2. pôstna nedeľa 2021

Kázňový text: Joz 22,23-25

Druhá pôstna nedeľa má názov Zápas o posvätenie. Myslím, že to vyšlo veľmi dobre, pretože sa blížime k záveru knihy Józuovej a v 22. kapitole je opis udalostí, ktoré tematicky súvisia s posvätením. Nie je to známa udalosť a ja som z nej prečítal iba kratučkú časť, takže tú históriu viac priblížim.

Dobíjanie Kanaánu pod vedením Józuu trvalo skoro 30 rokov. Bolo to medzi rokmi 1230 až 1200 pred narodením Pána Ježiša Krista. Pre Józuu bolo veľmi dôležité, aby, keď obsadia prvé územia Kanaánu, neusadili sa tam kmene, ktorým toto územie bolo určené. Hrozilo, že do ďalších bojov by Józua išiel vždy s menším počtom vojakov a nakoniec by posledné boje už nemal kto vybojovať. A tak sa Józua dohodol, že najprv obsadia celý Kanaán, až potom sa každý kmeň vráti na miesto, ktoré mu bolo určené.

Udalosť, z ktorej som krátku časť čítal, hovorí o tom, ako Józua po obsadení celého územia oznamuje trom kmeňom, že sa už môžu vrátiť na miesta, ktoré im boli určené. Boli to kmene Rúbenovcov, Gádovcov a polovica kmeňa Menašše. Im pripadlo územie východného Kanaánu, ktoré bolo až za riekou Jordán. Jordán tvoril prírodnú hranicu a tak sa tieto tri kmene cítili trochu odtrhnuté od zvyšnej časti územia. Keď prišli na svoju zem postavili v Gelilóte, naproti Kanaánu, nápadne veľký oltár. Samozrejme, že si to všimli ostatné kmene a bez toho, aby sa opýtali na dôvod tohto činu, začali organizovať armádu proti Rúbenovcom a Gádovcom. Vnímali to ako zradu Hospodina. Mysleli si, že oltár postavili pohanskému bohu a tým privedú na celý Izrael hnev Hospodinov.

Zhromaždili sa v Šíle, prichystaní do boja, ale predtým vyslali poslov a žiadali vysvetlenie. Kmene Gád, Rúben a Východný Menašše oznámili, že to nie je oltár žiadnemu pohanskému bohu, ale že je to oltár, ktorý má ich deťom a vnúčatám pripomínať, že patria k Hospodinovi, aj keď bývajú za Jordánom, ktorý sa považoval za prirodzenú hranicu Kanaánu. Odpoveď, ktorú dostali, bola logická, a tak sa v Izraeli prestalo hovoriť o vojne a napätá situácia kvôli oltáru za Jordánom sa upokojila.

Dnešná nedeľa, ako som hovoril na začiatku, má názov: Zápas o posvätenie. Teda, je to túžba o to, aby sme žili život pre Boha a Božie kráľovstvo. Posvätenie je vlastne oddelenie pre službu Svätému Bohu. V celej tej historickej udalosti, ktorá sa odohrala za Józuu, je vidieť tú túžbu žiť posvätený život pre Boha.

Vtedy to boli pre Izrael veľmi dobré a požehnané časy. Generácia, ktorá vtedy žila, zažila s Bohom veľké veci a mala úžasné skúsenosti viery. Hospodin pre nich nebol iba Boh, o ktorom počúvali len z nejakého rozprávania. Oni s Ním zažili vlastné skúsenosti, videli a vnímali jeho pomoc v každej bitke, keď dobíjali zasľúbenú zem. Boli Bohu vďační a mali pred ním rešpekt a bázeň. A práve tu sa zrodila myšlienka na to, ako toto poznanie a túto skúsenosť s Bohom odovzdať generáciám, ktoré prídu po nich. Čo urobiť, aby na tieto momenty nezabudli? Ale aj, ako povedať tým, ktorí prídu po nás, že toto je správna životná cesta a stojí za to žiť v takejto bázni pred Bohom?

Je to úžasná myšlienka, ozaj nesebecká. Človek myslí na tých, ktorí prídu po ňom. Nie je to vôbec niečo ojedinelé. Ak máte radi svoje deti, ak milujte svoje vnúčatá, určite ste už zažili momenty, keď ste rozmýšľali nad ich budúcnosťou. Ako budú žiť? Čo ich do budúcna čaká? Kladieme si aj otázky: Ako by sme im mohli pomôcť? Čo by sme pre nich mohli urobiť, aby sme im uľahčili život?

Myslím, že tieto otázky prichádzajú automaticky s tým, že máme niekoho radi a obávame sa o ich budúcnosť. Veľakrát som od vás starších počul: My už nejako dožijeme, ale čo vy mladí? Čo vás ešte čaká? Čoho všetkého sa ešte môžete dožiť?

Je dobre, že aj nad takýmito vecami rozmýšľame a snažíme sa pre ne niečo urobiť. Každý to však robí iným spôsobom. Niektorí ukladajú pre svoje deti zlaté tehličky v trezore, iní kupujú byty, alebo nejaké nehnuteľnosti, ďalší sa snažia nasporiť peniaze, niektorí chcú odovzdať svojim deťom rozbehnutú firmu, ďalší sa rozhodnú, že im treba zabezpečiť kvalitné vzdelanie, najlepšie niekde na prestížnej univerzite v zahraničí, atď., atď... Všetko toto sú spôsoby, ktorými sa chceme postarať o budúcnosť.

Nechcem rozhodovať o tom, či toto sú tie najlepšie veci, ktoré môžeme odovzdať našim potomkom. Myslím si, že je rozumnejšie naučiť naše deti poctivou prácou zarábať peniaze, ako im tie peniaze dať. Myslím si, že je lepšie ich viesť k usilovnosti a čestnosti, ako im povedať, že zopár podvodov im zabezpečí pohodlný život. Ale toto asi všetci vieme a na druhej strane, až také možnosti, aby sme odovzdali svojim deťom milióny, nemáme.

Tak poďme do našej reality a povedzme si, čo reálne môžeme odovzdať našim deťom a vnúčatám? To, čo vtedy urobili tie tri kmene za Jordánom, bol dobrý príklad a na tú dobu, to bola aj veľmi dobrá myšlienka. Postavili veľký oltár, ktorý doslova bil do očí. Bol to viditeľný spôsob, ako upozorniť na Hospodina a vzťah vtedy žijúcej generácie k Bohu. Oni osobne vedeli, ku komu patria a ku komu sa hlásia. Takýmto spôsobom oznámili aj svojim deťom, čo bolo pre nich dôležité a čo pokladajú za správnu cestu životom. Ukázali, čo je pre nich podstatou a zmyslom života. Preto sme si povedali: Postavme si oltár, nie na zápalné obete, ani na zábitné obete, ale na to, aby bol svedkom medzi nami a vami i naším potomstvom, že chceme svojimi spaľovanými a zábitnými obeťami, obeťami spoločenstva, konať službu Hospodinovi pred Jeho tvárou.

Keď čítam tieto udalosti, mám pocit, že podobne rozmýšľali aj naši starí a prastarí rodičia. Čo dedina, to kostol s vysokou vežou, ktorý zviditeľňuje ich vzťah k Hospodinu. Bývali v jednoduchých válkových domoch z hliny, väčšinou mali jednu malú izbičku, ale postavili ohromný kostol a ešte väčšiu vežu. Myslím, že tým nasledujúcim generáciám povedali, čo bolo pre nich v ich živote dôležité.

Moja otázka dnes znie: Čo urobíme pre svoje deti my? Ako povieme našim potomkom, čo je pre nás dôležité a čo je pre náš život hodnotou? Mám pocit, že stavať ďalší kostol alebo nejaký oltár v Obišovciach, by asi nebolo celkom rozumné. Myslím, že doba stavania kostolov, či oltárov je už za nami. Tak, čo urobíme? Ostaneme pri tých zlatých tehličkách, luxusných bytoch, vkladných knižkách, životných sporeniach, životných poistkách, alebo nejakých výnosných fondoch, či veľkých nehnuteľnostiach? To je to, čo odovzdáme našim deťom ako hodnotu? Sú to možno dobré veci, ktoré im pomôžu, ale znova sa pýtam, či toto je to pre náš život najdôležitejšie, čo im chceme povedať?

Vo vinárskej oblasti sa hovorí taký vtip. Na smrteľnej posteli si zavolá starý vinár svojich dvoch synov a hovorí im. Synovia moji, skôr ako zomriem, musím vám povedať jedno veľmi dôležité tajomstvo. Aké otec? Synovia moji, víno sa dá urobiť aj z hrozna!

Žijeme už v inej dobe, ale principiálne je tá otázka stále rovnaká. Deti, vnúčatá, chcem vám povedať, čo je pre mňa v mojom živote to najdôležitejšie. Môžete to urobiť ako v tom vtipe, že si ich zavoláte k sebe na smrteľnej posteli a poviete im niečo, čo nebude sedieť s tým, ako ste doteraz žili. Alebo je tu ešte iná možnosť, že ich na to dôležité budete upozorňovať počas celého svojho života a oni budú vnímať, čomu venujete čas, čo uprednostňujete, čo stojí vo vašom živote v popredí.

Myslíte si, že vaše deti vedia z vášho doterajšieho života vyčítať, že viera v Boha a vzťah s Bohom je pre vás to najdôležitejšie? Keby sa ich niekto opýtal, čo je pre tvojho otca, tvoju mamu alebo starého otca a starú mamu najdôležitejšie, čo by odpovedali?

Som si istý, že by tie odpovede mnohých nás rodičov veľmi zarmútili. Keby tak dieťa povedalo: Môj otec žije len pre svoju prácu, nikdy nie je doma a keď je doma, aj tak stále pracuje... Alebo: Moja mama sa stará len o to, aby dobre vyzerala, a to je pre ňu to najpodstatnejšie... Pre môjho starého otca je najdôležitejší futbal a pivo... Alebo: Moji rodičia nerozprávajú o ničom iba o peniazoch a účtoch...

Dnes viac ako slová hovoria naše životy. To, čomu venujeme najviac času, o čo sa najviac staráme. A musíte uznať, že je to dosť primitívny odkaz pre budúce pokolenia, ak by nejaké vnúča povedalo: Najdôležitejšie v živote mojej babky sú seriály a televízia, toto jediné ju zaujíma...

Veriaci ľudia majú predsa väčšie hodnoty, na ktoré môžeme ukázať a odovzdať ich pre ďalšie pokolenia.

Prial by som si, aby moje deti z môjho života pochopili, že vzťah k Bohu je pre mňa dôležitý, že to je hodnota, ktorú sa snažím odovzdať aj im. Že chcem, aby nad tým rozmýšľali a zvažovali, či toto nie je ten správny smer života. Viem, že to nie je jednoduchá vec. A darmo som farárom. Na tom sa nič nemení. Koľko úprimne veriacich ľudí, aj farárov, má neveriace deti. To povolanie nie je žiadnou istotou, ani zárukou úspešnosti.

Takže, čo, milý brat, milá sestra, odovzdáš svojim potomkom? Vieš im ukázať, čo je skutočnou hodnotou v tvojom živote? Alebo to ešte ani sám nevieš?

Ak vidím svojich rodičov modliť sa, ak ich vidím s Bibliou v ruke, ak vidím, ako chodia do kresťanského spoločenstva, počúvam ako rozoberajú a riešia duchovné veci a vidím aj to, že odložia mnohé iné veci, aby dali prednosť Bohu, tak viem, čo je pre nich skutočnou hodnotou života, ktorú mi chcú odovzdať. Viera v Boha sa nedá zdediť, ani odovzdať ako nejaký dar, ale dá sa na ňu ukázať a dá sa našim potomkom jasne povedať, čo je pre nás v živote to najdôležitejšie.

Prečítajte si 21. a 22. kapitolu z knihy Józuovej.

AMEN

OZNAMY

• Bohoslužby nájdete na stránke www.lutheran.sk, alebo na YouTube Obišovce.
• Sestra Kolenová ďakuje mládežníkom za dobrú akciu cez Vianočné sviatky a venuje pre mládež 20,- eur.

Piesne: Neopúšťaj ma.... 87; 88; 83; 90, A 26; 656/5

Texty: 1M 15,1–12.17–18; Fil 3,17-4,1; Ž 27,1–14; L 13,31-35