14. po Sv. Trojici 2021

Kázňový text: Iz 58, 13 – 14; Luk 13, 10 – 14

Dnes mám, milý brat a milá sestra, nachystanú kázeň pre dvoch ľudí. Neviem však povedať, ktorým z tých dvoch si ty. Možno budeš mať pocit, že to, o čom rozprávam a čo budem čítať, si akosi úplne odporuje a doslova sa medzi sebou bije, ale tieto dva texty sú určené pre dnešnú nedeľu. Až sa čudujem, že ich niekto takto dokázal spojiť. Jeden je starozmluvný, ale nedá sa odpísať konštatovaním, že už žijeme v dobe Novej zmluvy a že sa nás už netýka. Druhý je novozmluvný, ale tiež je v niečom úplne špecifický. Oba sa však týkajú sviatočného dňa. A aj jeden aj druhý sú pre nás Božím posolstvom.

TEXT: Iz 58, 13 – 14; Luk 13, 10 – 14

Kázeň pre toho prvého človeka začínam tým, že nás Boh stvoril a postavil do tohto sveta za určitým účelom. Dal nám rozum a schopnosti rozhodovať sa viesť každý svoj vlastný život. Dal nám na to čas, dni, týždne, mesiace a roky života. A dal nám slobodnú vôľu žiť život a robiť veci v živote podľa svojho vlastného uváženia.

Nie je to však sloboda, ktorá sa dá nazvať svojvôľou. Nemôžeme robiť úplne všetko. Platia tu aj nejaké obmedzenia a pravidlá. Ak naša sloboda zasahuje do slobody niekoho iného, v tom momente už to je určité obmedzenie a tým pádom nesloboda. V podstate môžem všetko, ale nemôžem všetko, pretože nie som na tejto zemi úplne sám. Napriek tomu stále hovoríme o tom, že sme slobodní ľudia a slobodu vnímame ako veľkú výsadu.

Lenže nie iba druhí ľudia nám zasahujú do našich práv a slobôd. V tejto téme nemôžeme zabudnúť ani na Toho, ktorý nám dal život. Ktorý si tiež vyhradzuje určité právo zasahovať do nášho života a očakávať niečo od nášho života.

Neviem celkom vysvetliť prečo si Pán Boh vyhradil čas na to, aby sa mu človek venoval. O tom hovorí jedno z prvých troch prikázaní, ktoré upravujú vzťah človeka a Boha. Môže to niekomu pripadať príliš sebecké. Keď sa pozriete na prikázania, tak Boh povedal jasne, že bude jediný, koho si máme ctiť a koho máme uctievať, koho máme mať v úcte a s rešpektom vyslovovať jeho meno. A pri tom nám vyhradil v týždni jeden deň, čo je čas, kedy sa máme venovať iba Jemu. Nie je to málo. Zoberte si že jednu sedminu svojho života máme venovať Bohu. Tak, kde je tu tá sloboda, s ktorou nás Boh stvoril, keď také množstvo času nášho života si vyhradil pre seba?

Moderní kresťania povedia, že celý život máme odovzdať Bohu, nie iba jeden deň v týždni. Ak človek žije pre Boha, tak by každý jeden okamih života mal žiť s Bohom. To je v poriadku, to platí, ale nikto nezmenil a nezrušil prikázanie o sviatočnom dni, ktorý má byť svätý a má byť oddelený pre Boha, má patriť Bohu. Toto akoby v Božom slove už nebolo.

Viete čo ma najviac prekvapilo, alebo až šokovalo v slovách proroka Izaiáša? ...ak nebudeš konať v môj svätý deň, čo ty sám chceš... To bolo raz v tomto odseku a druhý raz: ...ak ho budeš ctiť tým, že nebudeš podnikať svoje cesty, ani hľadať, čo máš ty rád... Všimnite si, bratia a sestry, ako dnes ľudia vnímajú víkend. Sobota a nedeľa sú dni voľna po týždni práce a to je čas, keď môžem robiť to, čo sám chcem, a čo chce moja rodina. Päť dní tvrdo makám v práci a víkend je čas na to, aby som si oddýchol a robil niečo, čo mám rád. A nie je to pohľad len neveriacich ľudí. Aj mnoho kresťanských rodín to vníma podobne. Ja s Bohom žijem každý deň. Modlím sa, počúvam zamyslenia a rôzne podcasty, kázeň, či výklad z Božieho slova si pustím hocikedy cez týždeň, tak v čom je problém, že nedeľa je pre mňa oddychový deň, keď robím s rodinou to, čo mám rád? Nejaký výlet, nejaká turistika, nejaké kúpanie, v zime lyžovanie... prečo by v tom mal byť problém? A vtedy sa hodí argument nášho druhého textu, veď aj Pán Ježiš bežne porušoval svätenie sviatočného dňa a robil to akoby naschvál.

Myslíte si, že bol Pán Boh sebecký, keď dal človeku prikázanie, v ktorom si jasne vyhradil jeden deň v týždni z jeho života pre seba? Alebo sa opýtam ešte inak. Myslíte si, že sa Pán Boh zmenil a zmenil aj svoj názor ohľadne sviatočného dňa? Už dnes nevyžaduje aby si jeden deň v týždni venoval Jemu?

Keď písal prorok Izaiáš tieto verše, nepísal nejakú novotu. Pripomínal Božiemu ľudu, že ak očakáva od Boha požehnanie, zdar, lepšie časy, mal by dať Bohu to, čo mu patrí a čo Boh od človeka očakáva. Boží deň nie je dňom, keď robíš to, čo chceš ty, ale keď napĺňaš vo svojom živote Jeho vôľu.

Čudný text, že? Jeden deň z tvojho a môjho týždňa patrí Bohu. Neviem, prečo to Pán Boh takto zariadil. Ale myslím si, že ako stvoriteľ má na to právo. Či sa ti to páči, alebo nie, je to jednoducho stále tak. A ani Pán Ježiš túto Božiu požiadavku na človeka nezmenil. Nenašiel som slová, ktorými by túto Božiu požiadavku zrušil.

Neviem, či táto kázeň bola pre teba, ale ak si sa v nej nenašiel, tak možno osobnejšie bude pre teba to druhé slovo.

V sviatočný deň bol Pán Ježiš v synagóge. Kde inde by ste ho asi hľadali, ako v spoločenstve židovskej náboženskej obce. Keď mohol, bol tam, pretože to bolo súčasťou svätenia sviatočného dňa. Neviem, ako sa vyrovnal s nesympatiami voči kňazom, ktorí neboli vždy dobrými ani presnými vykladačmi zákona? Pýtam sa: Nebolo jednoduchšie ostať doma? Alebo nebolo jednoduchšie si urobiť vlastnú bohoslužbu na nejakom príjemnom mieste spolu so svojimi učeníkmi?

Preložené do dnešnej reči, v tom dnešnom ponímaní sklamania z cirkvi: Pustím si radšej nejakú kázeň, toho nášho farára už nemôžem ani vidieť, nájdem si niekoho, kto mi vyhovuje a koho som ako tak ochotný počúvať a nepotrebujem žiaden kostol ani žiadnu cirkev. Ale Pán Ježiš v sobotný deň v synagóge bol, aj keď predstavený synagógy bol „odvecák“. Zakonnícky chlapík, ktorý si poctivo strážil zabehnuté poriadky vo svojej synagóge. Tradíciou a rokmi udržiavané zvyky je potrebné do bodky zachovať, nepotrebujeme žiadne novoty ani veci, ktoré nás vyhodia z nášho kľudu a pohodlia. Všetko musí ostať také ako doteraz, žiadne moderné zmeny, lebo tie len narúšajú naše vnímanie Boha. A človek, keď do spoločenstva príde, mal by vždy vedieť, čo bude nasledovať, lebo tradícia je v náboženstve dôležitá.

Takže, keď tam Ježiš okolo seba vyvolá rozruch a začne uzdravovať, tak to narúša tradičný priebeh bohoslužby a človek sa potom nemôže dostatočne sústrediť na duchovné veci. A to ani nehovorím, že uzdravil nejakú ženu a ztiahol na seba všetku pozornosť okolostojacich. Pritom porušil prikázanie o práci, ktorá je v sviatočný deň zakázaná. Nemali by sa také veci robiť radšej niekde vonku? A najlepšie by bolo, aby to bolo jednoznačne v iný deň. Keď chce robiť nejaké cirkusy, tak nech si to robí povedzme v pondelok a na ulici.

Ten predstavený synagógy je obrazom mnohých ľudí v cirkvi. Sme akoby tak sústredení na Boha, na svoje poriadky, na svoje liturgie a svoje náboženské obrady, že sme v nich prestali vidieť ľudí. Nevidíme to, v čom žijú, čo ich trápi, čo ich ubíja, nevidíme to, v čom by sme im mali pomôcť. Nie je priestor na súcit, na nejakú empatiu, nie je tu priestor na človeka a jeho problémy. Tu je kostol a bohoslužba a každý tu musí dodržiavať pokoj a kľud.

My už vidíme iba to, že nám niekto ruší naše osvedčené a rokmi zabehnuté poriadky. Všetko máme nalinajkované a dané. Až tak veľmi, že nám tam živý Boh vadí. Tak veľmi sa sústredíme, aby sme slúžili Bohu, že toho Boha z chrámu vyháňame. Ak chce Boh niečo robiť, tak môže, ale nie v našom kostole a zásadne nie v nedeľu.

Asi to nie je celkom v poriadku. Takto by predsa cirkev vyzerať nemala. Ale vyzerá, bratia a sestry. Občas si kladiem otázku, či Pán Ježiš chcel, aby cirkev po jeho odchode z tejto zeme vyzerala takto? Prišiel by jednu nedeľu na naše bohoslužby a povedal by: Tak takto som si prial, aby sa cirkev rokmi vyvinula. Takto som si to predstavoval.

Viem určite, že toto nie je cirkev, ktorá by sa dala postaviť za vzor, pritom som sám v tejto cirkvi farárom.

Milý brat, milá sestra, dnešná kázeň bola pre dvoch ľudí. Neviem, či si sa v niektorej našiel. Ja s pokorou priznávam, že áno.

Amen

Piesne: Najsvätejší...; 206; 544; 512; 643; A 62;

Texty: Iz 58, 9b – 14; Žid 12, 18 – 29; Ž 103, 1 – 8; Luk 13, 10 – 17