13. po Sv. Trojici 2020

Kázňový text: J 2,13-19

Vybral som, bratia a sestry, na dnešnú nedeľu tradičný text, ktorý sa číta ako evanjelium v sviatok pamiatky posvätenia chrámu. Aj keď dnes viac ako o chráme chcem hovoriť o hneve, o rozhorčení, o pobúrení, o sklamaní... Ale následne na to je treba povedať niečo aj o riešení v takýchto momentoch.

Táto udalosť podľa evanjelií sa odohrala na konci Ježišovho pôsobenia, tesne pred Jeho smrťou. Teda po troch rokoch, keď sa Ježiš predstavil celému Izraelskému národu ako Mesiáš a Spasiteľ, prichádza do Jeruzalemského chrámu a zažíva ohromné sklamanie z toho, čo vidí. Tri roky práce s ľuďmi, tri roky zdôrazňovania úprimnosti vo vzťahu k Bohu, tri roky pripomínania, že Bohu ide o srdce človeka a úprimnosť, ale v Jeruzaleme, centre náboženstva, sa nezmenilo nič.

Keď si predstavíte všetky tie zástupy ľudí, ktoré Ježiša počúvali, ktoré boli pod vplyvom jeho slov a jeho učenia, bola to veľká časť národa. No napriek tomu, to nezmenilo nič na fungovaní Židovskej viery. Ten klasický stereotyp prinášania obetí v Jeruzaleme bežal, ako by sa nechumelilo. Prídete do chrámu, zmeníte si peniaze na chrámovú menu, potom si za tie peniaze kúpite obetné zviera rovno tam na nádvorí, odovzdáte ho kňazovi a on prinesie obeť za vás a vašu rodinu, povrchne bez srdca a bez emócií. Popri náboženstve funguje biznis a niekoľko vysokopostavených ľudí na tom pekne zarába.

V slovách Pána Ježiša cítiť najprv sklamanie. Týmito ľuďmi nepohlo nič. Žiadna zmena, žiadne uvedomenie si toho, že sa tu vytratila úprimnosť, že sa tu deje niečo, k čomu sa už Pán Boh vôbec nehlási. V Ježišovej reakcii cítiť rozhorčenosť nad tým, že títo ľudia nie sú ochotní urobiť žiadnu zmenu, že sú pohodlní a uspokojili sa s tým, v čom roky vyrastali. Ani si len nepripustili, že by na tom, čo robia, mohlo byť vôbec niečo zlé.

A do toho celého vstupuje aj Ježišov hnev. Z miesta modlitby ste tu kvôli biznisu a zárobkom urobili peleš lotrov. Kde v tom celom je tu ešte Boh? Môžeme tu len riešiť, či to bolo správne a či tu Pán Ježiš tým, že sa tak nahneval neurobil hriech? Božie slovo však na inom mieste hovorí, ...že On nikdy hriech neučinil... takže aj táto reakcia by mala byť v poriadku.

Apoštol Pavol napísal v liste Efezským: Hnevajte sa, ale nehrešte... Takže kľudne môžeme povedať, že v Ježišovej reakcii bol aj hnev. Ale treba dodať, že nebol nekontrolovaný. Vyhnal z chrámu všetkých, ktorí predávali ovce, voly, tie zvieratá sa dali chytiť, alebo zahnať a peňazomencom poprevracal stoly, takže si peniaze mohli pozbierať, ale tým, ktorí predávali holubice povedal, aby si to odtiaľ odniesli. Ak by ste pustili holubice, asi ťažko by sa k nim majiteľ znova dostal. To dokazuje, že to nebol nejaký nekontrolovaný hnev v amoku. Myslím, si, že Pán Ježiš presne vedel čo robí.

Vyčistenie chrámu bola jedna z posledných vážnych Ježišových výziev na to, aby sa židovstvo spamätalo. Ten akt vyčistenia chrámu bol čin proroka poslaného od Boha, aby poukázal na chyby, ku ktorým vo vzťahu k Bohu došlo. A kňazi po tom Ježišovom čine to aj tak zobrali.

Hneď požiadali Ježiša, aby nejakým zázrakom potvrdil, že je poslaný od Boha a že mal právo na to celé, čo urobil. Mal im v podstate doložiť zázrakom, že je Božím poslom a že za jeho slovami a činmi skutočne stojí Boh. Načo im Pán Ježiš oznámi potvrdzujúci zázrak: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím. Zázrak, ktorý mal potvrdiť Ježišovo právo na vyčistenie chrámu, sa stal predmetom žaloby voči nemu.

Všetko to sedelo. Bolo potrebné počkať pár dní a bol tu potvrdzujúci zázrak, pretože prišlo Ježišovo vzkriesenie. No napriek tomu, že sa to všetko stalo, bohoslužba sa v Židovstve nezmenila ešte ďalších 40 rokov. Musela prísť až Židovská vojna v roku 70, keď bol chrám zbúraný a obete sa nadobro zastavili.

Sklamanie, zlosť i hnev sú pocity, ktoré zažívame všetci, presne tak, ako ich zažíva aj Boh. Zvláštne, ale musím to takto povedať. Čo potom s tým? Ako sa ovládať, ako sa k tomu postaviť? Myslím, že mnohí ľudia na Slovensku zažili veľké sklamanie po vyhlásení rozsudku po vražde novinára a jeho priateľky. Bolo to aj pre vás sklamanie, ktoré ste cítili? Bol to hnev, znechutenie, ktoré ste tento štvrtok po tejto správe zažili? Keby to bol americký film, tak by sa našiel nejaký „hrdina“, ktorý by zobral spravodlivosť do vlastných rúk a urobil by s tým všetkým rázny poriadok. Ale život nie je ako v americkom filme. My nezoberieme do ruky pušku a nepôjdeme riešiť tieto čudné nespravodlivosti.

Nesledoval som úplne všetko ohľadne tohto prípadu, ale podľa správ, ktoré podávali média, to bolo všetko jasné, vinník bol identifikovaný, dôkazy jednoznačne svedčili proti nemu. Takto sa to podávalo v médiách, takže preto to rozčarovanie, preto to sklamanie a hnev, keď zrazu prišiel oslobodzujúci rozsudok. Spomínam to ako príklad, pretože v takých momentoch nám príde na um, že sa ešte nič v našom štáte nezmenilo. Ľudia hneď komentovali, že je všetko po starom a že čo iné sa dalo čakať.

Sklamanie mnohí zažívajú aj z koronakrízy. Zvykli sme si na hrozbu, ktorá tu je, a nevyvedú nás z miery ani tak ohromné čísla nakazených za deň. Po svete, ale aj na Slovensku sa robia protesty proti noseniu rúšok, ako proti niečomu, čo obmedzuje osobnú slobodu človeka. Pritom, akoby si tí ľudia zakrývali oči a nechceli vidieť, čo sa okolo nich deje. To všetko sú príklady toho, aké je ťažké zmeniť človeka, aké je ťažké zmeniť jeho myslenie, alebo donútiť ho, aby logicky uvažoval. Tí ľudia, ktorí protestujú nevidia tie čísla po svete, nevidia tú hrozbu, ktorá tu je? Či nechcú vidieť?

Keď začala koronakríza, tak som si v duchu myslel, že toto by mohlo ľudí zastaviť, aby sa hlavne inak postavili k životu. Aby doslova prehodnotili svoje životné priority. A tak trochu som dúfal, že si uvedomia, že človek potrebuje Boha, lebo bez neho je bezmocný. Namiesto toho v zboroch vidíme, že do kostola chodí menej ľudí ako pred krízou. A neviem, či je vysvetlením to, že sa boja, alebo skôr to, že spohodlneli, odnaučili sa za tých pár mesiacov a majú pocit, že aj bez Boha, aj bez spoločenstva sa to celkom dá. Cítime niektorí sklamanie, možno hnev, pobúrenie... Čo s tým? Ako sa s tým vyrovnať?

Uvedomujem si, že sa neubránime svojim emóciám. Ani Pán Ježiš sa neubránil. Sú súčasťou nášho života. Nepodarí sa nám zbaviť sa pocitov sklamania a znechutenia, ani sa nám nepodarí zbaviť sa každého hnevu. Ale to nemení nič na tom, aby sme pokračovali v tom, čo je naším poslaním a úlohou v tomto svete.

Aj Pán Ježiš išiel napriek sklamaniu ďalej a urobil to najťažšie životné rozhodnutie, keď o pár dní na to položil svoj život a obetoval sa za ľudí. Aj za tých, z ktorých bol sklamaný, aj za tých, ktorí si jeho zázrak vzkriesenia nevedeli prečítať ako dôkaz, ktorý ho oprávňoval vyčistiť chrám. Stálo mu to za to.

To sklamanie z ľudí musíme prekonať aj my. Je to deprimujúce a ťažké, ale je to nutné. Nebude to v živote vždy tak, ako si to predstavujeme. Ľudia nebudú robiť rozumné rozhodnutia a nebudú sa správať tak, ako by sa mali. A nevyjdú nám v živote mnohé veci tak, ako by sa nám to zdalo správne.

Ale tak, ako mal svoje poslanie na tejto zemi Pán Ježiš, tak ho máme aj my. My nespasíme svet, to urobil On, my máme robiť len to, čo sa od nás ako od veriacich ľudí očakáva. Máš nárok na sklamanie, máš nárok na znechutenie a aj hnev ak je treba, ale nezabudni, že aj po všetkých tých sklamaniach z ľudí ty máš žiť život ako veriaci človek. Prekonať to v sebe, ovládnuť v sebe ten hnev, kontrolovať ho a žiť Bohu na chválu.

Všimli ste si, ako mnohí politici začali upokojovať situáciu po rozsudku? Uvedomujú si, že je tu hrozba vášní, mohlo to znova skončiť v nejakých masových protestoch, ktoré sa kľudne mohli zvrhnúť. Asi to je dôležité pre pokoj v krajine, všetko to nejako zmierlivo vysvetliť a povedať, že ešte to nie je celkom uzavreté a procesy budú ďalej pokračovať.

Upokojovať vášne, aby sa nezvrhli do nekontrolovateľného hnevu a nenávisti. To je myšlienka dnešnej nedele. Tie všetky naše sklamania musíme prekonať poslušnosťou Bohu. Toto urobil Pán Ježiš. A musím povedať, že to stále robí, pretože pri pohľade na dnešný svet a na nás, určite často zažíva sklamania a často musí ovládať a kontrolovať svoj hnev.

Bol som prekvapený, koľkokrát Biblia spomína Boží hnev. Ale tak ako často sa spomína Boží hnev, tak často sa spomína aj Božia milosť, ktorá prichádza keď sa ten hnev utíši. Aj po Ježišovom hneve prišiel ten najväčší moment lásky a sebaobetovania sa pre človeka. Pritom si mohol povedať, že títo ľudia za to nestoja.

Bojujte, bratia a sestry, so svojimi sklamaniami, nedajte sa znechutiť nadlho, aj keď to v živote nejde veľakrát dobrým smerom. Od Boha máme iné poslanie a to by sme ako veriaci ľudia v živote mali naplniť.

AMEN

Piesne: Najsvätejší...; 260, 262, 355, 629, A 60, 263

Texty: Pr 9, 1 – 6; Ef 5, 15 – 20; Ž 34, 10 – 15; J 6, 51 – 58