• 1

  • 2

  • 3

  • 4


Copyright © 2020 - Cirkevný zbor ECAV v Obišovciach

1.pôstna 2020

Kázňový text: 2M 25, 1-9

Veľakrát v dnešnej dobe sa medzi kresťanmi diskutuje o tom, či Pán Boh od nás niečo potrebuje? Je na nás odkázaný? Vyžaduje od nás niečo? Kladie na nás nejaké požiadavky? Sú veriaci ľudia, ktorí vysvetľujú, že Boh nás bezpodmienečne miluje, ale netlačí na nás, necháva nás, aby sme sa slobodne rozhodovali, či budeme niečo pre neho robiť, alebo nie.

V podstate dnes hovoríme, že vo vzťahu k Bohu nič nemusíme robiť, že je to všetko na našej slobode. Máme radi texty apoštola Pavla ako: Všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné. Všetko je dovolené, ale nie všetko buduje.(1K 10,23) Dokonca aj prikázania, ktoré dal Pán Boh Izraelskému národu v kresťanstve vnímame ako určitý prežitok. Nie ako niečo záväzné, ale ako možnosť, ako alternatívu, pretože my sme už slobodní ľudia a nie sme pod otroctvom zákona.

Možno len príklad, ktorý to lepšie vystihuje. Aj ja ho občas uvádzam a tiež to nechápem, keď v katolíckej cirkvi majú takzvaný „prikázaný sviatok“. Nám v evanjelickej cirkvi to znie veľmi čudne, lebo kto nám môže niečo prikazovať? Kto nám má právo niečo nariaďovať? My predsa nie sme otroci zákona. My vieme, čo môžeme a čo chceme, všetko je postavené na slobode človeka. Pre nás je kresťanstvo skôr demokratické. Keď chcem, idem a robím, keď nechcem, nejdem a vec je vybavená. Máme argumenty, máme svoje dôvody, ktoré si vieme obhájiť.

Bol niekedy problém pre evanjelika, aby nešiel vo sviatočný deň do práce? Myslím, že ak treba a šéf povie, neviem, či je nejaký „luterán“, ktorý by v tejto veci zaváhal, alebo by povedal nadriadenému rozhodné NIE. Zoberte si takých adventistov siedmeho dňa, ktorí vám do práce v sobotný deň nepôjdu, aj keby prišli o zamestnanie, lebo je to porušenie prikázaní.

Mal niekedy nejaký evanjelik problém zobrať zbraň do ruky, keď v minulosti chodili mladí chlapci na povinnú vojenskú službu? Jehovisti radšej skončili za minulého režimu vo väzení, ale počas vojenskej služby zbraň do ruky nezobrali.

Aj v katolíckej cirkvi je veľa momentov, keď veriaci povie: Ja toto musím, alebo ak toto neurobím, budem mať hriech. My v evanjelickej cirkvi takéto vety nehovoríme.

Neuvádzam tie príklady ako na 100% správne, ale pozrite sa na nás, bratia a sestry, my nič nemusíme. My na nič nepovieme, že je to nutnosť a že to či ono je mojou povinnosťou voči Bohu.

K Večeri Pánovej a na spoveď nemusíme chodiť, nie je to prikázané, iba ak chceme. Do kostola nemusíme chodiť, je to dobrovoľné, cirkevný príspevok si nemusíme platiť, dobré skutky nemusíme robiť, prispievať na nejaké misijné projekty tiež nemusíme, krstiť deti nemusíme, sobášiť sa už tiež nemusíme... U nás je všetko na báze dobrovoľnosti. Všetko je to na tom, či chceme. Ale či sme tak uvedomelí v tej našej cirkvi a zrelí vo svojej viere a vo svojom presvedčení, že sami vieme urobiť tie správne rozhodnutia? Tak toto neviem. Bolo by to veľmi milé, keby to tak fungovalo. Keby každý evanjelik bol tak zrelý vo svojej viere, že by tieto veci vnímal ako dôležité a nepotreboval by slová „toto musíš“. Ale realitu našej cirkvi poznáme všetci veľmi dobre.

Takže dnes znova príklad zo Starej zmluvy, keď Pán Boh prostredníctvom Mojžiša oznamuje Božiemu ľudu, aby si vybudovali uprostred tábora Svätostánok. Mojžiš vyzýva ľudí, aby odovzdali Bohu takzvané „pozdvihované dávky“. Boli to najcennejšie veci, ktoré vlastnili. Mali odovzdať zlato, striebro, meď, červený a modrý purpur, ľan, kože, balzamy, lampy... Bola to výzva, odovzdajte Bohu to najcennejšie čo máte.

Pohľad novozmluvného človeka by bol na niečo také veľmi kritický. Načo sú cirkvi a Bohu takéto cenné veci? Cirkev má slúžiť a nie zbierať od ľudí majetok! Predstavte si, že by sme dnes urobili v našom zbore takúto výzvu. Budúcu nedeľu doneste zlato, striebro, akcie, cenné papiere, dividendy a vyzdobíme si tento kostol. To by bol riadny „poprask“ v evanjelickej cirkvi. Možno by sme sa dostali v televíznych novinách v top správach do prvej trojky. Takže radšej to nebudeme riskovať.

Rozmýšľal som skôr, prečo to Pán Boh žiadal? Ten vzťah medzi ľuďmi a Bohom sa vtedy iba budoval. Učili sa, že Bohu patrí iba to najcennejšie. Že Boha obklopuje to, čo si najviac ceníš a vážiš. Ten Boh, ktorý bude bývať uprostred tvojho tábora, má byť pre teba tým najdôležitejším.

Učili sa tým, že Boh je môj Boh. I ja som prispel k tomu, aby tu medzi nás mohol prísť. I ja som sa podieľal na tom, aby to miesto, kde bude prebývať, bolo dôstojné a hodné.

Tieto pozdvihované dávky boli krokmi k tomu, aby si k Bohu oni osobne vytvárali vzťah. Môj Boh je uprostred môjho národa, je blízko pri mne. Pán Boh predsa nepotreboval dom. Veď to vieme, nepotrebuje k svojej veľkosti nejakú budovu. Ale tí ľudia putujúci po púšti vtedy potrebovali vedieť, že ich Boh je tu medzi nimi, že zostúpil dolu a priblížil sa im. Ten svätostánok im symbolicky sprítomňoval Boha a jeho blízkosť. A to, že ten svätostánok pripravili oni zo svojich darov, ich naučilo, že aj oni urobili niečo preto, aby Boh medzi nimi bol.

Myslím, že presne toto vnímanie mali aj ľudia, ktorí budovali aj tento kostol. Kostol a veža, to je určitý symbol Božej prítomnosti medzi nami. Oni nestavali len budovu, oni si vytvárali vzťah k Bohu. Podieľali sa na tom, aby Boh bol uprostred dediny, v ktorej žili. Tá práca a námaha, ktorú do toho vložili je ich svedectvom, je ich vyjadrením viery a vzťahu k Bohu.

Ešte inak. Predstavte si, že ste sa oženili a do vášho domu po svadbe prichádza vaša manželka. Uvoľníte jej miesto v spálni, priestor na jej veci v skrinke v kúpeľni, miesto v skriniach na jej šaty, alebo kúpite novú skriňu... To je budovanie vzťahu. To je snaha, ktorá ten vzťah medzi manželmi utužuje. A presne o toto sa snažil Izraelský národ vo svojom tábore na púšti.

Svätostánok stál vždy uprostred tábora a ľudia si svoje stany stavali dookola, keď sa utáborili na nejakom mieste. Učili sa, že Boh je medzi nami, tu v strede nášho tábora má svoje miesto. My putujeme s Bohom do zasľúbenej zeme.

Ja mám niekedy pocit, že nám takýto vzťah chýba. Necítime, že by Boh býval uprostred nás. Akoby sa nám Pán Boh znova niekde vzdialil a stále sa po troške vzďaľuje. Na jednej strane tvrdíme, že Boh je všade okolo nás, čo je samozrejme pravdivé a ušľachtilé, ale nežijeme a nesprávame sa tak, akoby nás Pán Boh stále videl.

Boli sme minule na návšteve u jedných známych a v dedine si naša dcéra všimla na starom rodinnom dome kríž. Na priečelí domu. Nebol to žiadny kostol, žiadna modlitebňa, bol to starý rodinný dom. Povedzte mi, kto z kresťanov by si dnes dal na svoj nový dom kríž? Tak viditeľne a zjavne?

Všimnite si ako miznú kresťanské symboly z našich domovov. Niekedy keď ste vošli do kresťanského domu, hneď ste zbadali nejaké biblické citáty na stene, náboženské obrazy, kresťanské symboly skoro v každej jednej miestnosti. Nemyslím, že to bolo len zo zvyku. Bolo to vyjadrenie, že Boh žije tu uprostred nás, že žije v tomto dome, že sa s Ním v tomto dome počíta.

My sme už moderní kresťania. Tvrdíme, že svoju vieru žijeme tu vo svojom vnútri a na takéto vonkajšie prejavy si už nepotrpíme. Považujem to za prežitok, za prejavy a spôsoby Starej zmluvy.

Ale všimnite si, že Pán Boh to od Izraelcov chcel. Aj keď bol aj dovtedy uprostred nich. A nemôžem obísť dôležitú poznámku, ktorú povedal Mojžišovi: Pozdvihované dávky vyberte pre mňa od každého, kto chce dobrovoľne dať. Dôležitá vec. To budovanie vzťahu nebolo povinné a nebolo to nasilu.

Keď som prirovnával to budovanie vzťahu s Bohom k manželstvu, tak ten obraz ešte raz využijem. Ak manžel svojej manželke nič nechce kúpiť, ničím ju neobdarí, nič jej neprinesie, ničím ju nepoteší, po čase bude mať tá žena pochybnosti o tom, či ju jej manžel skutočne miluje.

Ak ťa ten vzťah k Bohu nič nestojí, tak ten vzťah nestojí ozaj za nič. Boh chce byť uprostred tvojho života. Chce byť viditeľný a zjavný. Svätostánok ako symbol Božej prítomnosti nestál niekde skrytý na okraji tábora, stál uprostred ako svedectvo vzťahu Izraela k Bohu.

Ako ty, brat-sestra, a ja, ako zviditeľňujeme náš vzťah k Bohu? Ako vyjadrujeme, že Boh býva v našom dome, že žije uprostred našej rodiny, že je jej neoddeliteľnou súčasťou?

AMEN

 

Piesne: Neopúšťaj ma.... 85; 90; 82; 97; A 25; 656/11

Texty: 1M 9,8–17; 1Pt 3,18–22; Ž 25,1–10; Mk 1,9-15

 

config
f m

Podcast - kázne

Podcast kanál

Kalendár udalostí

jún 2020
Po Ut St Št Pi So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 1 2 3 4 5

Nasledujúce udalosti

nedeľa - 31. máj 2020 09:30 Obišovce
1. slávnosť svätodušná
nedeľa - 31. máj 2020 11:00 Kysak
1. slávnosť svätodušná
nedeľa - 31. máj 2020 14:00 Lemešany
1. slávnosť svätodušná
pondelok - 01. jún 2020 09:30 Kysak
2. slávnosť svätodušná
pondelok - 01. jún 2020 18:00 Obišovce
2. slávnosť svätodušná