1. pôstna nedeľa 2021
Kázňový text: Joz 20,1-6
Bratia a sestry, dnes máme prvú pôstnu nedeľu a s ňou prichádza nové obdobie v cirkevnom roku. Od stredy sa začalo počítať 40 dní, ktoré končia spomienkou na Ježišovo umučenie a smrť. Je to obdobie, ku ktorému sa takto vraciame každý jeden rok. Z vďačnosti voči Bohu za celé dielo spasenia sa chceme stíšiť, upokojiť, prežívať ten čas viac emocionálne. Vžiť sa do toho, čo musel Pán Ježiš podstúpiť, čím všetkým musel prejsť a čo všetko musel pretrpieť, aby nám priniesol vykúpenie.
Ozaj by som chcel, aby sme tieto udalosti nebrali na ľahkú váhu, aby sme nad nimi v tieto dni viac uvažovali. Viem, že toto v cirkvi už všetci ovládame a vieme. Nie je to žiadna senzácia, ani nejaká ohurujúca udalosť. Cirkev si to pripomína skoro 2000 rokov.
Viem, že podať tieto veci zase tak pútavo, aby aj dnes zaujali človeka, je veľmi ťažké. Tento týždeň sa objavila v médiách správa s názvom „Srdcervúci príbeh“. Je o rodinnej tragédii na Slovensku, kde po pôrode druhého dieťaťa zomrela na COVID 34-ročná mamička. Je to smutná správa a človeka skutočne zošokuje, keď si niečo také prečíta.
Postaviť vedľa tejto informácie správu o tom, že pred 2000 rokmi zomrel nejaký nevinný človek, to dnešného čitateľa správ veľmi nezaujme. Ale v správe o Ježišovej smrti nejde len o šokovanie poslucháčov, ani o vyvolanie nejakých pocitov krivdy a nespravodlivosti. My Ježišovu smrť musíme pochopiť a spoznať súvislosť jeho smrti s nami a s našim životom.
Žijeme vo svete, keď každá výnimočnejšia správa je zaujímavá a je senzáciou len nejaký čas. Ako sa hovorí, „každé čudo trvá tri dni“. Možno to nie je úplne presné. Niektoré správy sú na výslní aj viac dní, ale, v konečnom dôsledku, vždy o pár dní príde novšia a zaujímavejšia správa, či novinka, ktorá z tej predošlej urobí už niečo staré a zabudnuté.
V cirkvi nám nejde o to, aby sme správu o Ježišovom utrpení a smrti znova dostali na stránky top správ na tri dni. Tu nejde o senzáciu. To, čo Pán Ježiš urobil, sa nás bytostne dotýka a s poznaním Jeho utrpenia a smrti máme žiť každý jeden deň. Nie je to cudzia osoba, nie je to vzdialená smrť, ale udalosti veľkej noci majú pre mňa zmysel dnes, ale aj zajtra a nasledujúce dni. Na úvod pôstneho obdobia by toľko mohlo stačiť a my sa ešte vrátime k veľkým momentom knihy Józuovej, ktorú teraz rozoberáme.
V našom texte sme dnes čítali, ako došlo k založeniu útočištných miest, ktoré vytvoril Józua na základe Mojžišových kníh. Priznám sa, že keď som prvýkrát, ešte ako mládežník, čítal o útočištných mestách, predstavoval som si ich ako mestá, ktoré boli postavené na hraniciach s nepriateľmi. Ako niektoré hrady na Slovensku, z ktorých sa monitoroval pohyb nepriateľov. Lenže to neboli útočné mesta, ale útočištné. Teda mestá, kde mohol človek hľadať útočište, pomoc, zabezpečenie, či nejaké záruky.
Je veľmi zaujímavé, na čo všetko Pán Boh myslel, keď dával Mojžišovi zákony a pravidlá pre fungovanie národa. V Mojžišovom zákone platilo oko za oko a zub za zub. My tento zákon odplaty chápeme trochu mylne ako zákon pomsty. Ale takto to vôbec nebolo. To oko za oko neznamená, že sa môžeš pomstiť a že na pomstu máš právo. Oko za oko je svedectvo o výške trestu, ktorý udeľoval spravodlivý súd. To znamená, že ak sa niekto voči vám previnil, súd rozhodoval v týchto intenciách. Aká vysoká je škoda, také isté má byť aj odškodné. Ukradol si ovcu, musíš vrátiť ovcu, ukradol si 100 denárov, musíš vrátiť 100 denárov, vybil si zub, súd mohol rozhodnúť, že aj vám bude vybitý zub. Vtedy nemali zubárov, aby vám ho vymenili za umelý. A išlo to až do tak vážnych vecí, ako je vybité oko, za ktoré aj vám vybili oko. A za smrť, ktorú ste spôsobili, súd rozhodol o smrti, ktorá bude spôsobená vám. Pritom však jasne platilo, že trest nemal byť vyšší ako to, čo ste spôsobili vy. Za jednu smrť nemohlo dôjsť zabitiu dvoch, či viacerých ľudí a za jedno oko nemohli byť poškodené dve oči.
Mojžišov zákon však počítal aj s tým, že ľudia sú prchkí a budú mať túžbu pomstiť sa, preto prišlo to nariadenie o útočištných mestách. Ak došlo k neúmyselnému zabitiu, mohli ste v týchto mestách hľadať útočište. Samozrejme, že tomu predchádzalo vypočutie a rozhodnutie starších mesta, či takéhoto človeka príjmu do svojho stredu a poskytnú mu na nejaký čas krytie a domov. Každý vrah sa mohol tváriť, že to, čo urobil, bolo neúmyselné. Ak starší mesta posúdili situáciu ako neúmyselné zabitie, mohli ste v takomto meste žiť a mať v ňom svoj domov. Časom aj na tej druhej strane vychladla horúca hlava a tento skutok mohol byť posúdený inak.
Chcel by som dnes toto ustanovenie o útočištných mestách preniesť do obrazu našej situácie. Nemusíme rovno hovoriť o vrahoch. Môžeme o nás rozmýšľať ako o ľuďoch, ktorí sú vinní. Vieme o svojej vine, vieme o svojom zlyhaní a bojíme sa následkov svojich činov. Tie zlé veci života nás vždy dobiehajú a prenasledujú. Môžeme si myslieť, že to, čo sme urobili, bolo veľmi dávno, už sa na to zabudlo, už si na to nikto nespomenie. Ale nie je to tak. Dobieha nás minulosť a nielen tá. Všetky chybné rozhodnutia, ktoré robíme aj teraz, prichádzajú so svojimi reakciami. Je to ozaj tak, akoby sme utekali pred niekým, kto nás naháňa a chce nám všetko vrátiť.
Nevychovali ste dobre svoje deti, nevenovali ste im svoj čas, zanedbávali ste starostlivosť o ne? Prichádza čas, keď ste starší, potrebujete ich pomoc, ale oni nie sú ochotní. Potrebujete ich oporu, ale oni vám nič nie sú ochotní dať. Nedokážu vám prejaviť lásku, dávajú vám, najavo, že o vás nestoja a že ste pre nich na obtiaž. Človeku sa hneď vynoria spomienky, kde urobil chybu, kde zaváhal, kde zanedbal svoje povinnosti ako rodiča.
Rozbili ste si manželstvo a dnes ste sami? Nemáte niekoho, s kým by ste sa mohli podeliť o radosti a starosti. Prežívate samotu a ťažko sa vám hľadá zmysel života. Máte pocit samoty a opustenosti. Môžete mať pocit, že vás dobieha minulosť.
Ono to nie je problém, kým ste mladší, ale s vekom sa toto všetko vracia ako bumerang. Následky chybných rozhodnutí, ktoré chcú svoju daň.
Ale aj také malé hriechy mladosti. Ako sa to obliekaš? Kde chceš tak ísť? Poriadne sa obleč, lebo sa poprechládzaš! Nechápal som, čo tí starší toľko komentujú, veď to nie je žiadny problém. Ak v dvadsiatke krk od prechladnutia bolel pár hodín, dnes to trvá niekoľko týždňov a to, čo sa vtedy vyliečilo za pár dní, dnes sa lieči mesiac a stále to nie je úplne v pohode. Koľko zdravotných problémov v súčasnosti má na svedomí naša ľahkovážnosť v mladosti? Aj tu platí, že nás naša minulosť dobieha.
Asi s tými zdravotnými problémami už veľa neurobíme. Ale práve v tomto pôstnom období, ktoré začíname, nám všetkým Pán Boh oznamuje, že každý jeden z nás sa môže vybrať na miesto, kde je takéto útočisko. Môžeme ho kľudne nazvať „útočištné mesto“. Je to miesto pre ľudí, ktorí si uvedomujú svoju vinu a svoje zlyhanie, ktorí hľadajú bezpečie a domov a ktorí potrebujú zachrániť.
O tom je pôstne obdobie. O hriechu, ktorý nás ťaží, ktorý ubíja nášho ducha a telo, o vinách, ktoré nás ťažia a s ktorými si nevieme rady. Pán Boh nám hovorí, že je miesto, kde sa môžeš ukryť, kde si môžeš zachrániť život, kde nájdeš bezpečie a úľavu.
A teraz nehovorím o nejakom meste v Izraeli, kde treba utekať, ale hovorím o mieste, kde človek môže zložiť ťarchu svojich vín a hriechov a všetkého toho, čo ho prenasleduje a dobieha. Tým miestom je Kristov kríž. To je útočištné miesto pre hriechmi obťaženého človeka. Môžeš tu prísť a zložiť tu svoju vinu, dostať to zo seba von, priznať sa k tomu, čo si urobil, a zažiť prijatie a odpustenie.
Predstavujem si, ako to vtedy fungovalo v Izraeli. Človek spáchal nejaký vážny prečin, musel opustiť svoj domov a utekal pred následkami. Či už to bolo úmyselné alebo neúmyselné, jednoducho sa chcel zachrániť. Prišiel pred hradby utočištného mesta a musel žiadať o prijatie a o azyl. Nasledovalo priznanie sa k tomu, čo urobil, popísanie skutku, ktorý spáchal aj s prejavom ľútosti.
To je postup, ktorý od nás Pán Boh stále očakáva i na tom útočištnom mieste Novej zmluvy. Úprimnosť a pokánie je dôležitý postup z našej strany. Z Božej strany je už urobené všetko. Boh zaplatil našu dlžobu za nás. Stalo sa to skôr, ako sme my na to miesto Golgoty prišli.
Začal sa pôstny čas a ja vás na to útočištné miesto Novej zmluvy pozývam. To miesto azylu, miesto domova, odpustenia i pokoja nie je niekde ďaleko, aby sme museli utekať. Teraz, keď je lockdown, aj tak nikam nemáme chodiť. To miesto máme každý vo svojom dome a nie je problém tam prísť. Stačí vypnúť televízor, nájsť si tiché miesto s Bibliou v ruke a časom na rozhovor s Bohom. V úprimnej modlitbe, v pokore a pokání dôjdete na to miesto k Bohu. Miesto azylu a bezpečia, ktoré nám Pán Boh ponúka a zároveň je to aj miesto, kde človek môže nájsť odpočinutie duše a Božie odpustenie.
Prísť v pokore pod Kristov kríž znamená prísť na miesto, kde Pán Boh prijíma ľudí, ktorí hľadajú odpustenie, prijatie a nový domov. Využite na to i tento pôstny čas.
Prečítajte si 20. kapitolu z knihy Józuovej.
AMEN
OZNAMY
- Bohoslužby nájdete na stránke www.lutheran.sk, alebo na YouTube Obišovce.
Piesne: Neopúšťaj ma.... 85; 86; 82; 97, A 25; 656/5
Texty: 5M 26,1–11; R 10,8b–13; Ž 91, 15 – 16; Luk 4, 1 – 13
