Predpôstna nedeľa 2021

Kázňový text: Joz 19,49-50

Dnes iba tak letmo preskočíme desať kapitol z Józuovej knihy. Veľkou udalosťou pri dobíjaní Južného Kanaánu bola vojna Izraelcov s piatimi Amorejskými kráľmi, ktorí zorganizovali armádu a chceli sa pomstiť Gibeóncom za to, že s Józuom podpísali dohodu. Izrael vtedy vytiahol do boja na pomoc Gibeóncom a porazil najsilnejších kráľov Južného Kanaánu. Počas tejto bitky sa slnko zastavilo v Gibeóne a mesiac v údolí Ajalón, kým Izrael neporazil svojich nepriateľov. Biblia hovorí, že ...nebol viac taký deň ani predtým, ani potom, keď Hospodin vypočul hlas človeka... (Joz 10,14)

Jedenásta kapitola opisuje, ako Izrael porazil kráľovstvá v Severnom Kanaáne, a tak získal moc nad zasľúbenou zemou. Dvanásta kapitola je archívnym záznamom o všetkých porazených kráľoch v kráľovských mestách Kanaánu. A od 13. kapitoly nasleduje presný opis rozdelenia zasľúbenej zeme. Józua rozdelil Kanaánsku krajinu medzi 12 kmeňov Izraelských, presne podľa pokynov Božieho služobníka Mojžiša. Spomína sa aj spôsob losovania. Podľa Jákobových synov, ktorý dostal nové meno Izrael, sa Kanaán rozdelil na 12 veľkých častí, s tým, že v zozname nenájdete Jozefov podiel, ale podiely jeho dvoch synov Menaššeho a Efrajima. To by potom znamenalo, že rozdelili Kanaán na 13 častí, ale jeden kmeň územie nedostal. Nebola to žiadna pomsta ani krivda, ale z kmeňa Lévi mali byť kňazi pre všetky kmene Izraela, a tak kmeň Lévi dostal v každom z tých 12 kmeňov niekoľko miest, aby ako kňazi bývali uprostred ľudu a vykonávali medzi nimi bohoslužbu.

Toto bola Józuova úloha ako vodcu Izraelského národa - obsadiť Kanaánsku krajinu, premôcť všetky kráľovské mestá a rozdeliť ju medzi Izraelcov. Tak skončilo veľké 40-ročné putovanie do zasľúbenej zeme a po vyše 400 rokoch sa naplnilo zasľúbenie, ktoré dal Pán Boh Abrahámovi, keď mu zasľúbil, že jeho potomkov bude ako piesku v mori a raz budú natrvalo bývať v krajine, po ktorej Abrahám chodil ako tulák, kým býval v stane.

Józuova kniha, aj keď je pre nás ako čitateľov plná bojov a násilia, je pre Boží ľud svedectvom o mocnom Božom vedení a naplnení veľkých Božích zasľúbení. Prvýkrát v dejinách majú Abrahámovi potomkovia vlastnú zem, ktorá im patrí a oni nie sú tuláci, ani pútnici, ale sú skutočným národom s miestom na život. Historicky to bola pre Izrael nesmierne vzácna vec.

Neviem, či si to my v dnešnej dobe dokážeme predstaviť. Je to, ako keby ste v Košiciach na ulici našli nejakého bezdomovca a dali by ste mu do rúk kľúč od bytu so slovami: Tu máš, toto je tvoj domov, máš tu trvalú adresu a ten byt je navždy tvoj. Nikto ťa z neho nevyženie a ty sa máš kde vrátiť.

Takéto boje bojovali v histórii aj naši predkovia, aby sme neboli, napríklad, len nejaké Horné Uhorsko, ale, aby sme boli samostatným národom, mali svoju krajinu a mohli ju samostatne spravovať. Také boje viedli napríklad Štúrovci o vlastný jazyk, o vlastnú kultúru. V dnešnej dobe je nám niečo také už ďaleké. Sme generácie, ktoré už žijú v tom, čo je vybojované, a hodnota týchto vecí sa nám akosi stráca, lebo je pre nás samozrejmosťou.

Izrael získal svoje miesto, svoje územie a tu začal žiť. Zrazu mal svoju identitu. Vedel, kto je a kam patrí. Mať domov, znamená mať určitú istotu. Mať nejaké korene, mať nejakú podporu.

Nedávno som počul o dievčati, ktoré bývalo s mamou v jednoizbovom byte, ale mama si našla nového priateľa, a tak jej neostalo nič iné, iba sa odsťahovať z domu. To nie je nejaký ojedinelý prípad, to je bežná realita v dnešnej dobe, keď už rodina nie je rodinou, ani zázemím, ani istotou pre človeka. Jej neostávalo nič iné, iba sa nasťahovať k svojmu priateľovi. Toto je človek bez zázemia, bez oporných a stabilných bodov života. V dnešnom čase rozvrátených a rozbitých rodín to bude stále bežnejšia realita.

Patriť niekam, mať oporu v ľuďoch okolo, mať vzťahy a priateľstvá, o ktoré sa môžete oprieť, je veľmi dôležitá vec. A teraz nemyslím iba na najbližšiu rodinu, ktorá je najdôležitejšia. Myslím aj na širšie zázemie, ktoré človek potrebuje. Dnes sa tomu hovorí tak moderne „komunita“. Budovať si komunitu, pestovať vzťahy s nejakými ľuďmi. Sami vidíte, ako nám to chýba, keď máme teraz zákaz vychádzania a stretávania sa. Máme pocit osamelosti a zúfalstva. Chýba nám kontakt. A nie iba s rodinou, ale aj so širším okolím. Chýbajú nám priatelia, rozhovory s nimi, chýba nám spoločenstvo. To je tá komunita, to je to povedomie, že niekde patrím a že ku niekomu patrím.

Keď sa opýtate človeka, kto je, začne tým, že sa vám predstaví a povie svoje meno. Možno spomenie, čo robí, teda svoje povolanie, ale to ďalšie, čo charakterizuje človeka, sú jeho vzťahy. Som ženatý, som otec, som syn niekoho, patrím do nejakej rodiny a k nejakým konkrétnym ľuďom. Tie vzťahy ma ovplyvňujú, hovoria o tom, kto som.

Ak sa nerozprávate so svojimi deťmi, nebudete nikomu hovoriť, že ste otec, alebo matka. Ak ste sa rozviedli, nebudete nikomu hovoriť, že ste manžel, či manželka.

K charakteristike človeka patrí aj to, keď môže o sebe povedať, že je kresťan, že je veriaci človek. Na jednej strane by to malo vypovedať niečo o jeho charaktere a hodnotách, pretože je to o vzťahu k Bohu. Ak je niekto veriaci človek, mal by sa držať kresťanských zásad a princípov a prirodzene by mal byť súčasťou spoločenstva cirkvi.

Toto je pre mňa samozrejmosťou. Ak si veriaci človek, patríš do nejakého spoločenstva kresťanov, ktorí ti pomáhajú rásť vo viere, s ktorými vytváraš spoločenstvo, a si súčasťou nejakej kresťanskej komunity. Faktom je, že toto bolo dlhý čas realitou v minulosti. Ale doba sa mení a ľudia začínajú byť aj vo veciach viery veľkými individualistami.

Mnohí sú sklamaní z pomerov v kresťanských cirkvách, vidia veľa chýb a nedostatkov, vnímajú, že kresťanské cirkvi nedokážu promptne riešiť svoje problémy. Pre niekoho sú kresťanské cirkvi príliš liberálne, iným vadí, že niektoré sú príliš ortodoxné a zastarané.

Ľudia sú veľmi kritickí aj k našej evanjelickej cirkvi. Máme tu stále mnoho nezhôd a nedorozumení, ktoré nevieme medzi sebou vyriešiť kresťanskými postupmi. To sklamanie z cirkvi ako inštitúcie vedie mnohých k tomu, že svoju vieru žijú individualisticky. Nepatrím k žiadnej cirkvi, nehlásim sa k žiadnej cirkvi, keď sa mi páči idem k apoštolským, alebo k baptistom, občas skočím ku evanjelikom a keď sa mi nepáči, zájdem k Cirkvi bratskej... Takýchto kresťanov pribúda. Sú kresťanmi „mimo cirkvi“ v presvedčení, že toto je ideálny spôsob. Môžu kritizovať každú jednu cirkev, ktorú poznajú a pritom povedať, že s ich omylmi a chybami nemajú nič spoločné. Môžete bez problémov kritizovať zneužívanie detí, ktoré sa spomína v súvise s Rímsko-katolíckou cirkvou, môžete kritizovať nezhody, ktoré spôsobila v Evanjelickej cirkvi asociácia slobodných zborov, a môžete byť kritickí aj voči ostatným cirkvám, ktoré na Slovensku sú, a ohradzovať sa voči ich omylom s tým, že poviete, že to sú „oni“ a vy s nimi nič nemáte. Vy ste sa oslobodili od ich hriechov a nemáte s nimi nič spoločné.

Toto sa mnohým kresťanom v dnešnej dobe páči. Môžu stáť bokom ako dokonalí a jediní spravodliví a tváriť sa, že nemajú väzbu na žiadnu z viditeľných cirkví na Slovensku, či vo svete. Lenže toto nie je dobré riešenie.

Tým pádom je taký človek ako náboženský bezdomovec. Síce oslobodený od väzieb minulosti, ale človek bez zázemia a opory. Náboženský tulák, ktorému chýbajú trvalé vzťahy a trvalé väzby. A tým pádom aj človek, ktorý nemá podmienky na duchovný rast a napredovanie.

Veriaci človek potrebuje duchovné zázemie. Potrebuje konkrétne spoločenstvo, kde žije svoj život, svoju vieru, kde nie je anonymný, ale kde ho ostatní poznajú a majú k nemu vzťah. Veriaci človek potrebuje svoju komunitu. Potrebuje cirkev a v nej konkrétny cirkevný zbor s konkrétnymi ľuďmi. Oni sú pre neho zázemím. Áno, aj s tým, že tá cirkev, ktorej je súčasťou, má svoje chyby, nie je neomylná, môže mať nedostatky v učení, môže mať zlú historickú minulosť. To nakoniec máme ako kresťania všetci. V histórii kresťanstva sú udalosti, za ktoré sa musíme hanbiť, takže čistý štít a čistú minulosť, ako si to niektorí kresťania predstavujú, mať nikdy nebudeme. Kresťanskú cirkev však tvorili a tvoria ľudia, ktorí boli, sú a budú nedokonalí.

Nemali by sme sa hanbiť priznať sa, že patríme do cirkvi. Áno, aj do cirkvi, ktorá urobila chyby v minulosti a robí ich aj v súčasnosti. Podstatné je, že je to moja cirkev a v nej je môj zbor, do ktorého patrím a mám v ňom spoločenstvo ľudí, ktorí sú mojou oporou a pomocou. To je moje duchovné zázemie, moja duchovná rodina, ku ktorej sa priznávam.

Mám svoj dôvod, prečo o tom dnes hovorím. Myslím si, že väčšina z nás, bratia a sestry, eviduje, že sa blíži sčítanie ľudu a ja vás chcem týmto slovom pozvať, aby ste sa prihlásili k svojej cirkvi, aby ste sa za ňu nehanbili, aj keď nie je dokonalá a má svoje chyby.

Nebuďte, prosím, duchovní bezdomovci. Človek by mal mať vzťah ku svojej cirkvi, ku spoločenstvu a malo by nám záležať na ľuďoch, ku ktorým patríme.

Tento týždeň nám ostal na prečítanie dlhší text. Sú to kapitoly 10.- 19. z knihy Józuovej.

AMEN

OZNAMY

• Bohoslužby nájdete na stránke www.lutheran.sk, alebo na YouTube Obišovce.
• Pri poslednej rozlúčke s Mariánom Szekelym venuje pozostalá rodina na kostol v Kysaku 100,- eur a na kostol v Obišovciach 50,- eur.

Piesne: Najsvätejší.... 229; 233; 264; 652, A 62; 656/11

Texty: 2M 34,29–35; 2K 3,12–4,2; Ž 31, 3 – 4; Luk 9, 28 – 36