Nedeľa Deviatnik 2020

Kázňový text: L 17, 7-10

Máte radi ďakovanie, bratia a sestry? Myslím teraz na poďakovanie, keď niečo urobíte dobre, keď niekomu poslúžite, alebo niekomu niečo dáte, ako napríklad nejaký dobrý skutok ako prejav lásky a pomoci a potom nasleduje to z druhej strany: Ďakujem ti... Ďakujem Vám...

Samozrejme, že je to slušnosť a je to úplne normálna vec, keď niekomu pomôžete, že za tým príde prirodzene aspoň to ďakujem. Nekritizujem to, ani neodsudzujem. Učíme tak už naše deti a považujeme to za základný prejav slušnosti. Kto by sa nepotešil, keď mu niekto pred ostatnými vyjadruje vďaku a obdiv? Komu by nepadlo dobre, keď ho iný pred ľuďmi pochváli za nejaký dobrý skutok, alebo službu, či pomoc?

To, o čom rozprával Pán Ježiš v našom texte, vyznieva trochu ako prejav nevďačnosti predovšetkým z Božej strany. A aj ten príklad veľmi milý pre nás čitateľov nie je. Prirovnáva nás tu k sluhom, alebo až otrokom, ktorí konajú v domácnosti svoju prácu a ktorým sa jednoducho neďakuje, lebo to, čo robia, je ich povinnosť a patrí to k náplni ich práce. Takže ich nikto nijako nemojká, nešetrí, len od nich čaká všetku tú prácu ako každodennú povinnosť. Až som sa trochu zasekol a rozmýšľal, čo od nás vlastne Pán Ježiš chce? Čo tým príkladom chcel povedať a čo chcel dosiahnuť?

Predstavil som si pritom to svoje povolanie farára a myslel som na to, ako padne človeku dobre, keď ma niekto pochváli a poďakuje sa za dobrú kázeň. Ale otázka v súvise s dnešným textom je, či je to nutné a či to tak má byť? Vám vo vašej práci ďakuje váš šéf alebo nadriadený každý pracovný deň za odvedenú robotu? Keď skončíte pracovnú dobu, príde za vami a povie, že veľmi pekne ďakuje, lebo ste dnes poctivo robili a urobili kus práce? Myslím, že je málo zamestnaní, kde sa dočkáte za každodennú svoju prácu nejakého poďakovania. Berieme to tak, že je to naša povinnosť, naša zodpovednosť, urobiť svedomite svoju robotu a za ňu dostávame určený plat. Samozrejme, že si všetci myslíme, že je malý a mal by byť vyšší, ale je to naša práca a pristupujme k nej, ako k svojej povinnosti. Takže nejakú zvláštnu vďaku za to ani neočakávame.

Čiže ako váš farár by som mal vždy písať dobré kázne, lebo je to moja pracovná náplň. Horšie je to už s tými kázňami, ktoré za moc nestáli.

Človek teda nepotrebuje za všetko poďakovanie. Je to milé, keď ho dostaneme, ale to, čo je našou prácou, je pre nás samozrejmé a dostávame za to plat. Ale v našom texte je reč o tom, že robíme aj niečo navyše. Aká odmena je za to?

Aká odmena je za moju službu presbytera, vedúceho mládeže, vedúcej detskej besiedky? Alebo aká odmena je za dobrý skutok, ktorý som urobil človeku dnes? Pomohol som s nákupom, pomohol v niečom susedovi, odviezol niekde známeho? Čo za odmenu by som mal dostať, keď som prekonal svoju lenivosť a urobil prácu, ktorú som robiť vôbec nemusel?

V takých prípadoch nám predsa poďakovanie patrí. Minimálne poďakovanie. Považujeme to za slušnosť poďakovať sa za nejaký dobrý skutok a niekde v podvedomí máme, že potom by to mohlo zavážiť aj niekde tam hore. Tu máme pocit, že sme urobili niečo navyše. Niečo, čo je neočakávané, nadštandardné, hodné povšimnutia.

A práve pri takýchto momentoch je tento text čudný, pretože nám v ňom Pán Ježiš hovorí, že nič z toho nie je navyše. Že to všetko sú úplne štandardné veci, ktoré patria do života veriaceho človeka. Že poslúžiť, pomôcť, obetovať sa kvôli niekomu, kto potrebuje moju pomoc, je normálna vec pre kresťana. A že by sme po takomto skutku lásky mali povedať tú Ježišovu vetu: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.

Nemám právo očakávať ani obyčajné ďakujem? Nezaslúžim si to?

Napadol mi jeden príklad, ktorý s touto témou súvisí a vystihuje to naše divné rozmýšľanie.

Ako šofér nie vždy dodržiavam predpisy a z tej 50-tky po dedinách je niekedy 60-tka, alebo aj viac. Ale, keď sa neponáhľam a idem slušne, vtedy mi napadne, že by tu mali byť policajti a vidieť, ako chodím poctivo a mali by ma odmeniť, že tu jediný dodržiavam predpisy. Že je to čudné rozmýšľanie? Chcem odmenu alebo pochvalu za niečo, čo je mojou povinnosťou a zodpovednosťou? Všetci by sme mali jazdiť tak, ako je to v predpisoch. Za to nie je treba dávať odmeny. Chceme aby cesty boli bezpečné, aby tam platili nejaké pravidlá a všetci tí, ktorí po cestách chodia majú sa držať toho, čo je dovolené a čo pravidlá umožňujú.

Myslím, že práve toto hovoril Pán Ježiš v našom prečítanom evanjeliu. Aj keď ten príklad otroka je nám dnes už trochu cudzí, ale stále pochopiteľný.

Čo je mojou i tvojou povinnosťou ako veriaceho človeka, brat-sestra? Pomáhať ľuďom, preukazovať skutky lásky, slúžiť, zastať sa biednych a bezbranných, bojovať za pravdu a spravodlivosť... Pán Ježiš chce, aby sme všetky tieto veci robili, a chce aby sme ich nevnímali ako niečo navyše, ale ako našu povinnosť, ako náplň nášho povolania ako veriacich ľudí.

Myslím, že odmenou za to, že sa postavíme k službe a pomoci, je dobrý pocit, akési vnútorné potešenie, uvedomenie si toho, že som v tomto svete potrebný. Pán Ježiš nás nechce obrať o vďaku, ktorej sa nám občas môže dostať, skôr pred nás stavia iný pohľad na túto dôležitú vec. Prejavovať lásku, milovať blížneho, pomôcť človeku, ktorý je v núdzi, sú veci, pre ktoré som ťa stvoril a postavil na túto zem.

Keď raz rozprával podobenstvo O milosrdnom samaritánovi bolo v tom príbehu cítiť, že pomoc tomu doráňanému na ceste mala prísť aj zo strany kňaza aj zo strany Levítu. Také niečo sa nedá rozkázať, že ty jednoducho musíš pomáhať, ale Boh, ktorému títo dvaja slúžili, to od nich očakával.

Rozmýšľal som nad tým, že Samaritán vtedy nevedel, či sa ten človek zotaví, či prežije a či bude v poriadku. Tá jeho snaha, ale aj investícia v peniazoch mohla vyjsť kľudne nazmar. Ale toto ten muž v tom čase vôbec neriešil. Nečakal tie peniaze naspäť, nečakal vďaku, nečakal odmenu, vnímal, že toto je jeho ľudská povinnosť. Nešpekuloval nad tým, či mu bude mať vôbec kto poďakovať. Alebo či jeho meno prečítajú niekde na verejnom mieste, aby za to získal u iných obdiv. Nie! Ten človek to urobil preto, lebo tak to bolo správne.

Toto nám Pán Ježiš naším biblickým textom pripomína. Slúž, pomáhaj, podávaj pomocnú ruku preto, lebo k tomu ťa Boh stvoril. Takýto máš byť v tomto svete, lebo si kresťanom. Nie je to o tom, či ľudia budú, alebo nebudú vďační. Je to o tom, že ja som pochopil, čo odo mňa Pán Boh očakáva.

Dnes existuje mnoho nadácií, ktoré oceňujú ľudí za záchranu. Existuje aj niečo také ako detský čin roka. Myslím, že tieto veci sú dobré na to, aby ľudí motivovali pomáhať.

Naša motivácia však nevychádza z toho že niekto naše meno prečíta v televízii a dostaneme nejaký dar. Pre nás to má byť niečo prirodzené a normálne. Tak nás na to učí pozerať sa Pán Ježiš. Takýto život skutočne prináša požehnanie.

AMEN

Piesne: Najsvätejší... 360; 345; 265; 644; A 84; 656/14

Texty: Iz 43,18–25; 2K 1,18–22; Ž 41,2–14; Mk 2,1–12