1. pôstna 2016

Kázňový text: Žid 4,14–16

Čítal som si niekoľkokrát túto pasáž z listu Židom a uvažoval som, že je príliš teologická. Príliš židovská, aby sme v dnešnej dobe presne pochopili jej zmysel.

O čom mám kázať po prečítaní tohto textu? Čo mám povedať, čo by bolo aktuálne aj v dnešných časoch a čo by sa nás z tohto slova dotýkalo?
My dnes nemáme, a ani celkom dobre nepoznáme hodnosť a funkciu veľkňaza. Dokonca aj to postavenie kňazov v dnešnej dobe v kresťanskej cirkvi je iné. Sme novozmluvný ľud, ktorý ani takéhoto vodcu nikdy nepotreboval. Napriek tomu vysvetľuje autor tohto listu, akého veľkňaza máme v osobe Ježiša Krista a aké je dôležité, že túto funkciu prebral a pred Bohom ju stále zastáva.
Je to teda dôležité, aby bol Pán Ježiš našim veľkňazom? Od doby Mojžiša je daný tento úrad, ktorý ako prvý v podstate zastával Áron a potom jeho synovia. Bol to človek, ktorý sa po voľbe dostal najbližšie k svätému Bohu. Ako jediný mal právo vstupovať do svätyni svätých, aj keď to bolo iba raz za čas. Ako jediný mohol prinášať obeť za hriechy celého národa. Jeho postavenie mu umožňovalo priblížiť sa Bohu viac, ako komukoľvek inému. Veď samotný titul vyjadroval, že je viac ako ktorýkoľvek kňaz.
V židovstve bol váženou osobou a nerozhodoval len vo veciach náboženských, ale veľakrát aj vo veciach politických. Židovská veľrada na čele z veľkňazom riešila Ježišov vplyv a uvažovala, že politicky bude lepšie, ak jeden človek zomrie za národ, akoby malo dôjsť k rozbitiu a obetovaniu celého ľudu. Veľkňazská funkcia reprezentovala celé židovstvo, a aj v časoch nadvlády inej ríše bol veľkňaz zástupcom národa, ak povedzme nemali svojich kráľov a panovníkov.
Židia, aby uverili v Ježiša, ako svojho Spasiteľa, potrebovali počuť, že je veľkňazom, že túto funkciu prebral v plnej miere na seba aj v čase, keď už napríklad nestál chrám a neprinášali sa obete.
Pre nás je funkcia veľkňaza akoby prežitok. Je z inej doby a inej kultúry, ale nábožensky by sme tieto veci mali chápať. Keď som rozmýšľal, ako by som to všetko priblížil, napadlo mi, že si musíme predstaviť trochu iný svet. Vieme, ako to funguje tu na zemi. My ľudia máme svoje spôsoby správania, komunikácie, práce, vystupovania. Máme nejakú etiketu, vieme povedať, čo je kde dovolené a čo sa niekde inde nehodí. Učíme sa to odmalička.
Keď niekde prídeš, pozdrav sa. Človeku, ku ktorému sa prihovoríš, podaj ruku. Vyjadruj sa slušne. Ak povieš či urobíš niečo nevhodné, ospravedlň sa. Možno sa to trochu mení podľa zvyklostí či kultúry, alebo krajiny, ale všade na zemi platia nejaké pravidlá.
Čo myslíte bratia a sestry, ako to bude v nebi? Ako budeme komunikovať a vystupovať tam? Budem si hovoriť čo chceme a kedy chceme? Bude tam mať prednosť, ako napríklad tu u nás, že keď starší hovorí, ostatní by mali počúvať? A ako sa napríklad budeme rozprávať s Bohom? Platí aj tam nejaká etiketa, kedy môžete a kedy nemôžete prehovoriť?
Niečo sme sa naučili od Pána Ježiša. Napríklad hovoriť Pánu Bohu Otec, lebo povedal, že takto sa máme modliť a takto ho v modlitbe môžeme oslovovať. Ale to je iba jedna z mnohých vecí, ktoré budeme raz pred Božou tvárou potrebovať. Ako tam budeme vystupovať, čo si môžeme či nemôžeme dovoliť. Tam to bude úplne iný svet.
Pamätám si, že keď som bol farárom v Chyžnom, mali sme jedného brata, ktorý v modlitbe Pánu Bohu vykal. Nehovoril Pane Bože Ty, ale Pane Bože Vy. Keď oslovil v modlitbe Pána Ježiša, tak isto mu vykal. Bolo to veľmi čudné, kým som si na takýto spôsob modlitby zvykol. Ale bral som to veľmi jednoducho. Hocikomu cudziemu na znak úcty a rešpektu vykáme, tak prečo nie aj Pánu Bohu? Nie je predsa na tom nič zlé. Skôr je otázka na nás, či by to nebolo pri rozhovore so svätým Bohom viac vhodné použiť vykanie.
Sme ľudia, sme poznačení hriechom a nikto z nás nevie, ako to presne bude, keď sa postavíme pred Božiu tvár. Nebolo by fajn, mať na svojej strane niekoho, kto vie, ako to tam chodí? Kto vie, ako sa v takej situácii treba správať? Aj keď už tu na zemi máme určitú podobu Božieho kráľovstva, predsa len to miesto, kde po smrti odchádzame, je úplne iné, ako táto zem. Apoštol Pavel hovoril o novom tele, apoštol Ján opisoval vo svojich vidinách v knihe Zjavenia, ako budú stáť mučeníci pred Božou tvárou, ako budú spievať a prevolávať na Božiu chválu, či ako budú žiadať Boha, aby zasiahol svojou trestajúcou rukou.
To miesto podľa ich opisov bude jednoznačne iné. Nedávno som čítal knihu o jednom neurochirurgovi, ktorý prežil veľmi vážnu infekciu mozgu. Z medicínskeho hľadiska bol v podstate nejaký čas mŕtvy. Bol počas života do tohto zážitku neveriacim človekom, a keď mu pacienti, ktorí prežili klinickú smrť, rozprávali o svojich zážitkoch na prahu smrti, vždy hovoril, že sú to len bludné výplody nedostatočne prekrveného mozgu. Keď zažil niečo podobné na vlastnej koži, začal otvorene rozprávať o reálnom živote, ktorý po smrti človeka pokračuje.
S veľmi podobnou tematikou vyšla v slovenčine ďalšia kniha o chlapcovi, ktorý tiež zažil niečo také a rozprával postupne svojim rodičom o tom, koho stretol a koho spoznal, aj keď mu nikdy o týchto ľuďoch rodičia nehovorili. Kniha má názov – Nebo nie je výmysel.
Neuvádzam to preto, že vďaka takýmto knihám veríme v posmrtný život. Naša viera nestojí na týchto ľudských príbehoch, ale na svedectve Božieho slova a svedectve Pána Ježiša. No myslím, že pre veriaceho kresťana je posmrtný život absolútne reálny. Pripravujeme sa naň, chystáme sa ho prežiť s Bohom.
Preto je vážnou otázkou, ako tam budeme žiť? Ako sa tam budeme správať?
Myslím si, že obdobu niečoho podobného máme aj my tu na zemi. Napríklad také vystupovanie na súde. Ak vás z niečoho obvinia a postavia vás pred súd, je pre vás prirodzené nájsť si nejakého obhajcu.To je človek, ktorý sa vie pohybovať v takýchto kruhoch, ktorý má naštudované vystupovanie a vie ako to na takom pojednávaní chodí. Vie, kedy sa môže ozvať, vie, aké dôkazy môže predložiť, vie, čo je pred sudcom akceptovateľné a čo zase nie. Ešte aj taká drobnosť, ako sa oslovuje sudca a ako sa oslovia ostatní prítomní pri pojednávaní, i toto sú dôležité veci, ktoré je treba ovládať a na súde dodržiavať. A ak človek nemá právnické vzdelanie, tak je to zriedkavé, žeby sa počas pojednávania zastupoval sám.
Toto je paralela toho, čo vysvetľoval pisateľ listu Židom svojim čitateľom. Máme Veľkňaza, ktorý vie, ako to bude raz pred Božou tvárou.Máme Veľkňaza, ktorý vie, čo môže povedať a kedy to môže povedať pri našej obhajobe. Aj s tým dôležitým pripomenutím, že je to niekto, kto prenikol nebesá. On tam nebude prvýkrát ako my. Pre neho je to miesto, ktoré dôverne pozná a priblíži nám ho. Je to miesto, kde už raz bol a z tohto miesta slávy odišiel a ponížil sa tak, že sa stal podobný nám ľuďom.
Ježiš Kristus je našim obhajcom, je našim Veľkňazom, zástupcom a hovorcom v jednej osobe.
Je veľmi dôležité aj to, že má pochopenie a rozumie nám. Na toto sa väčšina ľudí v dnešnej dobe sťažuje. Hľadáme u ľudí pochopenie a máme pocit, že sa nám to nedarí. Že sa iní ľudia nedokážu vcítiť ani vžiť do toho, čo my v tej ktorej situácii prežívame. O tom je aj celá tá situácia na Slovensku. Zdravotné sestry očakávali pochopenie so situáciou, v ktorej je súčasné zdravotníctvo, aj s podmienkami, v ktorých pracujú. Takisto učitelia očakávali, že politici pochopia ich situáciu a pomôžu im riešiť ich problémy. Odpoveď je asi taká, že pochopenia sa zatiaľ nedočkali.
Je to pre nich ťažké, ostali na to sami aj s tým vedomím, že ich situáciu kompetentní zľahčujú a nerozumejú jej.
Ale aj my ostatní zápasíme o to, aby nás iní chápali, aby rozumeli nášmu konaniu. Preto tu máme slovo z listu Židom, ktoré nás utvrdzuje v tom, že je tu Ježiš, ktorý nám skutočne rozumie a predloží tú našu situáciu Pánu Bohu čo najvernejšie. To znamená, že máme Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá a stojí na našej strane.

AMEN

Piesne: 80; 85; 82; 97; A 25; 656/11
Texty: 1M 3, 1–7.14–19; 2K 6, 1–10; Mt 4, 1–11; Ž 31, 2–6