Nedeľa po Vianociach 2019

Kázňový text: Gal 4, 1-7

Keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy... Aj tento text je o Vianociach. Apoštol Pavol vysvetľuje, že bez Krista sme boli ako maloletí dediči Božieho kráľovstva. Teda ako niekto, kto nemá na nič nárok, kto je pod poručníkom a o ničom nerozhoduje. V podstate sa v ničom nelíši od sluhu, pretože musí počúvať a nemá žiadne rozhodovacie práva. Ale potom prišiel moment narodenia Božieho Syna, ktorý nás vykúpil spod zákona a my sme sa stali synmi a dcérami Božími.

So synovstvom však prichádza veľká zodpovednosť, veľa povinností, ale aj nároky na možné dedičstvo v budúcnosti.

Ten obraz synovstva sa mi páči a chcel by som sa mu dnes spolu s vami venovať. Apoštol Pavol tu hovorí o dvoch štádiách človeka. To prvé štádium, je štádium pred tým, než sme poznali Krista, to druhé štádium je, keď sme sa rozhodli pre Krista. Dozreli sme, uvedomili si určité veci a stali sme sa Božími deťmi a s tým súvisí náš nárok na dedičstvo.

Ten bod medzi tým jedným a druhým štádiom je nazývaný, ako plnosť času, keď vstúpi Ježiš do života človeka a zachráni nás pre večný život. Tým sa stávame synmi a zároveň dedičmi.

Celý ten Pavlov obraz, ktorý použil v tomto texte hovorí o vzťahu. O veľmi blízkom rodinnom vzťahu medzi človekom a Bohom. Predstavte si to veľmi jednoducho. Komu by ste chceli odovzdať svoje dedičstvo, svoj majetok? Kto by po vás mal dediť vaše vlastníctvo? Podľa nejakých zákonných noriem nášho štátu sú to naše deti, naši potomkovia. Ak by to bolo tak, že by ste so svojimi deťmi nemali dobrý vzťah a neprajete si, aby po vašej smrti zdedili váš majetok, tak počas života by ste museli ten majetok darovať, alebo predať za 1,- euro, alebo nejako prepísať na tých ľudí, na ktorých chcete. Je to váš majetok a vy môžete rozhodovať o tom, komu prináleží. Ak máte viac detí a jedno je povedzme nezodpovedné a vy mu nechcete odovzdať svoje dedičstvo, pretože hrozí, že by ho minul a neprajete si, aby niečo dostal, tak ho jednoducho vydedíte a prepíšete majetok na tie ostatné deti.

Viem, že práve kvôli dedičstvám vzniká najviac sporov a konfliktov v rodinách. Ale celkom rozumiem tomu, že rodič chce odovzdať dedičstvo tomu dieťaťu, ktoré sa o neho staralo, prejavovalo oň záujem, pomáhalo mu na staré kolená a chodilo ho navštevovať. Švagriná robí v domove dôchodcov a hovorí, že je to strašné, pretože najviac návštev tí ľudia v tých zariadeniach majú vtedy, keď im príde dôchodok, deti si prídu pre peniaze. Ale toto nechajme teraz bokom.

Ten morálny nárok na dedičstvo má človek vtedy, ak sa o toho blízkeho stará, ak sa oň zaujíma, ak mu skutočne pomáha a je oporou. Dedičstvo vzniká na základe vzťahu. Myslím, že tomu rozumieme dobre.

No a vyzerá to tak, že aj dedičstvo v Kristovej cirkvi, Kristovej rodine vzniká na základe vzťahu. Najprv sa staneš synom, teda dieťaťom s určitými právomocami, zodpovednosťami a vymoženosťami a potom sa stávaš dedičom.

Pred sviatkami som tak náhodne pri prepínaní programov narazil na moderovanú show Karla Šípa – Všechnopárty. Mal v nej ako hosťa farárku z českobratskej cirkvi z Prahy. Po úvode prezradil, že aj on bol pokrstený v tejto cirkvi, ale potom bol pionier a vyzeralo to tak, že dodnes s cirkvou nič nemá. Tak ako ten rozhovor pokračoval a ona vysvetľovala, že dvere kostola sú otvorené pre každého, a že v cirkvi sú všetci bratia a sestry, tak ten moderátor začal hovoriť zrazu o „našej cirkvi“. Celý ten rozhovor bol veľmi milý a humorný, pretože je to vlastne zábavný program. Ale to „naša cirkev“ mi z jeho úst veľmi vadilo. Bolo to neúprimné a veľmi povrchné.

Pred 70 rokmi ste boli niekde pokrstení ako malé dieťa, potom ste s tou cirkvou nemali nič a zrazu hovoríte o našej cirkvi. Ste v nej, máte pocit, že ste jej súčasťou. To predsa nie je také jednoduché.

Počuť to často od niektorých ľudí na televíznej obrazovke, ako rozprávajú napríklad o tom, že sú evanjelikmi, a potom hovoria o tom, že boli na omši. Takéto povrchné identifikovanie sa, či hlásenie sa do nejakého spoločenstva cirkvi. Niektorí majú pocit, že zaradiť sa do rodiny cirkvi stačí takto. Že stačí povedať jedno prehlásenie, ja som tiež jeden z vás.

Predstavte si, žeby sa niekto takto prihlásil za člena do vašej rodiny. Ja som ... a som súčasťou vašej rodiny a chcem byť dedičom vášho majetku. Keby sa to takto jednoducho dalo, hneď by som si vybral nejakú známu zámožnú rodinu. Lenže tak jednoducho to nefunguje. Členom rodiny sa stávate na základe nejakej väzby, nejakých vzťahov.

Všetci máte známych a veľmi dobrých priateľov o ktorých občas poviete, že sú vám bližší ako rodina. Ten vzťah vzniká postupne roky, pestuje sa návštevami, rozhovormi, pomocou, vzájomnou službou, porozumením, spoločnými záujmami... Nestačí prehlásiť som Hajduk, alebo som Pivovarník a už som súčasť tejto rodiny.

To isté platí aj o cirkvi. Po 70 rokoch zistím, že toto je moja cirkev? No v tej viditeľnej od svojho krstu sme evidovaný členovia. Ale v tej skutočnej neviditeľnej Božej cirkvi sa nestaneš členom tak, že zrazu povieš že je tvoja.

Pavol hovorí, že sme ...prijali synovstvo... To sú určité záväzky a povinnosti syna, ktoré veriaci človek na seba prijíma, zodpovedne v nich žije a v živote ich napĺňa.

Veď otec predsa chce vidieť svoje dieťa ako žije v rodine a pre rodinu, ako sa namáha pre rodinu, ako sa stará o rodinu, ako je súčasťou rodiny a potom vzniká nárok na dedičstvo.

Chcem to ukázať ešte na lepšom príklade. Všetci máme vzťah k svojej pozemskej rodine. Sme hrdí na svoju rodinu, aj keď vôbec nemusí byť dokonalá a každá rodina má svoje muchy. Čo cítite, keď niekto hovorí zle o vašich rodičoch, alebo starých rodičoch? Alebo ako sa cítite, keď niekto kritizuje vaše deti, alebo vnúčatá? Sme na to citliví, veď je to naša rodina. Kto má aké právo kritizovať a vyjadrovať sa k mojim blízkym, aj keď viem, že nie sú dokonalými ľuďmi?

Moja otázka je, či cítite takú istú väzbu aj k rodine cirkvi a spoločenstva, do ktorého chodíte? Zastanete sa ľudí, ktorí patria do našej cirkvi, ak ich niekto ohovára? Alebo sa pridáte? Vnímate spolupatričnosť k ľuďom z nášho spoločenstva? Ste na ňu tak citliví ako na svoju pokrvnú rodinu?

Niekedy mám pocit, že si radi špiníme do vlastného hniezda. Nejde mi o to, aby sme prikrývali hriech, ale o to, aby sme stáli za ľuďmi našej duchovnej rodiny. Aby sme mali pre nich pochopenie a budovali súdržnosť v našich vzťahoch.

Je zvláštne keď niekto po 50 rokoch života len tak medzi rečou zistí, že existuje cirkev a že tá cirkev je jeho a on je jej súčasťou. Nám to možno pomôže pri najbližšom sčítaní ľudu, ale neviem, či to pomôže tomu človeku osobne.

Cirkev je rodina, v ktorej hlavou je Trojjediný Boh a v tej rodine môžem byť ja aj ty, brat-sestra, syn alebo dcéra. Keď prišla plnosť času umožnil nám to Pán Boh skrze svojho syna Ježiša Krista. Ale synom, či dcérou tejto rodiny som vtedy, ak v tej rodine žijem, som jej súčasťou, plním si povinnosti toho Božieho dieťaťa, mám nejakú zodpovednosť v tejto rodine a pestujem si tu svoje vzťahy. Na základe takéhoto života mi potom vzniká nárok na dedičstvo. A toto je už veľká vec a úžasné zasľúbenie.

Ten postup sa však nedá preskočiť. Nezodpovedné dieťa nebude dedičom. Tak to býva na zemi a tak je tomu aj v nebesiach.

AMEN

Piesne: Slovo stalo sa..; 40; 53; 54; 43; A 19; 656/14

Texty: Iz 61,10- 62, 3; Ž 148,1–14; G 4,4–7; Luk 2,22–40