Nedeľa po Novom roku 2020
Kázňový text: Mt 2, 13-23
Chcel by som dnes, bratia a sestry, rozprávať o dôsledkoch našich rozhodnutí a o tom, ako do toho všetkého vstupuje Boh svojím konaním, alebo ako nevstupuje. Aj keď sa priznám, že v tejto téme bude asi viac otázok ako odpovedí, ale doviedol ma k tomu dnešný kázňový text, ako sme si ho vypočuli z podania evanjelistu Matúša.
Ten text zachytil iba evanjelista Matúš. Celkovo informácií z Ježišovho detstva máme veľmi málo, ale vďaka Matúšovi vieme, ako sa o narodení Mesiáša dozvedeli najvyššie kruhy v Jeruzaleme, či už to bol kráľ a celá smotánka, ako aj najvyššie špičky cirkvi. Dnes však trochu predbehneme čas, pretože udalosti, o ktorých sme čítali, sa odohrali až potom, čo prišli k Ježišovi mudrci od východu a to si budeme pripomínať až zajtra.
Dnešná kázeň bude teda prvým dielom a zajtra v nej budeme ďalej pokračovať. To preto, aby som vás do spoločenstva nalákal aj zajtra.
Možno na začiatok pár vecí na vysvetlenie. Ak si položíte otázku, kto môže za to, že sa Herodes dozvedel o narodení Mesiáša, musíte odpovedať, že to bolo vďaka mudrcom od východu. Oni svojou iniciatívou skomplikovali život Jozefovi a Márii. Keby neboli hľadali novonarodeného kráľa v paláci Herodesa, Ježiš by nemusel utekať do Egypta a deti v Betleheme by tiež nemuseli zomrieť. Takže tí, ktorí prispeli k záchrane, to najprv celé skomplikovali. Nevedomky však poslúžili k naplneniu proroctva.
Bola to jednoduchá ľudská logika. Znamenie v podobe netradičných úkazov na nebi, ktoré si vyložili ako narodenie kráľa, ich doviedlo až do Herodesovho paláca. No kde by ste hľadali narodeného kráľa? Azda v nejakej maštali? Samozrejme, ak sa narodil významný kráľ, tak si ho títo cudzinci predstavovali ako dieťa, narodené v kráľovskej rodine a jediné miesto, ktoré im logicky prichádzalo do úvahy bol Herodesov palác.
Nebyť tejto chyby, veci sa mohli vyvíjať úplne inak. Kto z tých mužov mohol tušiť, že muž menom Herodes sa celý život cítil ohrozený a mal strach o to, že ho niekto pripraví o jeho kráľovskú korunu? Na staré kolená bol k tomu všetkému ešte viac paranoidný.
Z mimobiblických prameňov sa vie, že bol idumeyského pôvodu. Židom teda vládol kráľ, ktorý nebol pravý Žid a preto mu veľmi nepriali. Bol úžasným staviteľom a aby sa zapáčil Židom dal dokonca na vlastné náklady generálne opraviť Jeruzalemský chrám. Neskôr v dobe Pána Ježiša ho volali dokonca Herodesov chrám.
To, čo čítame o Herodesovom čine v Betleheme, nie je zachytené v žiadnom z mimobiblických prameňov, ale korešponduje to s tým, čo Herodes robil počas svojej vlády. Paradoxne, najväčších nepriateľov hľadal medzi svojimi najbližšími. Vystriedal desať manželiek a zopár z nich nechal odstrániť on sám. Podobne dopadli aj jeho synovia Alexander a Atristobulos, ktorých popravili na Herodesov príkaz a nakoniec aj ich starší brat Antipater, ktorý jediný skutočne zosnoval sprisahanie proti svojmu otcovi, bol tesne pred Herodesovou smrťou popravený. Jozefus Flávius spomína výrok cisára Augusta: Lepšie je byť Herodesovou sviňou ako jeho synom.
Takže, aj keď sa nám Herodesov čin v Betleheme zdá veľmi zverský, presne zapadá do jeho spôsobov vládnutia. Otázkou je, prečo k tomu vôbec došlo? Načo bolo dobré, aby sa správa o narodení Mesiáša dostala až do paláca? Bolo dôležité, aby o narodení vedeli aj najvyššie špičky kňazstva? Veľkňazi vtedy reprezentovali cirkev. Opýtam sa teda inak. Mal sa narodiť Mesiáš, aby o tom cirkev nevedela? Toto by predsa bolo oveľa čudnejšie. Prišiel Spasiteľ sveta a nevedia o tom tí, ktorí túto správu majú oznámiť ľudu?
Takže príchod mudrcov od východu bol oficiálnou správou pre židovskú náboženskú obec: Narodil sa dlho očakávaný Mesiáš. Nebola to správa, ktorú si vymyslel nejaký chudák vykrikujúci na uliciach po Izraeli. Tú správu doniesla delegácia cudzincov. Bol to dôvod, prečo sa o ňu bolo potrebné ďalej zaujímať. Ale my čítame, že viac to vyrušilo kráľa Herodesa, ako veľkňazov a židovskú obec. Tu je ten kameň úrazu. Tí, ktorí čakali Mesiáša, nerobia nič. Nikto sa neinformuje, nikto neskúma ďalej, nikto nejde do Betlehema, aby sa informoval, či je to skutočne tak. Dejú sa veľké udalosti, ktoré sa týkajú celého židovstva, ale práve ten kňazský stav, zákonníci, farizeji, sadukaji nijakým spôsobom nereagujú. Nerobia nič.
Je v tom vidieť obraz našej cirkvi. Musíme byť trochu kritickí aj voči sebe. Sme, alebo sa aspoň považujeme za veľkú cirkev, v ktorej máme ten istý problém. Nevieme promptne reagovať na veci, ktoré sa okolo nás dejú. Nevieme sa na ničom dohodnúť, nikto nechce ustúpiť, každý si obhajuje svoj názor. Presadiť nejakú zmenu je pre nás nekonečný problém.
Zoberte si len, aké ťažké je zmeniť niečo v našej liturgii. Ako nevieme už roky zmeniť štruktúru cirkvi. Ako máme už roky zbory, ktoré nie sú zbormi a my nie sme schopní urobiť v tom poriadok. Máme farárov, ktorí by nemali byť farármi, ale nevieme dať tieto veci na poriadok. Pre našu cirkev to sú neprekonateľné bariéry. Takže, keď sa čudujme, prečo Židia po tejto správe od mudrcov neurobili nič, tak toto je vlastne odpoveď. Pretože aj my dnes v našej cirkvi akoby sme nedokázali urobiť nič, aj keď vieme pomenovať problémy, vieme, kde sú chyby a vieme, čo by bolo potrebné spraviť. Posúvame si problémy ako horúci zemiak a hľadáme niekoho, kto by to mal urobiť, alebo ešte jednoduchšie je nájsť nejakého vinníka a všetko to zhodiť na neho.
V Jeruzaleme je jediný, kto prežíva nepokoj, a tým je kráľ Herodes, ale on má iné pohnútky. Jeho hľadanie nie je duchovným hľadaním Mesiáša, ale hľadaním paranoidného starca, ktorý sa bojí o svoju korunu a svoj trón. Nasleduje zverský čin. Herodes dáva rozkaz vyvraždiť deti v Betleheme do dvoch rokov. Všetko niečo stojí, každé rozhodnutie ovplyvňuje život človeka. Ovplyvňuje nás a ovplyvňuje životy ľudí okolo nás.
A tomuto sa snažím nejako porozumieť. Boh posiela na zem svojho Syna a do toho sa zamieša ľudská zloba, zákernosť, ktorá ohrozuje jeho život. Ako Boh ochráni svoje dieťa? Pošle anjela, ktorý upozorní Jozefa, aby ušiel s dieťaťom do Egypta. Ale ostatné deti neochráni. Tie za to nemôžu. Zomierajú a nevedia prečo, dokonca to asi nevedia ani ich rodičia. V podstate s tým, čo sa im stalo, nemajú nič spoločné. Netýka sa ich to. Akoby im sám Boh svojím konaním a zásahom do nášho sveta ublížil.
Tá situácia sa dá vidieť z pohľadu Božej rodiny a my sa v cirkvi na ňu vždy pozeráme takto. Z pohľadu Márie a Jozefa to bol veľký Boží zásah, ktorý zachránil Božie dieťa. A musíme uznať, že je to neskutočný zázrak, ako to Boh jednoducho urobil.
Ale skúste sa na to pozrieť z pohľadu matky, ktorá býva v Betleheme a dlho túži so svojím mužom po dieťati. Nakoniec sa po viacerých rokoch dočká vymodleného zázraku a zrazu do ich domu vtrhnú vojaci a bez vysvetlenia to dieťa zoberú a zabijú. Čo sa to stalo? Prečo to niekto urobil? Na čí rozkaz a kto za to všetko môže? Je na vine Pán Boh, že tí rodičia prišli o svoje deti?
Z pohľadu týchto rodičov to nie je žiadny romantický príbeh s nejakým dobrým koncom, ale jedna ohromná nevysvetliteľná tragédia. Vo vojne sa tomu hovorí: vedľajšie straty, alebo nevinné obete.
Bolo to vo vojne, o ktorej vlastne nič nevedeli. Bola to vojna medzi Bohom a diablom. Medzi Bohom, ktorý odštartoval dielo spásy hriešneho človeka, a diablom, ktorý využil zlobu a zákernosť jedného človeka, aby tomu všetkému zabránil.
Komu teda pripíšeme vinu za tieto v tejto veci nevinné obete? Pán Boh riadil Herodesa, alebo diabol riadil Herodesa? Alebo je to iba Herodesova vina?
Herodes je slobodný človek, tak ako som ja, alebo vy, bratia a sestry. Mám svoje rozhodovacie práva, mám svoje možnosti, svoje postavenie a svoju zodpovednosť a každý máme aj určitú moc. Niekto väčšiu a iný menšiu. To, že si vyberieš diablovu stranu a zahráš podľa diablových kariet, je tvoja a moja zodpovednosť. Vinu za tieto veci nemôžeme pripísať Bohu. A nemôžeme ani vyčítať Bohu, že tie deti nezachránil. Sú to ľudské rozhodnutia, ktoré spôsobujú utrpenie a Pán Boh nie je povinný vstupovať do všetkých našich nespravodlivostí. Aj keď vidíme, ako do niektorých vstupuje a zachraňuje.
Prečo to niekedy urobí a inokedy nie? Prečo sme niekedy svedkami doslova zázrakov a niekedy nie? A môžeme to nejako ovplyvňovať aj my veriaci ľudia?
Zajtra v tomto uvažovaní budeme pokračovať.
AMEN
Piesne: Slovo stalo sa...; 70; 72; 59; 55; A 24; 656/14
Texty: Jer 31,7–14; Ž 147,12–20; Ef 1,3–14; J 1,(1–9)10–18
