10. po Sv. Trojici 2020

Kázňový text: Kaz 7,1-7

Asi to znie veľmi čudne, keď si prečítate podnadpis siedmej kapitoly knihy Kazateľ: Žiaľ je lepší, ako radosť. Je toto ozaj pravda? To myslí vážne Šalamún, keď niečo také napíše? Radšej by ste plakali a žialili, ako sa tešili z nejakej dobrej veci v živote? Kto z vás radšej plače, ako sa raduje? Kto radšej zažíva chvíle, ktoré nás vedú k smútku ako momenty, keď máme dôvod sa tešiť a radovať?

Chvíľu som si myslel, že je to hlúposť a že je to omyl, ku ktorému Šalamún svojím skúmaním došiel. Ale keď si zoberiete udalosť, na ktorú si v kresťanstve dnes spomíname a ktorá súvisí s dnešnou nedeľou, tak musím povedať, že v určitých momentoch života má predsa len Kazateľ pravdu.

Pripomíname si dnes zničenie mesta Jeruzalema a ohromnú skazu Božieho vyvoleného ľudu. Má to súvis s vierou a s náboženstvom. Aj keď nie všetko utrpenie v živote človeka musí byť trestom za hriech, píše o tom kniha Jóbova. Zničenie mesta Jeruzalem, zničenie chrámu, množstvo mŕtvych, množstvo umučených a veľké množstvo zotročených po tejto vojne, majú pôvod v odmietnutí Božej milosti.

Môžeme nad tým špekulovať, sú možno ľudia, ktorí by s tým nesúhlasili a povedali by, že sa to historicky akosi vyvinulo takto a vojna s Rimanmi bola výsledkom okolností. My kresťania na to máme jasný dôkaz z úst Pána Ježiša, ktorý skoro 40 rokov pred tým povedal, že Jeruzalem padne a nezostane po ňom kameň na kameni, pretože nespoznalo to mesto čas, kedy mu Boh ponúkol milosť, kedy mu Boh ponúkol spasenie. Odmietnutím Ježiša ako Spasiteľa nastal pre Jeruzalem čas, v ktorom bolo lepšie plakať ako sa smiať a radovať. Pretože plač a smútok a s tým súvisiace pokánie mohli odvrátiť túto katastrofu. Z Ježišových úst odzneli slová: Beda...!

Uvedomil som si, že sú momenty, keď je lepšie plakať ako sa smiať, keď je žiaľ lepší ako radosť a že Šalamún mal pravdu. Historik Jozefus Flávis, ktorý opísal históriu Židovskej vojny zaznamenal, ako sa Židia viackrát Rimanom vysmievali. Ako oslavovali, keď sa ťaženie Vespaziána zastavilo, pretože bol náhle odvolaný do Ríma po smrti cisára Néra. Ako oslavovali, že porazili veľký Rím. A keď sa po čase obnovilo Rímske ťaženie pod vedením vojvodcu Títa, robili podobné veci v presvedčení, že Pán Boh nikdy nedovolí zničiť mesto Jeruzalem a v ňom svoj chrám.

Ale potom to prišlo. Hrôzostrašná vojna plná nenávisti. Zničené hradby miest, zničený chrám, povraždení ľudia, mnoho odvlečených do zajatia. Ozaj strašná vojna s hroznými následkami. Ale treba povedať, že každá vojna je strašná. Prečo spomíname práve túto? V histórii ľudstva bolo veľké množstvo vojen, ktoré mali v konečnom dôsledku aj viac mŕtvych a ktoré zasiahli aj viac národov. Prečo sa vraciame práve k tejto?

V tejto vojne zohrala veľkú úlohu viera, alebo ešte lepšie povedané nevera. Nie náboženstvo. Kvôli náboženstvu bolo mnoho vojen. Táto vojna vo svojej podstate nebola kvôli náboženstvu. Je v nej ten zvláštny postoj odmietnutia Krista ako Mesiáša.

O vyvolenom Božom ľude rozprávame veľa. Chcem však, bratia a sestry, aby ste si uvedomili jednu dôležitú vec, ktorú nás učí dnešná nedeľa. Mať vyvolenie u Boha je výsada a mať protekciu u Pána Boha je veľká milosť. Ale ani milosť sa nemôže využívať do nekonečna.

Zoberte si historicky, koľko mal Pán Boh starostí s Izraelským národom. Začalo to Abrahámom, 1700 rokov pred Kristom. Vybral si tohto muža a zasľúbil mu krajinu a potomstvo, ktorého bude ako piesku v mori. Potom Abrahámových potomkov doviedol do Egypta, po 400 rokoch ich pod vedením Mojžiša navrátil späť do Kanaánu a pod vedením Józuu zaujali zasľúbenú zem. Potom prišla doba sudcov, potom kráľov, prišlo ťažké Babylonské zajatie, nadvláda Peržanov, potom Grékov a nakoniec Rimanov.

Myslím si, že si ani nevieme predstaviť, koľko námahy a úsilia stála táto starostlivosť, koľko energie musel Pán Boh vynaložiť, aby potom nakoniec v jeden moment povedal: Už stačilo!

Viete, čo mi to pripomína? Vyberiete si krásne auto a kúpite si ho. Väčšinou, kým je v záruke, funguje veľmi dobre, ale potom keď padne záruka príde prvá väčšia oprava. Zainvestujete, lebo si poviete, doteraz ozaj slúžilo veľmi dobre, ale po nejakom čase sa znova pokazí. A vy si v duchu poviete, že ešte toto dáte opraviť a bude konečne znova dlho „šľapať“ ako hodinky. Ale po nejakom čase sa zasa objaví ďalšia závada a vy si poviete, že mu dáte ešte jednu šancu a že keď sa opraví ešte toto, už by to malo byť zase na dlhý čas dobré.

Ale nie. No pri najbližšej oprave už rozmýšľate inak. Teraz ho mám predať, keď som doň toľko investoval, keď som vymenil spojku, dal som tam nový výfuk a opravil všetky vybité čapy na nápravách? Veď už skoro všetko, čo sa mohlo pokaziť som už opravil a teraz keď som ho dal do poriadku, ho za lacný peniaz predám niekomu inému? Veď sa mi ani tie opravy nevrátia?

Toto je naše rozmýšľanie. Dlhý vzťah k niečomu, či niekomu nás stále viac zväzuje. Nie je to možno najlepší príklad, lebo dnes sa nebavíme o nejakej veci, ale o ľuďoch a o národe. Ale s touto dilemou bojoval aj Pán Boh podľa slov starozmluvných prorokov.

Teraz sa však pozrite na nás. Ktorý kresťan by chcel počuť, že sa ho Pán Boh rozhodol vymeniť, lebo už dávno nenapĺňa jeho očakávania? Myslím si, že to nie je vhodná téma ani pre kresťanskú cirkev, baviť sa o tom, že Pán Boh zvažuje, že tvoje miesto by mal prebrať niekto iný a že rozmýšľa nad tým, že ťa vymení.

Veriacim ľuďom dnes nechýba sebaistota, tak ako v bežnom živote, tak ani v živote viery. My už skoro vôbec v cirkvi nerozprávame o treste, o Božej prísnosti, iba o milosti a odpustení.

Aspoň, že raz v roku si v cirkvi pripomíname, že trpezlivosť vie dôjsť aj Pánu Bohu. Nepomýľte si to a nepovedzte, že to je vec Starej zmluvy a že dnes sme už niekde úplne inde. Že dnes žijeme v dobe evanjelia a milosti. Ešte raz pripomínam, že skazu mesta Jeruzalema predpovedal sám Pán Ježiš a ona sa stala so všetkou krutosťou a so všetkou bolesťou, ktoré so sebou vojna prináša.

Bola dôkazom, že zavrhnutie, hoci aj vyvolených, je reálna vec a môže sa stať aj pri nás a pri našom národe.

Znie to možno nepríjemne, keď musíme priznať Šalamúnovi, že mal pravdu, keď povedal, že v živote človeka sú okolnosti, keď plakať je lepšie, ako sa smiať a deň smrti je lepší, ako deň narodenia. Pretože sa môžete zastaviť, prezrieť si svoj život zblízka, zvážiť veci a zjednať nápravu. Väčšinou je to v živote tak, že keď sa príliš radujete, nie je čas na pokánie, nie je čas na opravy. Lenže my sme ľudia, ktorí sa chýb dopúšťajú stále. A tak je niekedy plač lepší ako smiech a deň smútku lepší ako deň radosti.

Odložme dnes takú našu kresťanskú sebaistotu, že ma má Pán Ježiš rád, že mi odpustí všetko to, čo zle robím, lebo mu verím a na Neho sa spolieham. Také sebavedomie mal aj vyvolený Boží ľud a pritom žil v ohromnom klame.

A musím tu spomenúť ešte jednu vec zo včerajška. Už bolo asi 5 hodín večer, keď na naše parkovisko pod kostolom zaparkovalo auto. Vyšiel z neho silnejší pán okolo päťdesiatky a s ním rómsky chlapec, ktorý mohol mať asi 19. Auto malo značku Turčianskych Teplíc. Muž sa opýtal, či je kostol otvorený. Ja hovorím, že nie, ale nie je problém ho otvoriť, lebo máme kľúče, ale čo by ste radi? „Je to pútnicky miesto? Chceli sme sa tu pomodliť.“

Prvá vec, ktorá ma prekvapila, že to boli muži. Druhá vec, že sú tu niekde blízko, alebo idú okolo a je pre nich dôležité zastaviť sa na chvíľu a stíšiť sa k modlitbe. Všetko v pokore a bázni pred Bohom.

Napadlo by vás to, keď ste povedzme niekde na dovolenke? Tichosť a pokora sú niekedy lepšie ako smiech a prinesú človeku určite viac požehnania.

AMEN

Piesne: Najsvätejší...; 311; 327; 461; 616; A 58; 656/4

Texty: 5M 30, 11 – 16; Ž 51, 3 – 13; Zj 3. 1 – 3; Mt 11, 20 – 24