Pašie

Moja kázeň dnes nebude typickou kázňou v tom slova zmysle, že vám prečítam nejaký ďalší biblický text a budem ho postupne vysvetľovať.

Chcel by som, aby ste teraz mysleli na všetky tie udalosti, ktoré sme si vypočuli z pašií, ktoré opisovali Ježišovo utrpenie, smrť na kríži, ale aj jeho slová, ktoré v tých ťažkých okamihoch zomierania vyslovil.
A tak jednoducho na jednom skutočnom príbehu, by som vám chcel vysvetliť podstatu dnešného dňa. Je to životný príbeh mladého muža, ktorý žil asi pred 100 rokmi v Amerike.

---

Ako každý mladý človek, žil si svoj vlastný život. Vyrástol v kresťanskej rodine. Skončil školu, našiel si prácu a celkom sa mu darilo. Nerobil žiadne výtržnosti, neopíjal sa, nezapadol do zlej partie. Aj keď sem tam zašiel do krčmy či baru a občas si zahral karty o nejaké peniaze.
No raz, keď hral karty v jednom klube, rozčúlil sa na svojho protihráča, ktorý podvádzal. V zúrivosti a hneve vytiahol zbraň a zabil ho. To bol moment, keď sa mu zrútil celý život. Spanikáril, ušiel z miesta činu a neposkytol mu ani prvú pomoc. No o pár hodín ho na úteku polícia chytila a zatkla. Vyšetrovali ho, postavili pred súd a sudca vyriekol rozsudok. Bol dosť prísny, ale vzhľadom na to, že ušiel z miesta činu a nesnažil sa nijako pomôcť, čo boli priťažujúce okolnosti, odsúdili ho na trest smrti obesením.
Predtým tento mladý muž žil celkom slušne a jeho rodina, ale aj ďalší známi a priatelia napísali v jeho mene žiadosť guvernérovi o milosť a podpísali ju. Tých listov s prosbou o milosť bolo od jeho priateľov a známych viacej.
Guvernér bol kresťanom a dojala ho podpora, ktorú tento mladý muž mal. Rozmýšľal, že skutočne ten človek len v tomto momente konal nejako skratovo, a nebolo by múdre, keby za túto jednu chybu musel zaplatiť životom, a tak sa rozhodol, udeliť mu milosť.
Napísal list, ktorého obsahom bolo udelenie milosti, vložil si ho do vrecka, obliekol si svoj čierny sudcovský talár a vybral sa priamo do väzenia osobne za týmto mladým mužom. Chcel sa s ním ešte pred udelením milosti osobne porozprávať.
Keď sa priblížil k cele, odsúdený si ho pravdepodobne splietol s kňazom, priskočil k mrežiam a kričal:

• Choďte preč, nechcem vás ani vidieť, vypadnite! Mal som dosť náboženstva doma!

Guvernér na to:

• Ale počkajte mladý muž, mám niečo pre vás, nechajte ma dohovoriť.
• Počuj, kričal mladý muž, ak odtiaľ neodídeš, zavolám, stráž a tá ťa odtiaľ vyvedie! Žiadneho kňaza som si nežiadal.
• Ale mladý muž, volal guvernér, mám pre vás veľmi dobrú správu. Dovolíte, aby som vám ju povedal?
• Ja som tie vaše dobre správy už počul, odíďte a dajte mi s tým pokoj.
• Dobre, riekol guvernér a rozčarovaný z celého toho rozhovoru odišiel aj s papierom vo vrecku.

O chvíľu na to prišiel k jeho cele strážnik a hovorí:

• Videl som, že si mal na návšteve guvernéra. Tak čo, ako to dopadlo, doniesol ti papier o udelení milosti?
• Aký guvernér? Aký papier o udelení milosti?
• No ten muž v tom čiernom talári bol guvernér. Vraj ti udelil milosť, ale chcel sa najprv s tebou osobne porozprávať.

Mladý muž zbledol. Sadol si a okamžite začal písať guvernérovi list s tým, že ho to veľmi mrzí a že sa ospravedlňuje za nevhodné chovanie, ale že nevedel kto je.
Keď list doručili guvernérovi a on si prečítal odosielateľa, list neotvoril, len na obálku napísal: O tento prípad sa už viac nezaujímam.
Keď prišiel deň vykonania rozsudku, opýtali sa odsúdeného, ako je to v Amerike zvykom: Je niečo, čo by ste chceli povedať prv, ako zomriete? Väzeň odpovedal: Áno.

• Povedzte mladým ľuďom v celej Amerike, že nezomieram preto, že som zabil človeka. Nezomieram pre vraždu. Guvernér mi tento môj čin odpustil. Mohol som žiť. Zomieram preto, lebo som neprijal milosť.

---

Myslím si, že životný príbeh tohto mladého muža vystihuje presne situáciu dnešného sveta a dnešného človeka. Možno sa ľudia dnes necítia až takí stratení a tak v beznádejnej situácii, ako tento človek v cele smrti. Ale naša situácia je veľmi podobná. Pre hriechy, v ktorých žijeme, nás čaká smrť. Najprv pozemská a potom aj tá druhá strašnejšia a oveľa beznádejnejšia, večná.
Každý sa dnes utešuje, že to vôbec nemusí tak byť, že možno Biblia a kresťania nemusia mať pravdu. Žiadny posledný súd, žiadne zatratenie nemusí existovať. Žiaden Boží trest, žiadna zodpovednosť za život, za zlé rozhodnutia. Nič nebude, všetko mi to prejde iba tak.
NO, myslím, že na to treba väčšiu vieru, ako na vieru v Boha. Ale ak len na okamžik pripustíte, že raz nás niekto bude brať na zodpovednosť za každé naše slovo, za každý náš skutok, za každú našu chybu, tak sa pýtam, ako to môže s nami dopadnúť? Veď nežijeme dokonalý život.
Prečo dnes ľudia nevidia, že potrebujú odpustenie? Prečo nevidia, že nie je v našej moci napraviť chyby, ktoré robíme? Nevieme opraviť to, čo sme zničili a pokazili. Bez udelenia milosti to nejde. Bez Krista a jeho smrti na kríži, by sa k nám nikdy nedostal list so znením, že sa nám naše hriechy odpúšťajú a že je nám udelená milosť.
No ako pomôžete človeku, keď tu milosť prijať nechce? Ľudia dnes zomierajú vo svojich hriechoch nie preto, žeby za tie ich nebol Ježiš zomrel. Ani nie preto, žeby na ich meno nebol napísaný omilosťujúci list. Ale len a len preto, že oni túto milosť neprijali. Vyjadrili sa tak, ako ten mladý muž. Dajte mi s tým pokoj, ja nechcem nič počuť, odíďte! Počuli ste už takúto vetu odmietnutia, keď ste začali s témou BOH? Určite to mnohí poznáte.
Biblia hovorí, že Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení. To znamená, že tá milosť je udelená a napísaná pre každého jedného človeka. Len musí byť niekto, kto ju doručí, ale potom je to už na každom jednom z nás, či ju prevezmeme a prijmeme.
Uvedomujem si, že toto oznámenie odovzdal Pán Ježiš na plecia cirkvi. To je ta pošta, ktorá doručuje oznámenia o Božej milosti. Apoštol Pavel píše, že my zvestujeme ukrižovaného Krista a s ním teda aj milosť a spasenie.
Samozrejme, že nie sme dokonalí v cirkvi. Ani my farári nefungujeme neomylne. Niekedy dokonca sme my sami prekážkou, čo ma veľmi mrzí. Tak dôležité posolstvo tomuto svetu doručujú nehodní ľudia, ale niekto ho priniesť musí. Cirkvi Pán Ježiš zveril oznámenie o omilostení hriešneho človeka, aj keď máme v tomto svete také zlé meno a horším si ho stále robíme.
No nie je dôležitý posol. Dôležité je posolstvo milosti, ktoré treba prijať, tešiť sa z neho a byť zaň vďačný.
Chcem ešte raz parafrázovať tú vetu odsúdeného človeka:

Nezomierame preto, že sme hriešni a zaslúžime si za to smrť. Pán Ježiš nám to už dávno odpustil. Ak dnes zomierame, je to preto, že sme neprijali milosť.

Ak sa nad tým zamyslíte, je to strašný paradox dnešných čias, v ktorých sa ľudia takto hlúpo rozhodujú.

AMEN