5.pôstna 2020

Kázňový text: 2M 20, 7

Dnes sme, milí bratia a sestry, pri našom druhom prikázaní, ktoré je venované Božiemu menu. Ak by sme prikázanie o nerobení si podoby Boha nechali ako druhé, to o Božom mene by bolo teda v poradí tretie. Dnes bude reč o Božom mene, ale ani nie tak o jeho nepoužívaní, ako skôr o tom, že nie je správne ho zneužívať.

Začať však musíme samotným Božím menom. Aké vlastne je, ako znie? Pojem „Boh“ v našej reči je len pomenovaním osoby, ktorú pre človeka na tomto svete považujeme za najdôležitejšiu osobu. Hľadal som vysvetlenie tohto slova v slovníku a tam bolo napísané, že v náboženských predstavách a v idealistickom svetonázore je pojem Boh nadzemská bytosť, ktorá vraj stvorila svet a zasahuje do jeho vývoja. Slovo „Boh“ je teda všeobecným pomenovaním niekoho, koho považujeme za stvoriteľa a spravovateľa sveta. Ale keď hovoríme o nejakých vymyslených bohoch, alebo bohoch z iných náboženstiev, tiež použijeme slovo „boh“, aj keď my, kresťania, samozrejme s malým písmenom na začiatku.

Boh je teda všeobecné pomenovanie, ako je všeobecným pomenovaním človek. Božie meno je teda iné.

V pôvodnom hebrejskom biblickom texte hovorí o Božom mene situácia, keď sa Mojžiš dostal do blízkosti horiaceho kra. Tam s ním začal prvýkrát hovoriť Pán Boh a keď sa Mojžiš pýtal na to, kto je a čo má povedať Izraelcom, počul vtedy zvláštne predstavenie. Boh povedal: „Som, ktorý som.“ A povedal: „Takto povieš synom Izraela: SOM ma poslal k vám.“

V biblickom texte sú použité spoluhlásky JHVH. Tak sa človeku predstavil Pán Boh. V našom preklade sa toto slovo dá preložiť ako „SOM, KTORÝ SOM“. Teda existujem, bez začiatku a bez konca, jednoducho stále „SOM“. Keď sú teda v biblickom texte spoluhlásky JHVH, v slovenskom preklade je použité slovo Hospodin. Aj keď ani to nie je Božie meno.

Pri preklade ekumenickej Biblie katolícki prekladatelia namietali, že slovo Hospodin je čechizmus a vychádza zo slova „Hospodář“. Čiže ani slovné spojenie Pán Boh, ani Hospodin nie sú pravým menom Boha.

Z historických rímskych prameňov vieme, že Židia uctievali Boha menom Jahve, ale toto meno sa postupne prestalo používať, aby nedošlo k jeho zneužitiu. Oficiálne ho mohol vysloviť iba raz za rok veľkňaz v svätyni svätých, keď prinášal obeť za hriechy celého národa. Slovo Jehova, ktoré počúvame od svedkov Jehovových je vlastne zlým čítaním tohto mena.

Z doposiaľ povedaného vyplýva, že vlastne Božie meno nikto z nás nepoužíva nadarmo a že sa proti tomuto prikázaniu vôbec neprehrešujeme, lebo Božie meno nepoužívame. Ale tak jednoducho sa z toho vykrútiť, bratia a sestry, nedá.

Keď na fare manželka zakričí Tomáš, alebo Matúš, tak naši synovia vedia, že volá na nich a okamžite zbehnú zo svojich izieb dole do obývačky, alebo sa aspoň ozvú, čo sa deje. Pritom by si mohli povedať, že Matúšov a Tomášov je na svete dosť, takže to volanie vôbec nemuselo byť na nich. Bolo by to treba spresniť a volať ich aj priezviskom, ale aj Matúšov Petrov je na Slovensku a vo svete viac, takže by bolo treba pridať ešte dátum a miesto narodenia, prípadne pridať rodné číslo, aby sa dotyčný z toho nemohol vykrútiť a aby bol jasne identifikovaný. Ale to by sme už porušili GDPR.

Myslím, že všetci vieme, že takéto uvažovanie je choré. Chcel som tým len poukázať na to, že ak niekto použije vo svojej vete slovo boh, tak každý veľmi dobre vie, na koho myslí. Aj keď to meno človek vysloví úplne automaticky, lebo si na to tak zvykol. Poviete: Pane Bože, zabudla som polievku na sporáku! Tak je jasné, že ste nemysleli indiánskeho boha Manitua, alebo slovanského boha Perúna, ale mysleli ste kresťanského Boha, v ktorého veríme.

A to je problém! Pretože hovoríte o konkrétnej osobe všemohúceho a vševedúceho Boha, Stvoriteľa neba i zeme. Otázkou skôr je, prečo to meno takto používame? Myslím, že žiadne iné pomenovanie osoby nie je tak zneužívané ako pomenovanie Pána Boha. Ale prečo to ľudia robia?

Nikto nespomína moje, či vaše meno a tým pádom moju, či vašu osobu, keď si udrie po palci, alebo keď niečo zabudne, či keď preklína.

Predstavte si, že by vás ľudia spomínali v súvise so všetkým možným, čo sa im prihodí, alebo čo sa im počas dňa stane. Nielenže by to bolo pre vás nepríjemné, pretože vy ako osoba s tým nič nemáte, ale bolo by to aj nevhodné.

Prečo si teda ľudia zvykli spomínať Boha, používať jeho oslovenie a jeho osobu tak často? Súvisí to trochu s minulosťou, vtedy to ľudia robili bežne. Slovné spojenie „Pán Boh“ však vyslovovali s rešpektom a úctou. Ak Pán Boh dá... S Božou pomocou sme to zvládli... Pán Boh nám požehnal... Nebyť Pána Boha, tak toto dopadne zle... Myslím, že to nebolo branie Božieho mena nadarmo. Takto to cítili a takto to aj povedali. Ten slovník nám akoby odvtedy ostal, len sa z neho vytratili rešpekt a úcta. A tak Pána Boha spomíname ako nejaké citoslovce vo vetách, alebo namiesto čiarok vo vete. Samozrejme už bez úcty a rešpektu.

Z pomenovania „Pán Boh“, sa stalo len bežné slovíčko, ktoré pre nás nič neznamená. Pritom všetci dobre vieme, že ak použijem pomenovanie BOH, je za tým jedna konkrétna osoba a nie hocijaká.

Možno aj ty, milý brat, milá sestra, patríš do skupiny ľudí, ktorý si na takýto slovník zvykli. Nemyslíš to zle, ale Pane Bože, alebo Ježiši, Hospodine... používaš často, lebo sa z toho stal tvoj zvyk. Dnes ti pripomínam dôležité prikázanie, ktoré hovorí, že nespomínaj Pán Boha tam, kde to nie je potrebné. Pretože takto znevažuješ Jeho meno a tým pádom aj Jeho osobu.

Zvykneme hovoriť, že prikázanie: Cti si otca i matku, aby si dlho žil na zemi, je s podmienkou. Chcem len pripomenúť, že nie je jediné, pretože aj prikázanie: Nebudeš brať Božie meno nadarmo... má vo svojom plnom znení podmienku, ...lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto Jeho meno zneužije!

To zneužitie Božieho mena má ešte iný kontext. Hlavne v minulosti sa mená rôznych bohov používali na čarovanie, zaklínanie a preklínanie. Toto bolo v židovstve prísne zakázané. Človek nemá právo narábať s Božím menom pri rôznych obradoch a kultoch, pretože človek nemá v moci Boha, ale Boh má v moci človeka. A preto je táto vec pripomenutá v prikázaní, že Pán Boh niečo také nenechá bez trestu.

V židovstve sa k tomuto prikázaniu postavili veľmi rázne. Aby náhodou zbytočne nevyslovili Božie meno, prestali ho používať úplne. Namiesto JAHVE povedali Adónaj - teda Pán, alebo Elóhim - naše Hospodin, prípadne používali slová, ktoré Boha opisujú ako Vševládny, Všemocný, Všemohúci... Takto zabezpečili dodržanie Božieho prikázania.

My dnes nebazírujeme na tom, ako presne znie Božie meno. Skôr si myslím, že je dôležité hovoriť o Bohu vždy s rešpektom a úctou. To je to, čo nás toto prikázanie učí. Ak Pána Boha spomínaš, nemá to byť preto, že to robíš bezmyšlienkovite, alebo preto, že je to tvoje „príslovko„ vo vete, nejaká slovná pomôcka, na ktorú si si zvykol. Toto o úcte a rešpekte pred Bohom nesvedčí.

Na jednej strane sa modlíme a oslovujeme Boha „Pane Bože“, na druhej strane tú istú osobu spomíname bez rozmýšľania vo svojich vetách, akoby sa nič nedialo. A to správne nie je.

S braním Božieho mena nadarmo majú problém aj veriaci ľudia a to je na tom to problematické. Ak si my Pána Boha nevážime, ako môžeme chcieť, aby mu prejavovali úctu a rešpekt neveriaci ľudia? Ako chceš napomenúť, brat, sestra, neveriaceho človeka, aby hovoril o Bohu s úctou, keď ty Pána Boha spomínaš hlava-nehlava? Je najvyšší čas viac si kontrolovať slovník a byť v oslovovaní Pána Boha opatrnejší.

Je pôstny čas a je tu teda aj priestor na naše pokánie a prosby o odpustenie, ak sme Pána Boha nespomínali v bázni a s úctou a dali sme tak aj iným príklad na znevažovanie Božieho mena.

AMEN

Piesne: pašie

Texty: Jer 31, 31–34; Ž 51,3–12; Žid 5,5–10; J 12,20–33