19. po Sv. Trojici 2020

Kázňový text: 4M 11, 4-6,10

Milí bratia a sestry, v našom zbore sme si na dnešnú nedeľu naplánovali sviatok poďakovania za úrody zeme. Ale keď som nad tým, pri písaní týchto slov, rozmýšľal, uvedomil som si, že to bude ťažké ďakovanie.

Nedeľu poďakovania za úrody zeme som vždy vnímal komplexne. Nie je to len vďačnosť za to, čo sa nám urodilo na záhradkách, lebo je toho stále menej a menej. Niežeby to Pán Boh nepožehnával, ale my už oveľa menej sadíme a stále viac kupujeme. Veľmi kalkulujeme, či sa nám to oplatí, alebo nie. Aj v tom sadení už rozmýšľame inak. Či na nejaké pestovanie máme alebo nemáme čas, a či je to vôbec rentabilné, a či to má vôbec zmysel?

Chcete vypestovať zopár zemiakov, potrebujete poorať, obrobiť zem, naťahať riadky, posadiť, zahrnúť, okopávať, postrekovať, a keď za to všetko máte zaplatiť a ešte sa môže stať, že nič nevypestujete, alebo nič nevyrastie, alebo ich poškodia škodcovia, tak je jednoduchšie nenamáhať sa a kúpiť si ich rovno z obchodu. Rozmýšľame už inak, ako naši starí a prastarí rodičia. Namiesto role máme radšej trávnik, ale aj ten musíme aspoň päťkrát do roka kosiť, takže bez práce to aj tak nejde.

Tak, ako chápať tento dnešný sviatok? Budeme ďakovať za pár malých zemiakov, za zeleninu, ktorá rýchlo hnije, či cibuľu, ktorá sa kazí, alebo jablká, ktoré majú na sebe samé čierne bodky?

Päťdesiat rokov dozadu mali naši starí rodičia takto v októbri už skoro všetko uložené vo svojich komorách a pivniciach, všetko požaté, pooberané, uskladnené a pozavárané. Október bol ideálny čas na poďakovanie Bohu za to, čo im dal, doprial, požehnal vo všetkom, čo sa im urodilo a čo si mohli uskladniť na ďalší rok. Chápali dôvod, prečo Bohu ďakujú. Tá Božia láska bola prejavená v konkrétnych daroch a aj vďačnosť bola úplne konkrétna. Dnes sa nám ten dôvod na vďačnosť hľadá ťažko.

Čo hovorí dnešnému človeku takýto sviatok? Za čo mám cítiť vďačnosť? Kde sú tie Božie dary, za ktoré mám ďakovať?

Mám na to odpoveď. Keď vojdeš do hociktorého obchodu a pozrieš sa na tie regály plné všelijakých potravín a všetkého možného tovaru, tak to je dôvod, za čo máš byť vďačný Bohu. A keď sa pozrieš do svojej peňaženky, kde máš peniaze alebo platobnú kartu a nie si úplne na nule, tak aj to je dôvod, prečo máš byť Bohu vďačný. Možno by bolo potrebné zmeniť názov tohto kresťanského sviatku, aby bol pre nás zrozumiteľnejší, ale určite je za čo byť Bohu vďačný. Myslím si, že ľudia by si mali stále uvedomovať, že sú odkázaní na Božiu milosť a požehnanie a na Jeho dary, ktoré potrebujeme pre život. Lenže v suverenite a sebavedomí dnešného človeka sa toto všetko stratilo.

A tu sme v bode, kde chcem vysvetliť, prečo som na dnešný deň vybral náš starozmluvný biblický text. Opisuje situáciu vyvoleného Božieho ľudu počas putovania púšťou z Egyptského otroctva do zasľúbenej zeme. Bolo to už pár mesiacov po tom, čo putovali púšťou. Na vlastnej koži zažili veľké Božie zázraky, ale predsa len mali iné predstavy o tom, ako to na slobode bude vyzerať. Čakali, že im budú lietať nad hlavami pečené holuby, ale namiesto toho, to bola únavná cesta púšťou, kde jedla bolo poskromne, občas bol problém aj s vodou a už sa pomíňali aj zásoby, ktoré si z Egypta pobrali.

Na nejaký čas sa bolo treba uskromniť. Na púšti si nemohli nič vypestovať, a keď sa stále premiestňovali, nemohli mať so sebou ani veľké zásoby. Mali len zasľúbenie, že idú do krajiny, ktorá oplýva medom a mliekom. Takýto ich čakal cieľ.

Rozumný človek by asi povedal, že je to predsa logické. Kým dôjdem do Kanaánu, musím sa uskromniť a byť trpezlivý. Cesta predsa ešte nie je cieľ. Lenže prišiel moment, ktorý nikto neočakával. Mojžiš to opísal slovami: Pozbiehaného ľudu, ktorý bol uprostred nich, sa zmocnila náramná žiadostivosť...

Tí ľudia zrazu prestali chápať situáciu, prestali logicky uvažovať a začalo obyčajné nadávanie a reptanie, pretože oni si to takto nepredstavovali. Zrazu spomínajú, ako jedli v Egypte ryby, ako sa objedali mäsom, ako jedli dyne, uhorky, pór, či cesnak. Zrazu akoby bol Egypt to najlepšie miesto na život. Už si nepamätali, že tam boli otroci, že ich nútili robiť od rána až do noci, že im zabíjali deti, aby sa nerozmnožili. Nič z toho akoby neexistovalo. Plačú pred svojimi stanmi, že musia jesť len mannu a to jedlo sa im už protiví.

Mne tá situácia pripomína nás. Namiesto vďačnosti je tu len neuhasiteľná túžba, ktorá nás prepadla a my chceme stále viac. Všetko, čo máme, sa nám máli. Už s ničím nedokážeme byť spokojní. Ľudí doslova pohltila „náramná žiadostivosť“. Keď to porovnáte s minulosťou, naši starí rodičia dreli celý deň niekde na družstve, potom prišli domov a do noci robili na vlastnej zemi, ráno vstávali skoro, aby nakŕmili domáce zvieratá a potom rýchlo do roboty.

My dnes nepotrebujeme chovať kravu, aby sme mali mlieko, nepotrebujeme chovať ošípané, aby sme mali mäso, dokonca už nechováme ani sliepky, aby sme mali vajcia. Už ani toľko nesadíme, lebo si všetko môžeme kúpiť, a ak človek rozumne hospodári so svojimi príjmami, tak vždy má čo do úst. Večer si sadáme k televízii a pozeráme seriály, potom správy, potom nejaký večerný film. Nepretrhneme sa od roboty. Ale otázka je, či sme za to vďační, či sme s tým spokojní, či sa tomu tešíme? Veď v porovnaní s minulosťou je to ohromná zmena.

Odpoveď: Nie. Nám sa to máli, chceme viac.

Všimnite si ten pokrok, tie vymoženosti techniky, ktoré nám uľahčujú a zjednodušujú život. To, čo niekedy trvalo dlhý čas, to dnes, v čase internetu, vybavíme za moment. To sú neskutočné veci. Čakali by sme, že ľudia budú šťastní, budú spokojní, budú sa tešiť z toho, čo majú.

Odpoveď: Nie. Nie sme spokojní, nie sme šťastní, my chceme niečo viac.

A takto by sme mohli pokračovať. Namiesto toho, aby sme stretali vyrovnaných a radostných ľudí, stretáme čím ďalej tým viac nervóznych, nahnevaných a nespokojných. A nielen, že ich stretáme, ale aj my sme takýto. Priznajme si to.

Teraz do toho prišla korona a nám sa nepáči, že musíme chodiť v rúškach, že sa nemôžeme stretávať, že nemôžeme mať otvorené kostoly, reštaurácie, fitnescentrá, bary, štadióny, divadlá, kiná...

Do toho všetkého prišli ešte záplavy, ktoré nám ničia náš majetok a naháňajú nám hrôzu. A ja teraz, za týchto okolností, v tom všetkom, Vás pozývam k tomu, aby sme boli Bohu vďační za požehnanie, ktoré nám do života dal. Preto som v úvode povedal, že dnešný deň je čudný.

Podľa príkladu z nášho biblického textu, chcem nám veriacim ľuďom povedať, že my sme vlastne na ceste, tak ako boli vtedy Izraelci do zasľúbenej zeme. Naša domovina a miesto, kde smerujeme, nie je tu na zemi. My tadiaľ iba prechádzame. A keďže sme na ceste, nemôžeme mať všetko, plný servis a kompletnú obsluhu. My do tej našej zasľúbenej zeme „oplývajúcej medom a mliekom“ smerujeme. Naša domovina je v nebesiach. My vlastne potrebujeme tadiaľto iba prejsť.

Sme dosť rozumní ľudia na to, aby sme chápali, že k ceste patria sťažené podmienky, komplikácie, situácie, ktoré musíme nevyhnutne riešiť priamo za pochodu? Preto sa tomu hovorí cesta, preto môže prísť hocičo, ale Pán Boh chce, aby sme tú situáciu v skromnosti a pokore vyriešili a pohli sa ďalej.

Namiesto toho nadávame, sťažujeme sa, kritizujeme všetko a každého. Nič nám nevyhovuje, nič nie je dobré, žiadne riešenie nie je správne. Doslova akoby sa nás zmocnila náramná žiadostivosť... Izraelcom sa zachcelo mäso, manna sa im už máli. Ako sme na tom my?

Tento týždeň som bol na návšteve jedného vážne chorého brata a on napriek tej ťažkej situácii, v ktorej sa nachádza hovorí: Som za niektoré veci ozaj vďačný. Nevidí len to zlé, vidí aj niečo dobré a s tým ťažkým sa musí popasovať.

Ďalšia skúsenosť bola z telefonátu. Iný brat hovorí, máme zatopený dom, voda je vo vnútri asi na 40 centimetroch, ale vedeli sme, že to príde, mali sme čas, a tak sme veci povynášali a pozdvíhali hore, už len, aby voda čím skôr opadla, aby sme to začali dávať do poriadku. Ja som od neho čakal, že bude nadávať na správu priehrady a on namiesto toho hovoril pokojným hlasom, že to nejako zvládnu a že to bude dobré.

A my len nadávame: a zase rúška, a nemôžem ísť do reštaurácie, do kina, do divadla a na zápas... a nemôžeme mať oslavu narodenín, nemôžeme mať svadbu, zlé opatrenia a komplikácie v nemocniciach...

Bratia a sestry, sme predsa na ceste, ešte sme nedorazili do cieľa, tak sa musíme trochu uskromniť, zohľadniť situáciu, vyriešiť veci, ktoré nám prídu do cesty, postaviť sa k problémom zodpovedne a ísť ďalej. Ja si myslím, že práve toto od nás Boh čaká.

A aj napriek všetkým komplikáciám, ktoré nám zasahujú do života, napriek tomu ešte stále máme byť za čo vďační. A teraz nemyslím na vďačnosť voči ľuďom, ale voči Bohu. Povedané v obraze nášho textu, nemusíme mať pečené holuby, stačí nám na chvíľu aj tá manna. My máme z čoho žiť.

Ak je potrebné, budeme nosiť rúška, zmeníme si trochu plány, budeme viac doma a budeme sa viac venovať svojim rodinám, bohoslužby si pustíme z internetu a náš život bude teraz pár týždňov alebo mesiacov iný. Pretože sme zatiaľ na ceste a k ceste takéto problémy patria. Nedajte sa premôcť prehnanou žiadostivosťou, pretože taký človek prestáva vidieť všetko Božie požehnanie, ktoré sa nám z Jeho ruky dennodenne dostáva.

AMEN

OZNAMY

• Naša sestra Ľudmila Danielová sa v týchto dňoch dožila požehnaných 90 rokov. Pri tejto radostnej príležitosti venuje pre potreby CZ 70,- eur. Prajeme jej aj naďalej veľa Božej milosti a Božieho požehnania.

Bratia a sestry, zase nejaký čas sa nebudeme môcť stretávať v spoločenstve. Kázne na nedeľu Vám doručíme do vašich schránok a nedeľné bohoslužby nájdete na našej stránke www.lutheran.sk

Piesne: Najsvätejší...; 355, 363, 200, 648, A 77, 656/16

Texty: 4M 11,4–10; Jk 5,13–20; Ž 19,8–15; Mt 6,25–33