh, ako hovoriť priania, ktoré nič neznamenajú a ktorých pôvod ani nie je známy.

Požehnávajte svoje deti, požehnávajte svojich blízkych, keď ich čakajú nejaké zlomové momenty života. Je to dôležitejšie ako im odovzdať nejaké dedičstvo či majetok. Majte odvahu nahlas vysloviť prianie, v ktorom jasne poprosíte Pána Boha, aby konal v živote vášho blízkeho a urobte mu kríž na čelo, ako znak krstu a pripomenutie toho, že patríme Kristovi.

Pán Boh nám jasne sľúbil, že ak vyslovíme prianie, On je tu na to, aby ho naplnil.

AMEN

Piesne: Slovo stalo sa...; 590; 36; A 24; 77

Texty: Iz 60, 1 – 6; Ef 3, 1 – 12; Ž 72, 1 – 7. 10 – 14; Mt 2, 1 – 12