• 1

  • 2

  • 3

  • 4


Copyright © 2020 - Cirkevný zbor ECAV v Obišovciach

Veľký piatok 2020

Kázňový text: Mt 25, 12Mt 26, 72 

To, o čom chcem dnes, bratia a sestry, hovoriť, neodznelo v dnešných pašiách. Ale Veľký piatok, ako ho my kresťania nazývame, začínal práve takto. Tie slová odzneli trikrát v piatok skoro ráno na úsvite na dvore veľkňaza a povedal ich jeden z najbližších Ježišových učeníkov. Asi už viete ktorý. Išlo o slová: Nepoznám toho človeka!

Boli to slová, ktoré zachránili jeden ľudský život. Neviem, či ste nad nimi rozmýšľali takto, ale toto je pravda. Išlo vtedy do tuhého. Ježiš bol v tom momente už odsúdený, bol pokladaný za vinného. V ten piatok ráno už bolo po súdnom procese a Ježišovi bola dokázaná vina. Rúhal sa voči Jeruzalemskému chrámu, znevážil ho a zasluhuje si za to smrť. Mať kontakt s týmto človekom, znamená mať kontakt s odsúdencom. S niekým, kto stratil popularitu, podporu ľudí, váhy sa akosi preklopili a zo slávnej osobnosti, z učiteľa a majstra bol zrazu zločinec.

Bolo iné prechádzať sa s Ježišom po Galiley, keď okolo neho chodili stovky a tisíce ľudí a On uzdravoval a robil zázraky, ako na bežiacom páse a ľudia naokolo žasli a divili sa. Vtedy bolo hrdé povedať: Ja patrím k tomuto mužovi. Ja mám k nemu blízko. Ja som dokonca jeho žiak. Vtedy sa priznávanie k Ježišovi zdalo také prirodzené, také jednoduché, také normálne a bežné. Žiaden z Ježišových učeníkov s tým nemal problém. Tu je Ježiš a ja patrím k nemu. Čo je na tom také ťažké? Myslím si, že veľakrát si tú slávu a popularitu samotní učeníci užívali.

Ale tu na dvore veľkňaza, v piatok veľmi skoro ráno, sa niečo zmenilo. Peter v jeden moment, pri jednoduchej slovnej narážke, ...aj ty si bol s Ježišom... povedal: Nepoznám toho človeka! Ježiš bol stále ten istý Ježiš. Aj Peter bol stále ten istý Peter. Len ľudia naokolo boli iní. Neboli prívetiví, neboli milí, boli ovplyvnení názormi farizejov a sadukajov. Oni formovali pohľad celého svojho dvora na Ježiša. A pred týmito ľuďmi, ktorí boli nepriateľsky naladení, bolo ťažké byť iný a mať iný názor.

Tá situácia na dvore veľkňaza sa neodohrala iba jedenkrát. V mnohých obmenách ju zažíva každý veriaci človek. Je jednoduché v kruhu veriacich ľudí hovoriť o tom, že poznáme Ježiša, že k Nemu máme blízko, občas sme dokonca hrdí, keď sa k Nemu môžeme prihlásiť. Ale prichádzajú aj momenty, keď sa to zoskupenie akoby preklopí na druhú stranu a zrazu ste medzi ľuďmi, ktorí Krista odsudzujú, sú nepriateľskí a my sa stiahneme a sme ticho niekde v kútiku, aby si nás nikto nevšimol a nespájal nás s touto osobou.

Priznávať sa k slávnemu Kristovi bolo a je vždy jednoduché. Ale dnešný deň sa ťa pýtam, brat, sestra, či máš odvahu sa priznať aj k odsúdenému Kristovi? Ku Kristovi, ktorého považujú za zločinca, za odsúdeného, poníženého a zneváženého? Toho, do ktorého sa hocikto odváži pustiť, príde a kopne si, alebo pľuvne mu do tváre, alebo, ako to my hovoríme, len si obtrie jazyk.

A neurobili to Ježišovi vtedy len veľkňazi. Robia to ľudia dodnes. Možno tvoji kolegovia v práci, ktorí sa dokážu na téme viery v Boha zabávať a uťahujú si z toho. Alebo to môžu byť dokonca tvoji blízki. Alebo je to len partia ľudí, s ktorými sa kamarátiš a dobre s nimi vychádzaš. Je to vždy o tej otázke: Poznáš toho človeka? Priznáš sa k nemu, aj keď vyzerá byť vinný? Aj keď z pohľadu niektorých ľudí by si zaslúžil trest?

Môj otec často spomína na príhodu, keď raz išiel s kolegami z práce na obed a na ulici bol mestský smetný kontajner. Išli okolo a z neho trčali iba nohy. Nejaký Róm sa v ňom intenzívne prehrabával. A keď už boli blízko, zrazu sa ten chlap vytiahol z kontajnera a kričí: Ahoj, Dušan, jak še máš? Otec hovoril: Tak som si vylepšil pred kolegami image. Nič iné sa nedalo, len priznať, že je to Róm z Bačkovíka.

Hanbiť sa za niekoho je vec, ktorá sa nám občas stáva. Ale hanbiť sa za Krista, je vec, ktorá by sa veriacemu človeku nikdy nemala stať.

Začal som dnes tým, že táto veta, zachránila ľudský život. Tak by sa to mohlo zdať na prvý pohľad. To „Nepoznám toho človeka!“ vtedy skutočne zaúčinkovalo. Síce Peter musel narýchlo zmiznúť z dvora veľkňaza, ale nezomrel tak, ako Kristus. Nechytili ho, nespalicovali, neublížili, neukrižovali. Nikto mu vtedy neskrivil ani vlas na hlave. Ale po krátkej chvíli si aj sám Peter uvedomil, že to nebola výhra, že sa z toho nedokázal tešiť, že mu to neprinieslo ani pokoj, ani radosť, nemal dobrý pocit z toho, že žije.

Nie všetko, čo vyzerá ako výhra, je skutočná výhra. Tu nejde iba o ten okamih, o tú chvíľu, keď utekáte z dvora a ste radi, že žijete a že vám nikto neublížil. Tu je potrebné zobrať do úvahy všetko, aj to, čo príde potom. Prežiť pocit sklamania zo samého seba, uvedomenie si, že ste zradca, že ste zradili blízkeho človeka, že ste mu ublížili, že ste zničili priateľstvo a blízky, hlboký vzťah. Poznanie toho, ako ste zranili niekoho, kto o vás stál, ako ste zahodili za hlavu všetko, čo sa budovalo roky.

Tá výhra mala nakoniec všetky znaky prehry. A to, čo sa javilo ako záchrana života, boli nakoniec okamihy plné znechutenia a sklamania zo samého seba. Z histórie vieme, že Peter už nikdy takto prehrať nechcel. Pochopil, že poznať Krista a priznať sa ku Kristovi je jediná podstatná a dôležitá vec, ktorú musí vždy dokázať urobiť.

Celá tá situácia je zaznamenaná nie kvôli tomu, aby sme mohli o Petrovi hovoriť, aký je zbabelec. Je napísaná kvôli nám, aby sme si uvedomili, že zapretie Krista je ťažké a necháva to v človeku hlboké následky. A tie netrvajú iba okamih, zasahujú a ovplyvňujú celý náš život.

Tu chcem urobiť ešte jedno prepojenie. Evanjelista Matúš slová „nepoznám vás...“ zaznamenal vo svojom evanjeliu len kapitolu pred touto Petrovou udalosťou. Tá súvislosť bola trochu iná. Bolo to presne opačne. Tie slová „nepoznám vás...“ povedal Pán Ježiš človeku. Sú z podobenstva o desiatich pannách. A práve v závere tohto podobenstva, keď päť nerozumných panien prišlo dodatočne na svadobnú hostinu, keď si konečne pozháňali olej a zaklopali na dvere, kde prebiehala svadba, presne tieto slová použil ženích: Veru vám hovorím, nepoznám vás! Pravdou je, že tieto slová vtedy priniesli smrť.

To podobenstvo hovoril Pán Ježiš aj pred učeníkmi, takže ho určite počul aj Peter. Počul, ako to bude vyzerať na konci sveta, pred Božím súdom. Pretože práve o tom je tento príbeh. No rozhodujúce v ňom je tiež to priznanie sa k niekomu. Vtedy to však bude opačné garde. Prizná sa Pán Ježiš ku mne? Bude ma poznať? Bude vedieť, kto som? Bude to veľmi vážny a rozhodujúci okamih.

Uvedomme si, bratia a sestry, že tieto dve situácie od seba veľmi závisia. Keď to prvé bude ...nepoznám toho človeka..., potom aj to druhé bude raz znieť veľmi podobne, ...nepoznám vás...

To je dnes tá jediná myšlienka, ktorú vám chcem sprostredkovať. Je veľmi dôležité mať odvahu priznať sa ku Kristovi, nielen vtedy, keď je slávny, ale aj vtedy, keď je potupovaný, obviňovaný a znevažovaný.

AMEN

 

12 Ale on odvetil: Veru vám hovorím, nepoznám vás! (Mt 25,12)

72 A zase zaprel s prísahou: Nepoznám toho človeka! (Mt 26,72)

 

Piesne: pašie

Texty: Iz 52,13-53; Ž 22,2–32; Žid 10,16–25; J 18,1–19,42

 

config
f m

Podcast - kázne

Podcast kanál

Kalendár udalostí

jún 2020
Po Ut St Št Pi So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 1 2 3 4 5

Nasledujúce udalosti

nedeľa - 31. máj 2020 09:30 Obišovce
1. slávnosť svätodušná
nedeľa - 31. máj 2020 11:00 Kysak
1. slávnosť svätodušná
nedeľa - 31. máj 2020 14:00 Lemešany
1. slávnosť svätodušná
pondelok - 01. jún 2020 09:30 Kysak
2. slávnosť svätodušná
pondelok - 01. jún 2020 18:00 Obišovce
2. slávnosť svätodušná