Zjavenie Krista Pána mudrcom 2021

Kázňový text: Joz 2, 1.4.8-11

Bratia a sestry, dnes máme posledný sviatočný deň, ktorý patrí k Vianociam. Pripomíname si, ako sa Pánovi Ježišovi prišli pokloniť mudrci od východu, zastupovali akoby celý pohanský svet, ktorý trochu inou cestou objavil Spasiteľa. Oni došli k poznaniu Božieho kráľa vďaka úkazom na oblohe, teda vďaka astrológii.

Dnes však budeme pokračovať v čítaní knihy Józuovej, kde nájdeme podobnú paralelu. Tiež je to kontakt s pohanským svetom, aj keď postoj Izraelcov voči obyvateľom Jericha bol iný, ako postoj mudrcov k maličkému Ježišovi. Predsa len jeden spoločný bod v týchto dvoch historických udalostiach nájdeme. V jednom i v druhom prípade neveriaci ľudia pochopili, že Boh Izraela je mocný Boh a môže priniesť záchranu.

Vďaka tomu čítame v Biblii o mudrcoch z východu, ale aj o zvláštnom paradoxe, o neviestke Ráchab, ktorá sa neskôr spomína aj v rodokmeni Ježiša Krista. Napriek tomu, že títo ľudia boli úplne rozdielni, predsa len majú aj niečo spoločné.

Mudrci od východu boli bohatí muži, ktorých kresťanská tradícia nazýva kráľmi. Aj keď Lukáš hovorí iba o mudrcoch, teda ľuďoch, ktorí študovali hviezdy, dary, ktoré doniesli Ježišovi, naznačujú, že boli z vyššie postavenej vrstvy. Vedeli sa pohybovať vo svete vtedajšej politiky, pretože nemali problém dostať sa do paláca, ani pred samotného kráľa Herodesa. To môže nasvedčovať ich vysokému postaveniu. Žena, o ktorej sme čítali z knihy Józuovej, bola presným opakom. Neviestka neznie až tak hrôzostrašne, ale, ak to poviete dnešným slovníkom, že to bola prostitútka, tak vidíte, že porovnávame niečo neporovnateľné. Vrchol spoločnosti a absolútna spodina spoločnosti. Tak, čo mali rovnaké, v čom sa podobali?

Pre Izraelitov boli iba pohania, no boli to pohania, ktorí pochopili, že Izrael pozná a uctieva skutočného Boha, Pána neba i zeme. A to je ozaj veľká vec.

Mudrci od východu boli vychovávaní v inom náboženstve, mali svojich bohov a svoju vieru a takisto aj táto žena v Jerichu. V jeden moment však pochopili, že vo svojich náboženstvách sú mimo, že sa spoliehajú na niečo, čo je neskutočné, nereálne a čo im nemôže pomôcť. Vzdelaní ľudia východu by sa „neterigali“ stovky kilometrov klaňať sa nejakému Mesiášovi, keby boli spokojní vo svojom náboženstve a vo svojej viere. A takisto by ani Ráchab nepomáhala vyzvedačom nepriateľského národa, keby nepochopila, že ich bohovia ich pred prichádzajúcim koncom neochránia.

Uvedomujete si, bratia a sestry, aké ťažké je v jeden okamih života si priznať, že to, čomu ste verili a na čo ste sa spoliehali, je omyl? A že ste veľkú časť svojho života prežili v klamstve? Nie sú to vôbec jednoduché veci a mnoho ľudí to nedokáže. Priznať si v 40-tke, alebo 50-tke, že som sa mýlil, že polovicu života som sa klamal?

Uvedomujete si, bratia a sestry, že my presne toto od ľudí tohto sveta chceme? Obráťte sa k Bohu, uverte, staňte sa kresťanmi a priznajte si, že ste doteraz žili v omyle, bez nádeje a bez šance na záchranu života. Chápem, že je to pre mnohých ťažké.

Zoberte si len ľudí, ktorí úprimne verili ideológii socializmu a komunizmu. Vedúca strana, pracujúci ľud, budovanie dokonalej spoločnosti. V tej ideológii boli aj dobré veci, nebolo všetko iba čierne. Ale keď to celé padlo a začali vychádzať na povrch tie zvrátené stránky toho režimu, ako sa musel zrútiť svet ľuďom, ktorí sa na túto ideológiu spoliehali? Koľko v tom bolo násilia, prenasledovania, neslobody, koľko zabíjania a nespravodlivých súdov? Roky života niečomu veríte, vkladáte do toho svoje nádeje a zrazu to máte opustiť a priznať si, že všetko toto je len klam. To vôbec nie je jednoduché.

Pamätám sa, ako sme sa v škole učili o súdruhovi Stalinovi, generálnom tajomníkovi ústredného výboru Komunistickej strany. Učili sme sa o ňom ako o hrdinovi, ktorý stál na čele boja proti hitlerovskému fašizmu. Potom, keď sa poodkrývali všetky tajomstvá jeho vlády, má jeho hrdinstvo veľmi podivnú chuť. Tisíce popráv nevinných ľudí, pracovné tábory, násilne budovaná autorita, ktorá prerástla do kultu osobnosti.

Roky života niečomu veriť a potom sa v tom sklamať a priznať si, že som sa mýlil, na to je potrebná veľká odvaha. Nemyslím teraz na pokrytecké prevracanie kabátov, ako to vidíme občas v politike, ale na ozajstnú zmenu života. Opúšťam vieru v seba, v človeka, v svoje schopnosti a pridávam sa k tým, ktorí uverili, že Boh je skutočný a existuje a ja ho potrebujem pre život.

Presne toto je vidieť na tej žene veľmi pochybných mravov v Jerichu. Darmo sme za ohromnými múrmi mesta a darmo Izraelci nie sú nejakými bojovníkmi a nemajú ani vybavenie, ani technické možnosti, aby dobili naše mesto. My padneme do ich rúk, pretože ich Boh je skutočný Boh. Ráchab povedala: Viem, že Hospodin vám dal túto krajinu, že padol na nás strach pred vami a že všetci obyvatelia krajiny stratili odvahu pred vami...

To, čo hovorí táto pohanská žena, je odpoveďou na mnohé otázky, ktoré si ľudia kladú pri čítaní histórie Izraelitov. Prečo bolo potrebných desať egyptských rán? Prečo Biblia píše, že Pán Boh kázal vyviesť Izraelcov z Egypta a potom sa tam dočítate, že zatvrdil srdce faraóna, aby ich nechcel pustiť? Keď čítate, čo hovorí Ráchab, tak pochopíte, prečo musel byť ten odchod doprevádzaný takýmito zázrakmi. Pochopíte, prečo musel byť prechod cez Červené more, v ktorom skončila celá Egyptská armáda, prečo tie ďalšie podivné zázraky a nepochopiteľné víťazstvá.

Pán Boh zviditeľňoval svoju moc a Kanaánske národy sa začali pred Izraelcami báť. Skôr, ako sa pustili do dobíjania Kanaánu, mali väčšinu vojen vyhratých. Aj keď Izraelcov bolo veľa, nebol to bojovný národ, neboli to dobyvatelia, neboli vojakmi. Boli to otroci, ktorí sa vydali na cestu púšťou. Kto by sa ich bál? Kto by sa nimi cítil byť ohrození? Hlavne, keď Kanaán bol plný kráľovských miest, ktoré mali každý svojho kráľa a boli dobre opevnené. No chýr ich predišiel, ale ani nie chýr o mocnom národe. Predišiel ich chýr o mocnom Bohu. ...lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom hore na nebi a dolu na zemi.

Toto je veľmi dôležitá myšlienka. Aký chýr šírim a prinášam tomuto svetu ja a ty, brat, sestra? Čo ľudia vnímajú v mojej a tvojej prítomnosti? Hneď mi prišiel na um náš prenos bohoslužieb v televízii. Chýr o šikovnom farárovi? Nie je to omyl? Nemal by to byť chýr o živom Bohu, ktorý je tu medzi nami a v našom Obišovskom zbore?

Obyvatelia Jericha sa nebáli Izraelitov. Báli sa moci ich Boha a mali strach, lebo vedeli, že ich bohovia, ani ich viera ich nezachráni. Napriek tomu, jedine Ráchab urobila dôležité rozhodnutie a zachránila vyzvedačov, čo viedlo k záchrane jej života. Toto je odvaha viery.

Takú istú vieru vidíme aj pri mudrcoch od východu. Vydávajú sa na cestu, len podľa nejasných indícií, lebo niekde sa narodí kráľ, ktorý prinesie záchranu pre ľudstvo. Pritom si mohli povedať, že nemá zmysel „trepať“ sa niekde, lebo ktovie, či to dieťa dokážeme nájsť a ktovie, či si ten úkaz na nebi dobre vysvetľujeme.

Viera je vždy aj krok do určitého rizika. Skrývať vyzvedačov v dome a tým riskovať svoj vlastný život, prečo? Načo je to dobré? Buď sa podľa svojej viery zariadiš a spoľahneš sa na ňu, alebo neveríš tomu, čo si myslíš. Nemôžeš veriť v Krista a pritom sa podľa tej viery neriadiť. Tak, aká viera to je? Jedno od druhého sa nedá oddeliť. Viera, to sú aj konkrétne činy, v ktorých sa spoliehame na Boha a Jeho slovo.

Ráchab sa nám môže zdať ako veľmi vypočítavá žena. Chcela sa len zachrániť a chcela zachrániť aj svoju rodinu. Ale ona ani neotvorila bránu, ani nezasiahla do vojny, ktorú Izraelci proti Jerichu viedli. Uverila, že Boh Izraela je skutočný Boh a nespoliehala sa na hradby mesta. Spôsob jej záchrany bol veľmi zvláštny. Červený motúz spustený z okna pripomínal Izraelitom červenú krv na zárubniach ich domov pri poslednej desiatej rane v Egypte. Fungovalo to rovnakým spôsobom. Nebola to však obeť baránka, pretože to Ráchab, ako pohanke, veľa nehovorilo.

Dodnes s týmto máme na Slovensku problém. Červené šnúrky vidieť na rukách dospelých ľudí, aj malých detí. Vníma sa to ako určitá ochrana. Problémom je, že ľuďom táto červená šnúrka nepripomína Kristovu krv, ktorá prináša záchranu. Ich zachraňuje tá samotná šnúrka a okultizmus s tým spojený. A to je jeden veľký omyl, v ktorom títo ľudia žijú.

Nám veriacim ľuďom je červený motúz jednoduchým predobrazom Kristovej smrti a obeti na kríži, ktorá sa stala o niekoľko storočí neskôr a ktorá nám priniesla spasenie. A v tom je ohromný rozdiel. Buď sa spoliehate na symbol, ale sa spoliehate na skutočnú podstatu v obeti Pána Ježiša Krista za naše hriechy.

Prečítajte si 2. kapitolu knihy Józuovej.

AMEN

OZNAMY

• Bohoslužby nájdete na stránke www.lutheran.sk, alebo na YouTube Obišovce.
• Ďakujeme všetkým bratom a sestrám, ktorí rozmnožujú a roznášajú kázne do našich schránok.

Piesne: Ó Ježiši..; 590; 77; 48; 55; A 24; 656/4

Texty: Iz 60, 1 – 6; Ef 3, 1 – 12; Ž 72, 1 – 7. 10 – 14; M 2, 1 – 12