1. po Zjavení 2016

Kázňový text: Ž 122,1–9

Nezvyknem často vykladať texty z knihy Žalmov. Nie som asi dosť poetický typ, ale raz začas sa treba pozrieť aj na túto knihu Biblie.

Využívam Žalmy väčšinou ako modlitby, ktoré sa dajú jednoducho parafrázovať a v podstate dodnes ich človek môže využívať ako predlohy k svojim modlitbám.
Tento 122 Žalm má svoje presné určenie. Keď sa teraz venujeme bohoslužbám, liturgii a obsahu, tak tento text s tým súvisí. Žalm bol napísaný kráľom Dávidom, ako pútnická pieseň pre tých, ktorý prichádzali na slávnosti do svätého mesta Jeruzalema a predovšetkým do chrámu. Nebolo to napísané pre bohoslužbu priamo v chráme, ale pre pútnikov. Neviem, či to mali povinné, zaspievať si to pred vchodom do jeho brán, alebo to bola len nejaká pieseň, ktorú ovládali, a po dlhej ceste im poslúžila ako oživenie, na skrátenie cesty. Ale tak či tak sa tento text dostal do Božieho slova.
Ale o tom asi už nie je potrebné viac hovoriť. Skôr ma prekvapil hneď začiatok tohto žalmu s konštatovaním: Radoval som sa, keď mi hovorili: Poďme do domu Hospodinovho! Znie to tak optimisticky, tak radostne. Až mám pocit, že pre dnešnú dobu nie veľmi realisticky.
Možno by stálo za to, zistiť, aké ste mali pohnútky vy, prísť dnes sem do tohto nášho zhromaždenia.
V súvise s tým som si spomenul na jeden starý vtip:

Ráno budí naliehavo matka svojho syna a hovorí mu:

• Vstávaj, rýchlo vstávaj, treba ti ísť už do kostola.
• Ale mami, mne sa nechce, nechaj ma ešte spať.
• Vstávaj už by si tam mal byť!
• Ale mami, veď ani moji kamaráti nejdú.
• To hej, ale ty musíš, ty si predsa farár.

Takže už vieme, prečo som tu ja. Ale čo vy? Ozaj úprimne, povedali by ste, že ste sa tu dnes tešili? Alebo máte nejakú funkciu a vedie vás nejaká zodpovednosť, pretože ste napríklad kostolník, či kurátor, alebo kantor? Alebo je to preto, že viete, že tu máte byť, že vám to hovorí váš rozum? Môže to byť aj nejaký zvyk, ktorý vám k nedeli patrí? Alebo by ste povedali tak ako žalmista, že vy tu chodíte preto, že vás to teší a radujete sa keď ste tu?
Keď čítam úvod tohto pútnického žalmu, tak mi to pripadá ako taký náboženský teoretizmus. Do zhromaždenia sa chodiť má, tak k tomu dáme také optimistické básnické vyjadrenie, že sa tam skutočne tešíme prísť a robí nám to radosť.
Za tým slovom z tej doby je ešte treba vidieť aj výlet a dovolenku. Keď prichádzali pútnici do Jeruzalema, prichádzali väčšinou z okolia, dedín a malých mestečiek, alebo aj z cudziny. Pre nich v tej dobe to bola dlhá cesta putovania do vyspelého krásneho a mohutného mesta, ktoré vedelo na pútnika urobiť dojem.
Pre deti ísť do Jeruzalemského chrámu ako pútnik bol určite úžasný výlet, plný zážitkov. Putovalo sa vo veľkých skupinách aj niekoľko dní. Sami vieme z evanjelií, aké to bolo, keď tam raz prišiel Ježiš s učeníkmi. Oni celí ohúrení rozprávali: pozri na tie hradby, pozri na to nádherné mesto. Pán Ježiš ich vtedy schladil slovami o tom, že to raz bude všetko zničené a neostane po ňom kameň na kameni.
Ale vráťme sa k tej túžbe, alebo radosti z toho, že môže niekto prísť do spoločenstva cirkvi. Pretože tento text by sme dnes mali vysvetľovať práve takto. Máte radosť a tešíte sa zo spoločenstva veriacich ľudí? Ozaj, čo vás tu teší?
Radi spievate? Páči sa vám liturgia? Teší vás, že si takto každú nedeľu vyjdete medzi ľudí, sviatočne oblečení? Či radi počúvate texty a kázeň? Aj vtedy keď je kritická a vyčítajúca? Aj vtedy, keď ju farár „odflákol“ a nepripravil sa dobre? Prichádzate tu radi aj vtedy, keď to všetko, čo bolo v kázni, sú len tradičné náboženské frázy a nič vám to v tú nedeľu do života nepovie?
Keď nad tým takto uvažujem, uvedomujem si, aká veľká zodpovednosť leží na pleciach farárov a akú nesiem vinu za to, v akom stave je dnes Kristova cirkev.
Na strane druhej, na našu obhajobu musím povedať, že predsa nemôžem niesť zodpovednosť za vieru, či neveru 500 ľudí v našom cirkevnom zbore. Až taký mocný pán predsa nie som a ani nemôžem byť. Vzťah k Bohu musí predsa stáť na niečom celkom inom, ako je osoba nedokonalého farára slúžiaceho v tom ktorom zbore. A to, čo nás ťahá do spoločenstva, čo nás láka tu na tieto miesta, nie je farár a jeho kázanie či výrečnosť. Tá hodnota je práve v spoločenstve. Ľudia, ktorí sa na určitý moment spoja v jeden hlas, v jedno srdce, v jednu myšlienku, a rovnako oslavujú Boha.
Potreba spoločenstva veriacich je potrebou osobnej viery človeka. To je ako keď naše autá po niekoľkých stovkách kilometrov potrebujú zastaviť na čerpacej stanici a natankovať, presne takú potrebu má viera človeka. Prísť a zastať na mieste, kde sú veriaci ľudia. A podľa mňa nie iba pre tú kázeň, ale pre všetko to, čo tu ako kresťania robíme.
Má zmysel spev, má zmysel naša oslava Boha, majú zmysel naše modlitby, aj keď sú niektoré spievané, majú zmysel aj texty, ktoré počúvame, a má zmysel aj to podanie rúk po kostole, keď sa otočíme na pravo i na ľavo a poprajeme si Božie požehnanie.
Keď chodím po návštevách starších ľudí, tak vtedy počúvam tie slová túžby po kostole, po spoločenstve. „Len keby som ešte do toho kostola mohol/la prísť.“ Tú túžbu neuspokoja nejaké bohoslužby v rádiu, aj keď budú dobré a povzbudzujúce a ani kázeň, ktorú odnesiete vytlačenú na papieri. Bez veriacich ľudí je to málo. To spoločenstvo tieto veci nenahradia.
Ťažko povedať, ako sa do budúcna bude všetko vyvíjať. V niektorých cirkvách už idú do modernejších spôsobov, využívajúc modernú techniku. Takže si bohoslužby môžete pozrieť v priamom prenose, alebo zo záznamu na internete. Alebo je tu možnosť púšťať ich v lokálnej televízii.
Má to svoje výhody. Nemuseli by ste sa v nedeľu obliekať, ani vstávať skoro, stačilo by si v pyžame zapnúť televízor a pozerať sa, možno aj priamo z postele. Ale toto nie je to, o čom hovorí Božie slovo a čomu nás aj Pán Ježiš učil.
Kontakt s inými kresťanmi, rozhovory, zapojenie sa do Božej oslavy, to sú veci, ktoré moderná technológia nenahradí. A ani nemá nahradiť. V tejto veci sa asi veľmi v cirkvi nezmodernizujeme. Môžeme vylepšiť liturgiu, môžeme spievať iné piesne, môžeme sa zmodernizovať a premietať texty či všelijaké prezentácie ku kázňam, ale nemôžeme nahradiť stretnutia veriacich ľudí pri nohách Pánových. Ten osobný kontakt kresťana s kresťanom a kresťana s Kristom.
Takže na záver znova otázka: Čo vás teší a prečo sem prichádzate? Nájdite si tu tých s ktorými sa radi porozprávate, nájdite si tu to, čo vám prináša radosť a vedzte, že viac ako nejaký dokonalý farár, je tu dôležitejší Ježiš Kristus a jeho prítomnosť vo všetkom tom, o čo sa tu pokúšame, aby to bolo Bohu milé a aby nás On mohol učiť a posúvať na ceste viery vpred.
Neviem, prečo to Pán Boh takto vymyslel, že viera v Boha potrebuje spoločenstvo, ale viem, že by sme mali to spoločenstvo vytvárať tak, aby bolo pre ľudí povzbudzujúce, potešujúce a motivačné. Nič, do čoho sme nútení, čo nám neprináša osobné potešenie, nám nevydrží dlho.
Možno je treba vo viere aj trochu dozrieť, aby človek pochopil, že skutočne sa bez veriacich ľudí sám nezaobíde. Že sú pre mňa a moju vieru motivujúci, napomínajúci ale aj povzbudzujúci. Jednoducho sa navzájom potrebujeme.

AMEN

Piesne: 54; 443; 57; 595; A 23; 656/5
Texty: Joz 3,5–11.17; R 12,1–5; Mt 3,13–17; Ž 1,1–6