3.pôstna 2020

Kázňový text: 2M 20, 1-3

Už niekoľko nedieľ sa venujeme Starej zmluve a niektorým udalostiam, ktoré súviseli s prikázaniami. Hovorili sme už o svätostánku, o truhle zmluvy, o tom ako Hospodin hovoril Mojžišovi o prikázaniach, ktoré boli dané na poučenie. Dnes by som rád začal postupne rozoberať samotné prikázania, ktoré tvorili základ všetkých predpisov a ktoré dal Pán Boh Mojžišovi na hore Sinaj.

V histórii židovského národa to bol prvý predpis napísaný ako zákon, ktorí mali zachovávať. Samozrejme mali od doby patriarchov napríklad príkaz na obriezku, no prikázania boli jasne naformulované a napísané a boli hmatateľným svedectvom zmluvy. Pre Židov mali prikázania jasnú výpovednú hodnotu. Ich dodržiavanie ich úplne oddeľovalo od okolitých národov. Robili ich inými, výnimočnými. Časom si to Židia aj začali uvedomovať a boli na to patričné hrdí. Ešte aj v dobe Pána Ježiša vnímali okolité národy ako pohanské, pretože uctievali všelijakých bohov, ktorých si sami navymýšľali a vytvorili vlastnými rukami, ale oni poznali skutočného Boha. Poznali jediného Boha, ktorému sa nikto nevyrovná a ktorého si nevymysleli sami, ale ktorý sa im sám predstavil a dal sa im spoznať.

Židia si nevymýšľali a nevytvárali náboženstvo. Pravidlá im boli dané a to ich robilo výnimočnými medzi ostatnými národmi. Hlavne tie prvé prikázania, ktoré vysvetľovali, kto je Boh, aký je a ako sa k nemu má človek správať. Toto bolo pre Židov jasné od hory Sinaj. Takže každému Židovi pripadalo až smiešne, ako sa nejaký Grék klaňal, povedzme soche Diany Efezskej, ktorú vytesal nejaký človek, umelec a náruživo sa modlil k tomu kameňu, aby mu pomáhal, alebo aby ho vyliečil, či zachránil. Veriaci Žid vnímal ten omyl a naivitu týchto ľudí a mohol kľudne povedať, že je v oblasti viery a náboženstva o 1000 rokov pred ním.

Chcel by som aj nám dnes ukázať práve tú hrdosť, ktorú by sme mali mať my, kresťania, na to, že poznáme skutočného Boha, že aspoň sčasti vieme, kto je a aký je. Kresťanstvo predsa vychádza zo židovskej viery a je jej pokračovateľom. Veď vďaka Pánovi Ježišovi Kristovi sme ešte ďalej v poznaní Boha. Si na to, brat, sestra, patrične hrdý/hrdá?

To prvé prikázanie hovorí úplne jednoznačne, kto je náš Boh. Židom sa Pán Boh predstavil ako Ten, ktorý ich vyviedol z otroctva. Pán Boh sa predstavuje ako ten, ktorý najprv koná v prospech človeka, nie ako ten, ktorý najprv niečo od človeka očakáva. Je to jeho predstavenie. Ja som pre teba urobil to a to a teraz očakávam niečo od teba. Boh sa predstavuje ako ten, ktorý človeku niečo dáva, ktorý ho zachraňuje.

Ten obraz Boha sa nezmenil a pokračuje aj do Novej zmluvy, ...lebo Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného syna dal... Stále je tu najprv Božia iniciatíva, stále je tu Boh, ktorý zachraňuje človeka. A nás treba vždy z čohosi zachraňovať. Len sa pozrite ako ideme z jedného maléru, v tom našom svete, do druhého.

Pre Židov, ktorí táborili pod horou Sinaj to bolo zrozumiteľné slovo. Zažili otroctvo, zažili utrpenie a bolesť, zažili, ako im zabíjali ich deti, takže vedeli, že slobodnými sa stali vďaka Božím zásahom.

Tu je taký prvý zjavný problém dnešného človeka. Nevidí zachraňujúceho Boha. Dnešný svet vidí iba Boha, ktorý chce aby sme dodržiavali prikázania, ktorý len niečo nariaďuje a očakáva. Stále vidíme iba Boha, ktorý kladie na človeka ťažké bremená a požiadavky. A pritom nemáme pocit, že by to k niečomu bolo a že by to viedlo k lepšiemu.

Ďalším problémom je, že ľudia nemajú pocit, že potrebujú záchranu. Nežije sa nám tak zle, aby sme vnímali potrebu pomoci. Až na ten koronavírus, ktorý nás teraz po svete straší. Nebyť toho, mali by sme pocit, že sme pánmi sveta. Ale napriek tomu, že ľudia majú strach, už ich ten strach a obavy nevedú k Bohu. Dúfame v záchranu, ktorá má prísť zo strany lekárov, odborníkov, chemikov, farmaceutov, alebo stačilo by, ak by niekto vynašiel vakcínu a žili by sme ďalej ten svoj pohodlný život. To je to naše vzďaľovanie sa od Boha.

Pán Boh hovorí jasne: Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Keď pre nič iné, tak preto, že vieš, kto som. Videl si, čo som pre teba urobil.

Je zaujímavé pozorovať, ako málo ľudí má pocit, že toto prikázanie porušuje. Akého iného Boha by som mal, veď ja verím v Boha? To je bežné konštatovanie ľudí na Slovensku. Len malá skupina by povedala, že sú ateisti alebo, že neveria v Boha. Aj ľudia, ktorí nechodia do kostola a zanevreli na cirkev, nejakú vieru v Boha vo svojom vnútri majú. Prípadne sa aspoň pohrávajú s myšlienkou, že nejaký Boh predsa len môže niekde existovať.

V dnešnej dobe je málo tých, ktorí by mali doma sochu nejakého pohanského boha a modlili sa k nej. Je to v dnešnej dobe zriedkavé, hlavne na Slovensku. Takže z tohto pohľadu prvé prikázanie neporušujeme.

Ja si však osobne myslím, že prvé prikázanie je jedno z najťažších prikázaní, aké nám Pán Boh dal. Žiadne iné nie je také komplikované a žiadne iné nie je tak porušované ako toto. V tom je jeho problematickosť.

To ...nebudeš mať iného Boha... hovorí o určitých prednostiach. O hodnotovom rebríčku človeka. V podstate to prikázanie hovorí, že Boh je a bude v tvojom živote tým prvým a tým najdôležitejším. Že ho nič nepredbehne, že jeho prestíž v tvojom živote nič neohrozí. Že nebude žiadna väčšia priorita v tvojom živote.

Keď to poviete takto, veľmi rýchlo si uvedomíte, že mať takýto rebríček hodnôt a udržať si ho po celý život je veľmi ťažké. Vždy sa na tú pozíciu niekto v našom živote hrabe. Vždy sa tam niekto túži dostať.

Poviem to na príklade. Keď sme deťmi, sú tam na tom prvom mieste rodičia, potom v dospievaní nejaká prvá láska, milovaný človek, v manželstve sa na to prvé miesto dostávajú deti, potom deti dospievajú a odchádzajú a prichádza znova životný partner... A popri tom sa o tú pozíciu ešte bije kariéra, rodina ako celok, zdravie, peniaze, pohodlie, životný štýl, koníčky... Je to oveľa komplikovanejšie. Židia to na začiatku rozdeľovali jednoducho. Bol Žid a bol pohan. Bol tu teda ten, kto poznal vieru v jedného Boha a potom všetci ostatní, ktorí mali svoje modly. Ale dnes je ťažké povedať nejakému človeku, že je „pohan“, že v jeho živote nemá Boh prvé miesto. Pri tých dnešných moderných bohoch to nie je tak zjavné.

Niekedy sa to dá len vyčítať z rôznych náznakov. Jeden príklad z posledných dní. Pre koronavírus zatvárajú divadlá a jeden český herec sa k tejto situácii vyjadril takto: Robíte si prdel? A čo budeme žrať??? Prečo oddiaľujeme nevyhnutné? Aj tak sa časom všetci nakazíme, tak prečo to zdržiavať?” A potom ešte dodal: „Kto zomrie, zomrie, tak to nechajte tak a neberte nám prácu!”

Podľa dvoch viet je ťažké zhodnotiť človeka, ale viete podľa nich zhodnotiť rebríček hodnôt tohto človeka. Moja kariéra a peniaze sú dôležitejšie ako ľudský život. Na iných nezáleží, záleží len na mne. Ozaj veľmi čudná reč človeka, v ktorej ľudský život nemá žiadnu cenu, iba ten jeho.

To, mať iného Boha, je v dnešnej dobe veľmi nenápadné. Tým našim bohom je všetko, čomu dávame vo svojom živote prednosť. Ale nie sú to nejaké sošky, nejaké napodobeniny pohanských bohov. Sú to novodobí bohovia, ktorí v našich rebríčkoch hodnôt stoja na prvom mieste.

V čase, keď sa koronavírus rozširuje vo svete, vidíme napríklad bezohľadnosť ľudí, ktorí cestujú po dovolenkách napriek tomu, že vedia o riziku. Ale oddych, dovolenka a peniaze, ktoré do toho vložili, a vlastné pohodlie sú prednejšie ako ohľad na ľudí. Bohom sa stal človek sám. Ja som v mojom živote ten najdôležitejší, ja stojím v popredí svojich túžob snov a záujmov. Môj svet sa točí len okolo mňa.

Pán Boh však jasne hovorí, že žiadneho iného Boha nebudeš mať. A ja musím zdôrazniť, že tieto slová nepatria len do Starej zmluvy. To prikázanie je plne záväzné aj pre nás, ľudí Novej zmluvy.

Aké sú tvoje priority, brat, sestra? Ako vyzerá tvoj hodnotový rebríček? Kontroluješ to a skúmaš, či ti to miesto, ktoré patrí jedine Bohu neobsadil v tvojom živote niekto iný?

AMEN

Piesne: Neopúšťaj ma... 103; 116; 108; 109

Texty: 2M 20,1–17; Ž 19,2–15; 1K 1,18–25; J 2,13–22