Pamiatka zosnulých 2020
Tichá spomienka
Znovu prišiel čas zastaviť sa....
v spomienkach vrátiť sa k našim blízkym,
modlitbou s Bohom zhovárať sa,
nad hrobom zapadnutým lístím.
Samota nám zviera srdce,
spomienky bolia, slzy sa tisnú do očí,
ťažko sa žije bez tých, ktorých sme milovali,
spomienka v srdci nám mnohým nestačí.
Chýba nám ich dotyk, teplo domova,
hoci oni už svoj domov majú,
nech pamiatka zosnulých je dňom pokoja
pre všetkých, ktorí zo srdca na svojich blízkych spomínajú.
Milý brat, milá sestra, dnešný deň je dňom, kedy sa viac ako inokedy vraciame do minulosti. Spomíname na blízkych ľudí, vynárajú sa nám momenty, ktoré sme s nimi zažili, vraciame sa k okamžikom, ktoré nám sprítomňujú minulosť, ktorá odišla a nedá sa vrátiť späť.
Tohto roku je to o to ťažšie, že máme obmedzený pohyb a nemáme ani možnosť vycestovať na miesta, kde naši zosnulí ležia. Je to trochu deprimujúce, ale na druhej strane i v týchto ťažkých momentoch môžeme nájsť aj niečo pozitívne. Možno sa nám nepodarí obísť všetky hroby, ktoré sme mali v pláne, ale to neznamená, že nemôžeme spomínať, že sa nemôžeme na chvíľu stíšiť, skloniť hlavu a modliť sa.
Dnešný deň je aj dňom ťažkého osobného vnútorného boja. Premôže nás vo všetkých tých spomienkach smútok? Pohltí nás beznádej? Dáme sa premôcť všetkou tou ťažobou, čo na nás dolieha? Alebo aj do tých najsmutnejších spomienok, do našich bolestí, v ktorých cítime stratu, necháme zasvietiť Krista?
Stíšme sa na chvíľu do modlitieb: Nebeský Tešiteľ, Pane náš, Ježiši Kriste, v tejto chvíli spomíname na svojich milých, ktorých si povolal z údolia plaču do svojej slávy. Ďakujeme Ti za všetko, čo si nám v nich dal, i za ochranu, ktorou si ich v živote sprevádzal. Nauč nás trpezlivo znášať zármutok, keď na nich myslíme, veď vieme, že aj v ich odchode sa stala len Tvoja dobrotivá vôľa. A keď nám príde chvíľa odísť z tohto sveta, buď s nami a pomáhaj nám dobre dokončiť beh života na tejto zemi, daj nám z Tvojej ruky vziať veniec spravodlivosti a večného života u Teba, náš drahý Pane. Amen
Prečítajme si teraz niekoľko veršov zo Žalmu 102,2-5.25-29
Hospodine, počuj moju modlitbu, a moje volanie nech príde pred Teba!3V deň môjho súženia neskrývaj tvár svoju predo mnou; nakloň ku mne svoje ucho, keď volám, rýchlo ma vypočuj!4Lebo moje dni zmizli ako dym a kosti mi tlejú sťa pahreba.5Srdce mám zronené a uschlo ako tráva; ba i chlieb svoj zabúdam už jesť.Riekol som: V polovici mojich dní ma neber, Bože môj! Z rodu na rod trvajú Tvoje roky.26Pradávno založil si zem a nebesá sú dielom Tvojich rúk.27Ony sa pominú, Ty zostávaš; všetko sa rozpadne ako odev; vymeníš ich ako rúcho - zmenia sa.28Ty si však ten istý a Tvoje roky nikdy neprestanú.29Synovia Tvojich služobníkov budú mať svoj domov a ich potomstvo bude pevné pred Tebou.
Naše spomienky na blízkych budú vždy doprevádzané smútkom. Ťažko sa ubránime pocitom bolesti a straty. Ľudia, ktorých si Pán Boh povolal, nám veľakrát chýbajú. Možno by sme sa ich potrebovali ešte niečo opýtať, chceli by sme sa s nimi poradiť, alebo máme ešte niečo, čo sme im nestihli povedať. A občas by nám úplne stačilo, aby boli pri nás, aj keby boli iba ticho.
No odišli a nám sa ťažko zmieruje s týmto Božím rozhodnutím. Bolo to príliš skoro, odišli ešte mladí, alebo tých rokov ešte nebolo až tak veľa, alebo možno odišli príliš rýchlo a my sme sa nestihli ani rozlúčiť, možno to bolo vo veľkom utrpení a nám to pripadá nespravodlivé. Prečo to Pán Boh dopustil takto, prečo sa ten môj blízky musel pred smrťou takto trápiť? A nech nad týmito otázkami rozmýšľame akokoľvek, nedopracovali sme sa ku všetkým odpovediam. Možno sme sa nedokázali ešte zmieriť s ich odchodom. A tak sa nám spomína veľmi ťažko. Žalmista to vystihol slovami: Srdce mám zronené a uschlo ako tráva; ba i chlieb svoj zabúdam už jesť.
Ale pamiatka zosnulých nemá byť iba o takomto prežívaní. Ak do týchto momentov nevložíme našu vieru, naše presvedčenie veriacich ľudí, tak by sme sa celý dnešný deň točili iba v kruhu beznádejných spomienok a plaču za tým, čo bolo a už sa nikdy nevráti. Ale práve v dnešný deň musí byť vidieť, že sme ľuďmi, ktorí majú nádej. Naša viera predsa siaha aj za hranicu smrti, my predsa očakávame niečo viac, ako len tmavý hrob a koniec života.
Prečítajme si spolu slová apoštola Pavla, ktoré napísal kresťanom do Tesaloník: 13Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nermútili ako ostatní, ktorí nemajú nádej.14Veď, ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh skrze Ježiša privedie spolu s ním aj tých, čo zosnuli.15Toto vám totiž hovoríme podľa Pánovho slova: My, ktorí zostaneme nažive až do Pánovho príchodu, nepredídeme zosnulých.16Lebo vo chvíli, keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia poľnica, sám Pán zostúpi z neba a prví vstanú tí, čo zomreli v Kristovi;17potom my, ktorí zostaneme nažive, spolu s nimi budeme uchvátení v oblakoch hore v ústrety Pánovi a budeme tak navždy s Pánom.18Potešujte sa navzájom týmito slovami. (1Tes 5,13-18)
Cítiš ten rozdiel, milý brat, milá sestra? Je to inak, ako sa nám to zdá pri pohľade našimi očami. My predsa máme nádej a tá nádej nie je len nejakou fatamorgánou, ona stojí na dôležitých pilieroch pravdy. Naša nádej stojí na Svätom a večnom Bohu, ktorý nás stvoril pre večnosť a dal do našich sŕdc túžbu po večnosti. V každom človeku je túžba po živote. S tým sme sa narodili na tento svet.
Biblia hovorí, že keď Boh stvoril človeka, sformoval ho z prachu zeme. To je jedna naša časť. Sme z niečoho, čo je pominuteľné, čo je spojené s touto zemou. Pán Boh hovorí: V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si bol vzatý, veď prach si a do prachu sa vrátiš. Ale to nebolo všetko. Keď nás Boh sformoval z prachu zeme, vdýchol do človeka dych života, až potom sa človek stal živou bytosťou. Ten Boží dych v nás je večný tak, ako je večný Boh, ktorý nám ho dal. Preto túžime po večnosti. Preto chceme poraziť smrť a preto sa s ňou nevieme zmieriť.
Biblia hovorí o smrti ako o najväčšom nepriateľovi človeka. Je to nepriateľ, ktorého sami poraziť nedokážeme. Preto dnes myslíme na tých, ktorí tento boj prehrali. Nedokázali sme ich zachrániť pred smrťou, nebolo to v našich silách, ani v našej moci. Ale my sa s vierou obraciame na toho, ktorý takúto moc má. Apoštol Pavol kresťanom do Korintu píše: Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj?56Ostňom smrti je však hriech a silou hriechu je zákon.57Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánovi Ježišovi Kristovi! (1K 15,55-57)
To je moment, na ktorý máme myslieť aj teraz, v týchto chvíľach spomienok. Vďaka Pánovi Ježišovi, ktorý porazil smrť a vyviedol na svetlo život a nesmrteľnosť, môžeme aj my prekonať náš smútok pri spomienkach na našich zosnulých. Aj keď spomíname, aj keď je nám smutno, pozeráme sa s nádejou do budúcna, pretože čakáme na moment víťazstva, na moment, keď bude porazená smrť, a tí, ktorí zomreli v nádeji vzkriesenia, budú navrátení späť do života. Neuvidíme ich tu na tejto zemi, ale čakáme nové stretnutie pred Božou tvárou. Samozrejme, bude to iné, ako tu na zemi, ale máme zasľúbenie, že to bude omnoho lepšie.
A znova musím povedať, že to nie je iba naša túžba, či naša fantázia. Opierame sa o slová Pána Ježiša: 25Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, (už) je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť.26Lebo ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe;27a dal Mu moc súdiť, pretože je Syn človeka.28Nedivte sa, že prichádza hodina, v ktorú všetci v hroboch počujú Jeho hlas,29a tí, čo dobre činili, vyjdú na vzkriesenie k životu, tí však, ktorí páchali zlo, na vzkriesenie k súdu. (J 5,25-29)
Máme teda jasné zasľúbenie nového života. Na tom stojí naša nádej. Nádej, ktorou prekonávame náš smútok a žiaľ. Nádej, ktorá nás teší, aj keď myslíme na tých, ktorí zomreli a nie sú už medzi nami.
Skloňme sa znova k modlitbám, ale skúsme, namiesto mnohých výčitiek, vysloviť Bohu vďaku za život tých, ktorí nám zomreli, za čas prežitý s nimi, za všetky momenty, keď boli pri nás a boli pre nás oporou a povzbudením. Áno, niekedy je to ťažké, najmä vtedy, ak sú tieto rany príliš čerstvé a veľmi bolestivé. Máme právo aj na výčitky, aj na otázky: Bože, prečo si toto dopustil...? No v pokore pred Bohom si musíme uvedomiť, že náš život patrí Bohu, nepatríme sami sebe, sme Jeho v živote i pri smrti. Majme silu k tomu, aby sa naše výčitky zmenili na slová vďaky za čas a za možnosť kráčať kus života s tými, ktorých sme odovzdali do rúk Božích.
Modlitba: Milý Pane Bože, Otče nebeský! V tejto chvíli sa rozpomíname na svojich drahých, blízkych nášmu srdcu, ktorí dávno, či pred krátkym časom, opustili spoločenstvo nás živých. Ďakujeme Ti za všetko, čo si nám v nich a skrze nich dal. Nech ich pamiatka je pre nás stále požehnaná. Keď sa na nich rozpomíname, robíme tak vo vedomí, že sme ich odovzdali do Tvojich rúk. V Tvojich rukách sme živí, či mŕtvi. Preto nám pomáhaj, aby sme pevne verili, že nás nič, ani smrť, nemôže odlúčiť od Tvojej lásky, ktorú si nám zjavil v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. A keď sa nám obnovuje smútok v duši pri spomienke na našich zosnulých, pomôž nám, aby sme prijímali Tvoju útechu a ňou sa navzájom potešovali. Spomienka na našich zosnulých pripomína aj nám našu časnosť a pominuteľnosť. Vo vedomí svojej pominuteľnosti nech je našou útechou, že si nás stvoril, daroval si nám časný život a vo svojej láske a milosti pripravil si nám nový život vo večnosti pri Tebe. Preto nám pomôž, aby sme žili vo vedomí, že si s nami po všetky dni až do konca vekov. Raz otvor aj nám bránu vedúcu do večného pokoja a stálej radosti, kde Ťa budeme môcť uzrieť tvárou v tvár, Teba, Boha našej spásy. Amen.
Otčenáš, ktorý si v nebesiach...
Požehnanie: Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal v Kristovi do svojej večnej slávy, keď trochu potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na stály základ! Jemu moc naveky vekov. Amen.
