4. pôstna nedeľa 2021

Kázňový text: Iz 66,10-13

Kedy ste sa, bratia a sestry, naposledy červenali? Človek počas života zažije mnoho drobných „trapasov“, či spôsobí momenty, ktoré ho zahanbia, alebo povie niečo, za čo sa bude musieť ospravedlniť, lebo to nebolo celkom vhodné. Občas sa začervenáme aj za veci, ktoré spôsobia iní ľudia a ktoré nie sú vhodné a nemali sa dostať na verejnosť.

Prečo o tom rozprávam? Lebo obraz, ktorý použil prorok Izaiáš v závere svojej knihy, sa mi zdal taký trochu na hranici vhodnosti a nevhodnosti. O meste Jeruzaleme píše slovami: aby ste sa dosýta nasali z jeho pŕs poskytujúcich útechu, aby ste sa napájali rozkošou na jeho slávnych ňadrách. Neviem, či je to ten najvhodnejší obraz. Možno by ten text potreboval hviezdičku, alebo krúžok s obmedzením od 18 rokov.

Asi pred rokom v televízii rozoberali, či je v poriadku, keď dnes ženy na verejnosti koja svoje deti. Urobili z toho anketu a pýtali sa ľudí, či im to prekáža. Starší hovorili viac o tom, že v minulosti to bola vec, ktorú matky robili zásadne doma, nebolo to nikdy niekde v parku, či v nákupnom centre, ako je tomu dnes. Doba sa však jednoznačne zmenila. Mladší ľudia skôr hovorili, že im to neprekáža a nepovažujú to za nevhodné. Tak, či onak, názory na túto vec boli rôzne. My na verejnosti jeme a ten malý kojenec je tiež hladný a tiež potrebuje jesť, takže z tohto pohľadu by to malo byť v poriadku.

Ale nechajme teraz problematiku vhodnosti, či nevhodnosti, no skôr sa pozrime, prečo takýto obraz prorok použil a čo nám tým chcel povedať?

Keď prorok Izaiáš písal, že máme jasať a radovať sa s Jeruzalemom, bolo to mesto stále v rozvalinách a jeho obyvatelia boli v Babylonskom zajatí. To je prvá čudná vec. Píše o tom, že ľudia budú jasať v Jeruzaleme, že tam nájdu útechu a bezpečie. Lenže keď tieto slová zneli, realita bola celkom iná. Nezomrela túžba po návrate zo zajatia domov, ale ešte neboli ani jasné kontúry toho, ako sa to všetko stane. Nehovoriac o tom, že už niekoľko desiatok rokov bolo mesto zbúrané so svojimi hradbami a chrámom po vojne s Babylončanmi a nikto ho neopravoval. Takže na pleciach ľudí je ťažký Boží trest života v zajatí, ale v ten istý moment znie z Božích úst, cez proroka Izaiáša, veľké zasľúbenie o budúcnosti mesta. Jeruzalem bude znova stáť, znova doň budú prichádzať ľudia a nájdu tam útočisko, povzbudenie, domov, bezpečie... Vidíme jednu trestajúcu Božiu ruku a zároveň počúvame, že čochvíľa zasiahne tá druhá - žehnajúca.

Obraz matky, ktorá kojí svoje malé dieťa je plný lásky. Dieťa je v náručí osoby, ktorá ho miluje, cíti sa v bezpečí a je o neho postarané. Je to ozaj také zvláštne, že malé dieťa vie veľmi skoro po narodení rozoznať svoju mamu a vie vycítiť, že ho v náručí drží niekto iný a nie ona. Darmo ho budete držať podobne a robiť rovnaké pohyby, v náručí mamy prestane plakať a v náručí niekoho iného nie. Nazývame to materinské puto, materinský cit, materinská náruč, o ktorej dieťa vie, že je to to najlepšie miesto na zemi. A keď si na túto náruč príliš zvykne, potom v žiadnej inej už byť nechce.

Keď Pán Boh cez proroka použil tento obraz, mal na mysli práve to úzke spojenie matky a dieťaťa, kde je množstvo lásky, citu, jemnosti a bezpečia.

Otázkou je, kedy sa Jeruzalem stal takýmto miestom? A budete sať, v náručí vás ponesú a na kolenách vás budú láskať.¹³Ako keď matka teší niekoho, budem vás tešiť; Kedy sa tie slová reálne naplnili? Keby ste si pozreli detailnejšie históriu tohto slávneho mesta, niet v ňom veľa okamihov, keď bol Jeruzalem v pokoji a mieri. V podstate od návratu z babylonského zajatia a vybudovaniu hradieb mesta a chrámu tam vždy bol nejaký konflikt. Vždy tam bola nadvláda inej krajiny a Židia neboli absolútne samostatní a nemali plné práva. Po Babylončanoch prišli Peržania, potom Gréci a po Grékoch Rimania. Takže z politického hľadiska tam bol stále nepokoj a neprestajné napätie. Ak sa pozriete na Jeruzalem dnes, stále je to miesto napätia a konfliktov.

Kde je teda ten moment Jeruzalema, ktorý bude tešiť svojich obyvateľov, ako keď matka teší svoje dieťa?

Myslím si, že tak, ako je rozpačitý ten obraz ženy, ktorá kojí svoje dieťa, tak je rozpačitý aj ten moment naplnenia tohto proroctva. Je len jeden moment v histórii Jeruzalema, ktorý by sa dal opísať práve takto. Že ľudia prídu do Jeruzalema, aby tam našli bezpečie, pokoj, aby v ňom cítili Božiu lásku a vnímali Božiu starostlivosť a zažili doslova Boží dotyk. Ten rozpačitý moment je moment Ježišovho utrpenia, Ježišovej smrti, ktorá sa odohrala práve v Jeruzaleme.

Je to veľmi čudné, ale ozaj výstižné. Ježišova obeť na kríži a predtým výsmech, falošný proces, ponižovanie, zosmiešňovanie, bičovanie, mučenie, ukrižovanie a smrť sú najväčším prejavom Božej lásky k nám, ku mne a ku tebe. Všetky tie udalosti v Ježišovom živote sa odohrali v Jeruzaleme, museli sa tam odohrať. Pán Ježiš sám niekoľkokrát svojim učeníkom povedal, že musí ísť do Jeruzalema a že tam musí mnoho trpieť od veľkňazov a zákonníkov. Tak sa stal Jeruzalem miestom, v ktorom Boh ukázal ľuďom najväčší prejav lásky k človeku. Práve tá brutalita tejto smrti je najväčším prejavom lásky Pána Boha k ľuďom.

Tak, ako bol rozpačitý ten Izaiášovský obraz, tak rozpačité bolo aj jeho naplnenie. Ako niečo tak surové a ťažké môže byť najväčším prejavom lásky? Opýtajme sa inak. Čo nám ľudom najzrozumiteľnejšie povie, že sme Bohom milovaní? Povedia to slová? Stačí nám, keď si otvoríme Bibliu a budeme čítať o tom, že nás Boh má rád?

Raz som čítal zaujímavú príhodu. Mladý chlapec píše v SMSke svojej priateľke: Ahoj, zlato, veľmi ťa milujem, už sa neviem dočkať, kedy prídeš domov, stále na teba myslím. Urobil by som čokoľvek, aby si už bola doma. Prídem ťa čakať k autobusu, ale iba keď nebude pršať. Ahoj.

Takto vyzerajú úprimné slová „bezhraničnej“ lásky, ktoré dokáže stopnúť dážď.

Pán Boh neostal iba pri slovách. Pán Ježiš to raz svojim učeníkom povedal takto: ...nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď život položí za svojich priateľov...

Ste milovaní, bratia a sestry? Cítite sa byť milovaní? Práve v takýchto ťažkých časoch ľudia zažívajú pocit opustenosti a samoty. Hlavne starší ľudia, ktorí sú sami a nemajú pri sebe nikoho. Kontakt so svetom im zastavila koronakríza a oni majú pocit, že o nich nikto nestojí. Chýba im ľudský kontakt. Ale myslím, že nie iba im.

Slová nedokážu nahradiť lásku. Tá najväčšia láska sa prejaví v čine, v skutku, ktorý tú lásku dokazuje.

Ten mladý chlapec by bol povedal svojej priateľke viac, keby čakal v daždi na zastávke autobusu, ako povedal v mnohých slovách v tej SMS-ke. Ak chcete vidieť a pochopiť veľkosť Božej lásky k človeku, tiež si nevybavíte slová, ale predstavíte si dielo vykúpenia Pána Ježiša Krista. Predstavíte si Jeruzalem okolo roku 32, keď na popravisko s názvom Lebečné miesto vedú Božieho Syna, tam ho pribijú na kríž a čakajú a pozerajú sa, ako trpí a zomiera. Toto je dôkaz skutočnej lásky. (video Ježišovej smrti)

Jedna z najhorších smrtí, aké kedy ľudia vymysleli, je paradoxne najväčší prejav Božej lásky k človeku. Na základe tejto skutočnosti viem, že som milovaný Bohom, a na základe toho to viete aj vy, bratia a sestry. Môžeme stratiť lásku ľudí, môžu nám zomrieť ľudia, ktorí nás milovali, ale vždy si môžeme pripomenúť, že nás miluje Boh.

Takže ozaj veľmi čudný obraz ženy, ktorá kojí svoje dieťa, sa naplnil ešte v čudnejšej realite. Keď prorok Izaiáš písal to proroctvo, nemal ani potuchy, ako sa Jeruzalem môže stať miestom takého potešenia a zdrojom takej lásky a bezpečia. Muselo prejsť ďalších viac ako 400 rokov, aby v ňom Pán Boh priniesol obeť za naše hriechy.

Dodnes ľudia prichádzajú do Jeruzalema, aby sa dostali na miesta, kadiaľ Pán Ježiš niesol kríž až na miesto, kde ho ukrižovali a kde zomrel. A aj keď je to strašné miesto a pripomína tragickú udalosť, zároveň je to miesto, kde nám Pán Boh ukázal, ako nás veľmi miluje.

A keď hovoríme o Jeruzaleme, hovoríme o meste, kde Pán Boh potešil svoj ľud, kde ukázal človeku, že nás miluje natoľko, že dokázal obetovať to najcennejšie, čo Otec má - svojho vlastného Syna.

AMEN

OZNAMY

• Bohoslužby nájdete na stránke www.lutheran.sk, alebo na YouTube Obišovce.
• Sestra Raczová s vďakou za vianočnú akciu venuje pre mládež 50,- eur.
• Bohuznámy brat z Kysaku pri svojom jubileu ďakuje Pánu Bohu za všetky roky svojho života. Doprial mu ochranu a pomoc v zdraví, ale neopustil ho ani v chorobe. Prosí, aby Božia milosť a ochrana ho sprevádzala aj naďalej, aby v kruhu svojich najbližších mohol prežívať požehnanie a prijímať všetku Božiu milosť aj v ďalších rokoch života, ktoré mu Pán Boh vymeral. Za všetko patrí Nebeskému Otcovi chvála a vďaka. Venuje pre potreby cirkevného zboru 100,- eur.
• Uplynulo 20 rokov od smrti mamky, na ktorú si s láskou spomína bohuznáma dcéra s rodinou. Pri tejto spomienke venuje 50,- eur na cirkevné ciele.
• S láskou a vďačnosťou sme si 12. marca pripomenuli nedožité 100. narodeniny nášho milovaného otca Štefana Kosturka. Ďakujeme Pánu Bohu za jeho život, otcovskú starostlivosť, ktorou nás po celý život obdarovával. Pri tejto príležitosti venuje syn Jaroslav s manželkou 50,- eur pre fíliu Kysak.

Piesne: Neopúšťaj ma... 92; 99; 101; 113, A 28; 656/5

Texty: Joz 5,1–12; 2K 5,16–21; Ž 32,1–11; Luk 15,1–3.11b–32;