3. po Sv. Trojici 2021

Kázňový text: R 12,13

V sérii u nás doma sa pozrieme do našich obývačiek. Ale nebudeme hodnotiť ich krásu, drahý koberec ani luxusný luster, či pohodlie vašich sedačiek. Obývačka je miestnosť, kde prichádzajú do našich domov návštevy. Je to miesto, kde prijímame návštevy a teda je to miesto nášho kontaktu s vonkajším svetom.

Určite si pamätáte časy, keď obývačka bola väčšinou miestnosť na poschodí, kde nikto nechodil. Dvere boli vždy zatvorené a chodilo sa tam zásadne upratovať. Iba máloktorá návšteva mala tú česť usadiť sa v takej miestnosti a nebývalo to veľmi často. Návštevám sa tá miestnosť zvyčajne ukázala so slovami: Tak tu máme obývačku. Deti sa tam zásadne nepúšťali, pretože by rozbili drahý porcelán vo vitríne. Bola to taká reprezentačná miestnosť rodiny. Väčšinou nevystihovala realitu. Toto bolo len pre návštevy na reprezentáciu. Tam bol všetok luxus, aj keď realita rodiny vyzerala inak. Myslím však, že už tie časy sú preč.

Dnes je obývačka miestnosťou, kde máme televízor, pohodlný gauč, na ktorý sa rozvalíme a prežívame tam mnoho voľného času. A keď sa u nás objaví nejaká návšteva, usadíme ju tam, pohostíme ju, ponúkneme s niečím a rozprávame sa s ňou.

Takto budeme dnes vnímať obývačku, ako miesto nášho kontaktu s priateľmi, rodinou a budeme rozmýšľať nad tým, ako si budujeme vzťahy a s kým si ich budujeme. Možno si poviete, ale ako to súvisí s vierou a s Bohom? Prečo sa vôbec takejto téme máme venovať?

Téma pohostinnosti a starostlivosti o druhých ľudí sa otvorila už v Starej zmluve. Bola to natoľko dôležitá vec, že v čase Mojžiša z nej Izrael mal prikázanie. Cudzinec, ktorý sa zdržuje u vás, nech vám je ako domorodec. Milujte ho ako seba samých, lebo cudzincami ste boli v Egypte; ja som Hospodin, váš Boh. (3M 19,24) Ale kľudne môžeme spomenúť ešte Abraháma, ktorý vnímal, že postarať sa o cudzincov, ktorí prechádzali okolo jeho stanov bola jeho povinnosť. A takto to išlo celými dejinami Izraelského národa. Takže postarať sa o pocestného bola úplne samozrejmá vec a netýkalo sa to iba rodinných príbuzných. Aj keď v dobe Pána Ježiša, farizeji a zákonníci tieto príkazy chápali po svojom. Židovi blížny bol iba Žid a nikto iný. Preto raz túto otázku dal zbožný zákonník Pánovi Ježišovi: Kto je môj blížny? A Pán Ježiš na to povedal krásne podobenstvo o milosrdnom samaritánovi. Samaritánov Židia za blížnych nepovažovali a vnímali ich skôr za zradcov viery a náboženstva. Ale Pán Ježiš im tým podobenstvom povedal, že oni majú byť blížnym každému núdznemu človeku.

Moja prvá otázka na vás, bratia a sestry, súvisiaca s týmto je, či „kastujete“ ľudí? Či je niekto u vás doma viac vážený a iný zase menej, či si inak uctíte návštevu,, od ktorej niečo čakáte a mohla by vám raz byť v ničom užitočná, alebo niekoho bezvýznamného vybavíte iba pri dverách? Musím povedať, že asi všetci do istej miery rozdeľujeme ľudí na viac vážených a menej vážených a že sa k nim aj rozdielne správame. Pritom Pán Ježiš spomína v jednom zo svojich podobenstiev, že prišiel do domu v podobe hladného, alebo smädného, či dokonca väzňa, ktorého bolo potrebné navštíviť.

Viem, že to znie veľmi čudne, ale to podobenstvo hovorí: Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a neprijali ste ma; bol som nemocný a vo väzení, a nenavštívili ste ma. (Mt 25,42-43) Tí ľudia v podobenstve boli prekvapení a pýtali sa Ježiša, kedy to bolo, pretože oni by takýto prístup k jeho osobe nezvolili. Odpoveďou je, že Pán Ježiš chodí po tomto svete v prestrojení, v pozícii tých, ktorí sa nám zdajú nehodní, nedôležití, ktorých by sme bez problémov vypoklonkovali spred svojich dverí.

Myslím, že ľudia veľmi často opakujú to príslovie: Hosť do domu, Boh do domu. Ale v podstate sa podľa neho neriadia. Ste otvorenou rodinou? Sú u vás otvorené dvere pre každého, kto príde? Máte veľa priateľov?

Sú rodiny, ktoré sú viac uzavreté a viac si chránia súkromie a sú rodiny, ktoré sú viac otvorené. Ľudia v nich vám v krátkom čase dokážu porozprávať aj mnohé osobné veci rodiny. Cítite sa tam prijatí a akceptovaní, akoby ste boli pokrvnou rodinou. Veľakrát to závisí od toho, aké máme povahy.

Ale poďme trochu bližšie a trochu viac dovnútra. Ako vyzerá vaša starostlivosť o hostí? Toto sú veci, ktoré o nás niečo vypovedajú. Je vždy na vašom stole hneď nejaký alkohol? Ste taká typicky východniarska rodina? Keď príde návšteva, vypnete televízor, alebo rádio, alebo ich necháte ísť? Dávate na stôl okamžite jedlo, alebo nejaké keksíky, či niečo slané, alebo pohostenie je až pre tých, ktorí budú u vás dlhšie?

To, na čo sa teraz pýtam v podstate ani za veľmi dôležité nepokladám, oveľa podstatnejšie je akým témam sa s návštevami venujte? Samozrejme, že často prichádza návšteva kvôli niečomu konkrétnemu, ale otázkou je, keď príde debata na všeobecné témy, či sa vo vašej rodine rozprávate aj o Bohu, o svojej viere, o svojom vzťahu k Ježišovi? To do istej miery vypovedá, akou ste rodinou. V kresťanskej rodine by téma duchovných vecí a viery mala byť dôležitá. Ako inak spoznáte, že ste v kresťanskej domácnosti?

Boli sme minule na návšteve u známych, majú v prenájme pozemky a hospodária na nich. Dlho sme stáli vonku a rozprávali sa . Čo myslíte o čom? No o traktoroch, o čističke na pšenicu, o nákladoch na postreky, o kosení a oraní... Oni tým žijú, nie je to len ich práca a živobytie, ale aj ich koníček. Neviem si predstaviť u nich hodinový rozhovor, aby sa aspoň na chvíľu nedotkol ich práce.

Prídete do veriacej rodiny a celý večer nejakej štvorhodinovej návštevy nikto nespomenie Pána Boha a vieru. Nie je to čudné? Potom je otázka: Tak žije tá rodina s Bohom, alebo nie? Je prioritou vo vašej rodine politika, či v tomto čase pandémia, alebo teraz už dovolenky? Keď je v rodine skutočný vzťah s Bohom, je prirodzené, že musí prísť aj na témy náboženstva a viery. Je to dôležitá vec, pretože sa pokladáme za kresťanské rodiny.

Obývačka je veľmi často aj miestom našej pretvárky. Keď príde návšteva, teda cudzí ľudia, snažíme sa vyzerať v rodine lepšie, ako je to v realite každého dňa. Vtedy idú bokom menšie nezhody, nedorozumenia, spory a snažíme sa všetci urobiť pred návštevou dobrý dojem. Dávame si pozor na to, ako sa rozprávame, snažíme sa ukázať, ako si v rodine rozumieme. Niekedy sa pred cudzími ľuďmi dokážeme pretvarovať dobre. Ale občas to nevyjde tak, ako by sme si to priali, a návšteva vie vycítiť, že niečo nie je v poriadku.

Máte v rodine niečo, o čom si myslíte, že to musíte skrývať? Ako sa správate doma jeden k druhému? Prejavujete si úctu a rešpekt? Alebo útočíte na seba? Ponižujete , alebo znevažujte niekoho? Alebo príliš vyzdvihujete niekoho? Veľmi sa chválite?

Bol som raz na návšteve, bolo to mimo nášho zboru, v rodine, kde manžel, ktorý bol lekár sa k svojej manželke správal veľmi čudne. Akoby to bol nikto. Doberal si ju rôznymi vtipmi, až ponižoval. Po chvíli to bolo už trápne, vôbec to nebolo smiešne. Ona sa to snažila nejakým spôsobom žehliť a zľahčovať, ale to jednoducho nešlo. Bolo cítiť napätie a problémy. Dnes sú už rozvedení.

Ak je niečo, čo sa snažíme v rodine skrývať, prečo to nevyriešime? Prečo nemáme odvahu tieto veci zmeniť a napraviť, aby sme ich pred inými nemuseli skrývať?

Obývačka, to je obraz aj širších vzťahov s našimi rodinami. To sú vzťahy s našimi súrodencami, s našimi deťmi a ich rodinami, svatovcami, ale aj starými rodičmi. Keď chodím na návštevy, hlavne starší mi rozprávajú, ako sa s rodinou navštevovali. Ako sa navzájom rodiny poznali, lebo sa často vídali. Pritom neboli v každej rodine autá a niekedy bolo treba hodiny cestovať a mnohokrát prestupovať. Dnes máme oveľa lepšie možnosti, ale máme iný problém. Dnes sa nechceme vidieť. Dávame prednosť priateľom, alebo kolegom. Tieto vzťahy sa udržujú jednoduchšie, pretože si ich vyberáte a máte možnosť ich kedykoľvek stopnúť. Rodina je však daná. Rodičia, súrodenci, bratranci, či sesternice sú jednoducho daní a stojí viac námahy tieto vzťahy udržiavať.

Pravdou je, že každá rodina potrebuje nejaký ten spojovací element. Rodinu, ktorá otvorí svoje dvere, pozve na návštevu, pohostí, bude sa venovať tým, ktorí prídu a nebude za to nič očakávať. Čo ak vo vašej rodine ste to práve vy? Čo ak vy máte byť tými, ktorí dvihnú telefón a pozývajú, pripravia pohostenie, otvoria svoju obývačku a budú sa snažiť znova dať tú širšiu rodinu dohromady? Myslím si, že toto je poslanie kresťanských rodín. Spájať, združovať, budovať vzťahy a naprávať to, čo bolo pokazené.

To miesto je symbolicky „obývačka u nás doma“, miesto ktoré má spájať a ľudia, ktorí majú viesť k porozumeniu a láske.

Buďte ...k potrebám svätých ochotní, k hosťom pohostinní. (R 12,13)

AMEN

Piesne: Najsvätejší...; 235; 238; 245; 628; A 50; 656-4

Texty: 1Kr 17, 17 – 24; G 1, 11 – 24; Ž 30, 2 – 13; L 7, 11 – 17