3. pôstna nedeľa 2021

Kázňový text: Joz 23,11-13 24, 16-17

Dnes by som chcel, bratia a sestry, dokončiť sériu kázní, v ktorých sa venujeme knihe Józuovej. Ostali nám posledné dve kapitoly, kde je Józuova záverečná reč k starším Izraela a k celému ľudu. Józua v nej pripomína putovanie púšťou, spomína najdôležitejšie momenty dobýjania zasľúbenej zeme a rozdelenie Kanaánu. Znova pripomína veľké zásahy Hospodina a všetky mocné skutky a vyzýva Izraelcov, aby sa nanovo rozhodli, ako chcú v živote pokračovať ďalej, komu chcú slúžiť a či chcú byť ďalej Bohu verní.

Sú to momenty, ktoré sa v histórii Izraelského národa opakujú. Veľmi podobne to na konci svojho života urobil Mojžiš. Pred smrťou si dal zhromaždiť starších Izraela, potom aj celý ľud a urobil to isté. Pripomínal veľké Božie zásahy, hovoril o dôvodoch, prečo by mali Bohu dôverovať a vyzýval ich, aby urobili nový sľub a nový záväzok pred Hospodinom.

Nie je to trochu pričasto? Nestačí, že sme už raz urobili nejaké rozhodnutie? Musíme si ho nanovo pripomínať a obnovovať? Treba si uvedomiť, že odvtedy prešlo už 40 rokov a vystriedali sa ľudia, vystriedala sa ďalšia generácia.

Trochu mi to pripomína výročné konfirmácie v cirkvi, či napríklad zlatú svadbu, pri ktorej si manželia obnovujú manželský sľub, ktorý si pred 50 rokmi povedali. Nie je na tom nič zlé. Človek si znova pripomenie dôležité veci a nanovo si uvedomí svoju zodpovednosť a svoje povinnosti.

Niečo podobné ste možno už všetci zažili na nejakých evanjelizačných projektoch, kde vás evanjelizátor vpredu vyzýval, aby ste sa rozhodli odovzdať život Bohu. Priznám sa, že som pri takýchto akciách zažíval dosť rozpačité momenty. Hovoril som si: Veď ja som takéto rozhodnutie už urobil, tak čo odo mňa tento človek znova chce? Veď ja s Bohom žijem, tak sa mám tváriť, že nie, a nanovo sa rozhodovať, či mu chcem slúžiť? Ak sa teraz postavím a prídem dopredu, tak spochybním svoje prvé rozhodnutie, ktoré som už predsa raz urobil. Veď som predsa už roky veriaci človek. Takto by som predsa zhodil svoj doterajší život.

Zažil som takéto výzvy aj v kostole, kde boli veriaci ľudia a evanjelizátor ich vyzýval, aby urobili rozhodnutie žiť s Bohom, a čakal, že sa títo ľudia postavia a prídu dopredu, ale oni boli v pomykove. Veď oni žijú s Bohom, roky sú veriacimi ľuďmi. Toto sú občas omyly nás kazateľov, alebo nepochopenie situácie, či neodhadnutie poslucháčov.

Keď však čítam záverečnú Józuovu reč, uvedomujem si, že obnoviť sľub, pripomenúť si dôležité momenty a vyzvať ľudí k novému rozhodnutiu žiť s Bohom nie je zlé. Občas potrebujeme taký nový reštart, nový začiatok. Rokmi a rutinou si na niečo zvykneme a stane sa, že sa pomaličky vzdialime od toho, k čomu sme sa zaviazali.

Asi pred rokom sme na farárskej schôdzi preberali chyby v liturgii. V duchu som si hovoril, veď je to somarina, cez dvadsať rokov spievam liturgiu tak, ako som sa ju naučil, tak, čo ma tu nejaký kantor chce teraz v niečom opravovať. Ale po chvíli ukážok som zistil, že som si poupravoval melódie tak, ako sa mi zachcelo. Prišlo to časom a ja som si to ani neuvedomil. Tam, kde bolo treba ísť hore, som išiel dole, inde som si pridal nejaký oblúčik... Kantori si to najskôr všimnú, lebo vidia, že to nesedí s notami, ktoré majú v partitúre.

Pripomenúť si dôležité rozhodnutia v našom živote, nanovo zdôrazniť niektoré dôležité momenty je podstatné a má to vždy svoj zmysel. Preto to Józua na konci života urobil takto. Vedel, že odchádza a to bol dôvod na vážne rozhodnutia. V čom teda ten starý muž videl hrozbu a čo Izraelcom odporúčal?

Najväčšie nebezpečenstvo videl v Kanaánskych národoch, ktoré Izraelci z Kanaánu nevyhnali. Mnoho týchto rodín ostalo žiť uprostred Izraelcov. Bolo to trochu aj sypanie si popola na hlavu, pretože tieto veci mali urobiť pod vedením Józuu, ale neboli dostatočne pedantní. Možno tam veľkú úlohu zohral aj ľudský súcit s týmito ľuďmi. Ale Izraelci nedomysleli, aký to bude mať dosah na ich budúcnosť. Pôvodní obyvatelia Kanaánu sa nevzdali svojej viery, ani svojich bohov a so svojim náboženstvom boli pre Izraelcov pokušením. ...zošvagríte sa a zmiešate sa s nimi a oni s vami... Išlo o rodinné prepojenia, ktorým sa neubránite a ktoré neobmedzíte, hovorí Józua. Hrozbou a prekážkou vo viere sa teda stali rodinné putá.

Ťažko rozkážete mladému človeku, do koho sa má a do koho sa nemá zaľúbiť. A aj keď vtedy spoločnosť bola k mladej generácii oveľa prísnejšia a mladí museli počúvať svojich rodičov, predsa len sa to ustrážiť nedalo. V dnešných časoch je to ešte zjavnejšie.

Otváram dnes, na základe týchto slov, nie celkom vďačnú tému zmiešaných manželstiev. Ale nepostavím tu dnes do konfliktu miešanie kresťanských vierovyznaní. Nechcem dnes postaviť proti sebe evanjelikov a katolíkov, či baptistov alebo kalvínov. Chcem hovoriť o probléme, ktorý tu vzniká pri spojení kresťanov a nekresťanov. Do kategórie nekresťanov nepatria iba ľudia z iných náboženstiev, ale aj neveriaci ľudia.

Viem, že je to citlivá téma, keď dôjde na konkrétne prípady, tak je to pre niektorých veľmi poburujúce. Čo mi má čo nejaký farár hovoriť do toho, s kým budem žiť, alebo koho si zoberiem? Dnes by to právnici označili za zásah do súkromia, alebo do osobnej slobody a určite by sa v tom dala vidieť aj nejaká diskriminácia.

Ale tu vôbec nejde o to znevážiť, či podceniť ľudí iných náboženstiev, alebo bez vyznania. Ide tu o to, že vytváraním rodinných vzťahov s takýmito ľuďmi ohrozuješ svoj vzťah s Bohom. A nepresvedčil sa o tom len Izraelský národ, v realite života to vidíme aj my dnes.

Rodinné vzťahy sú predovšetkým o kompromisoch. Dvaja dospelí ľudia hľadajú spoločné riešenia a musia robiť kompromisy, aby našli spoločnú cestu. No v otázkach viery sa ťažko robia kompromisy. Ustúpite v tom, že nebudete každú nedeľu v spoločenstve? Ustúpite v tom, že nebudete viesť svoje deti k viere? Alebo ustúpite v tom, že nebudete v rodine nikdy hovoriť o Bohu?

Kompromis v takýchto otázkach je zradou viery a zradou Boha. No pre fungovanie rodiny v zmiešaných manželstvách je toto nutnosťou. Faktom je, že otázka viery v Boha je v dnešných časoch pre väčšinu mladých ľudí to posledné, o čo sa zaujímajú pri svojich partneroch. Najprv sú záľuby, koníčky, hudba, filmové žánre, práca a neviem, čo všetko možné. Vzťah k Bohu je pre manželstvo akoby nejaká nepodstatná záležitosť.

Józua to vtedy povedal surovo: ...zošvagríte sa a zmiešate s nimi a oni s vami, tak vedzte, že Hospodin, váš Boh, už nevyženie tieto národy spred vás, ale budú pre vás pascou a osídlom, bičom na vaše boky a tŕňom vo vašich očiach... Dokonca hovoril o tom, že prídu o krajinu, ktorá je teraz ich vlastníctvom.

Tá hrozba iných kultúr, iných náboženstiev, ale aj bezbožnosti je tu a je to reálna hrozba pre kresťanov. Zoberte si len príklad zo súčasného stavu. Na jednej strane sa nám otvoril svet, otvorili sa hranice a my máme úžasnú slobodu. Ľudia si kúpili domy v zahraničí, či v Rakúsku alebo v Maďarsku. Mnohí chodia pracovať do zahraničia, lebo dnes to už nie je žiadny problém.

Na druhej strane vidíme, že keď sa niečo vážne deje, ako je tomu teraz počas pandémie, hranice sa zatvárajú a každá krajina si rieši svoje problémy po svojom a to, čo sa zdalo ako perfektný nápad - bývať za hranicami, je dnes problém. Máme problém s pendlermi, ktorí pravidelne prekračujú hranice, je problém aj so študentami, ktorí študujú v zahraničí a je problém s ľuďmi, ktorí majú svoje domovy v susediacej krajine. Vo výnimočných časoch je problém s tým, čo predtým problém nebol.

Józuova predtucha sa naplnila. Vystriedali sa generácie a prišlo to, čo Józua predpokladal. To nadšenie a vďačnosť voči Pánu Bohu za zasľúbenú zem vyprchali. Z pohanských národov, ktoré medzi Izraelcami žili, sa stalo osídlo. Veľké pokušenie, ktorému nedokázali odolávať, a za bezbožnosť, ktorá nastúpila, prišiel aj patričný Boží trest.

Mám obavy z toho, ako sa to celkovo vyvíja aj dnes u nás na Slovensku. Raz sa jedného farára pýtali, ako sa mu darí v cirkevnom zbore, a on vtedy tak pesimisticky odpovedal: Neveriaci sú silno neveriaci a tí moji veriaci sú slabo veriaci. Tak nejako to vyzerá aj v našej spoločnosti. Vytratila sa vernosť Bohu. Viera sa stala druhoradou záležitosťou. Je dôležité si uvedomiť, že Bohu patrí prvé miesto v našom živote.

Prečítajte si 21. a 22. kapitolu z knihy Józuovej.

AMEN

OZNAMY

• Bohoslužby nájdete na stránke www.lutheran.sk, alebo na YouTube Obišovce.
• Bohuznámy brat sa 10. marca dožíva 65 rokov. Celá rodina ďakuje za Božiu milosť a požehnanie. Pri tejto príležitosti venujú pre potreby CZ 30,- eur.
• Bohuznáma sestra z DNV sa obracia s vďakou za doterajšiu milosť od Pána Boha a prosí o ochranu pre celú rodinu v týchto ťažkých časoch. Oferuje pre potreby fílie DNV 50,- eur, na kostol v Obišovciach 50,- eur, pre slova božieho kazateľa 20,- eur.
• Bohuznáma sestra s rodinou pri príležitosti spomienky na výročie smrti mamy a starého otca venuje pre potreby fílie Trebejov 150,- eur a pre slova božieho kazateľa 50,- eur.

Piesne: Neopúšťaj ma... 89; 93; 95; 109, A 27; 656/5

Texty: Iz 55, 1 – 9; 1K 10, 1 – 13; Ž 63, 2 – 8; Luk 13, 1 – 9