1. slávnosť vianočná 2019

Kázňový text: Tit 2, 11-14

Bratia a sestry, máme tu znova Vianočný čas. Ja osobne mám pocit, že prišiel nejako rýchlo, len nedávno sme skončili prázdniny, bolo po dovolenkách a otvárali sme nový školský rok a zrazu tu máme Vianoce. Možno je to aj tým, že z roka na rok začínajú akosi skôr, vianočné reklamy, vianočné piesne, vianočné filmy, vianočné výklady, všetko to štartuje už v októbri. Keď to bude takto pokračovať ďalej, budeme prechádzať z povianočného obdobia rovno do predvianočného. Všimol som si, že v niektorých dedinách už neskladajú ani vianočnú výzdobu z ulíc a dokonca aj na niektorých rodinných domoch už ostáva vianočné osvetlenie celý rok.

Ale toto všetko je len niečo druhoradé a nepodstatné. Na Vianociach je dôležité to, čo oni oznamujú ľuďom. Boh sa ponížil a stal sa človekom. Dočkať však tento moment vôbec nebolo jednoduché.

Úplné prvé proroctvo o narodení Mesiáša bolo vyslovené už v záhrade Éden. Pán Boh povedal hadovi po prvom hriechu: Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu. (1M 3,15)

Skúste si teraz predstaviť, ako dlho bolo potrebné čakať na naplnenie týchto slov. Je to len dohad, ale suverenita Kaina prvého syna Adam a Evy je náznakom toho, že bol vychovávaný ako ten, kto mal rozmliaždiť hlavu hada a vrátiť svojim rodičom miesto, ktoré stratili. Lenže odvtedy prešli stovky rokov a neudialo sa nič.

A v histórii Božieho ľudu prišli i veľmi ťažké obdobia, kde by sa veľmi hodilo, aby prišiel niekto, kto zachráni a pomôže. Zoberte si otroctvo v Egypte, dobu sudcov, keď Izrael nivočili okolité národy, potom zánik kráľovstva, babylonské zajatie, nadvládu Grékov... Všetko to boli kruté a ťažké časy a sľúbený Mesiáš neprichádzal. Ľudia zomierali vo viere, že už teraz predsa len musí prísť, že už nič horšie ani nemôže byť, ale proroctvá sa nenaplnili. Čakáte a neviete sa dočkať. Trpíte, ste na konci zo silami, kričíte a voláte k Bohu, dovolávate sa naplnenia Jeho zasľúbení, ale výsledok neprichádza žiadny. Potom príde nadvláda Ríma a zrazu z potomstva ženy vzíde niekto, kto dokáže rozmliaždiť hlavu hada. Ale nebude to jednoduché, lebo on mu stihne uchmatnúť pätu. Po toľkých storočiach Boh naplnil svoje slová.

Kde sú Adam a Eva, ktorý na vlastné uši počuli toto zasľúbenie? A načo im to vlastne Boh hovoril, keď vedel, že sa ho nedočkajú, že nemajú šancu sa dožiť tých momentov, keď ten nepriateľ človeka bude porazený?

Myslím si, že im to Boh povedal kvôli tým, ktorí prišli po nich, ktorí zažili Ježišovo narodenie, aby vedeli, že to bol plán, že to bolo pripravené a premyslené. Nebyť tohto slova, ktoré sa zachovalo, ani my by sme nevedeli, že to takto malo byť.

Rozmýšľam nad tým, že aj my žijeme v takom istom očakávaní. Očakávaní príchodu toho istého Krista Spasiteľa ako spravodlivého sudcu živých a mŕtvych. Malo by to byť počas nášho života, počas našich rokov, ale skutočne to bude tak?

Chcel by som, aby ste si uvedomili, že my máme jednu veľkú výhodu. Môžeme si pripomínať to, ako Boh naplnil svoje prvé zasľúbenie. Ako dodržal slovo, ako sa stalo to, čo niekedy na začiatku človeku sľúbil.

Skúste sa so mnou dnes pozrieť na Vianoce nie ako na nejaký rozprávkový príbeh, ale ako na dôkaz, ktorý potvrdzuje pravdivosť Božích slov. Dôkaz toho, že Boh je skutočný, je živý, je reálny, je pravdivý a nerobíme chybu, keď mu veríme a nerobíme chybu, že sme tu dnes v tomto kostole a hovoríme si o tejto historickej udalosti.

K tomu si dnes prečítame Biblické slovo z listu Títovi.

TEXT: Tit 2, 11-14

Trochu mi vadí, že sa z vianočného príbehu stala rozprávka. Nielenže deti v tom nemajú jasno a pletie sa im to. Napríklad Tri oriešky pre popolušku a narodenie Ježiška v maštali je ten istý žáner, ale aj dospelý ľudia už v tom celom majú chaos. A napriek tomu, že sa dá historicky dokázať, že Pán Ježiš žil, predsa len to rozprávanie o anjeloch, maštaľke a Betleheme mnoho aj veriacich ľudí berie s rezervou.

Apoštol Pavol v liste Títovi písal tiež o Vianociach. Neviem či ste to postrehli. Nie je tu reč o tých viditeľných veciach a neopisuje tu dej, no píše jasne, že zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom...

Je to zvláštne, pretože o Bohu hovoríme vždy ako o niekom, koho nemôžeme poznať ani pochopiť, kto ostáva pre nás vždy zahalený určitým tajomstvom. Existuje na to krásne slovo: mystérium. Na druhej strane čítame, že práve na Vianoce sa niečo z toho Božieho tajomstva odhalilo a stalo zjavným. Môže sa zjaviť tajomstvo tak, aby naďalej zostalo tajomstvom?

Myslím, že áno. Pán Boh pre nás stále ostáva tajomstvom, ale práve Vianoce a narodenie Spasiteľa sveta nám kúsok Božieho tajomstva odhalili, alebo ak chcete zjavili. Pán Boh nám zjavil svoju milosť. Jednu zo svojich charakterových čŕt. Vieme opísať aj iné vlastnosti Boha, vieme pomenovať to aký je, ale vždy je to do istej miery len pokus, naša ľudská interpretácia.

Zoberte si, že hovoríme, že Boh je všemohúci. Áno, vidíme jeho mocnú stvoriteľskú ruku, ale nemáme úplnú predstavu toho, aká tá všemohúcnosť je.

Minule sme sa s otcom rozprávali o tom, aký je Boh milostivý, ale zoberte si ten paradox, keď sa jeho oči pozerali na utrpenie ľudí v koncentračných táboroch, na všetky tie krivdy, bolesti, týrania, vraždy... Musel som povedať, že nerozumieme vo všetkom Bohu. Veď je všemohúci a môže všetko, ale nechápeme prečo v niektorých prípadoch nezasiahne svojou mocnou rukou?

Pavol však píše Títovi, že sú veci, ktoré nám Boh zjavil a chce, aby sme im rozumeli, aby sme o nich vedeli. Chce, aby sme pochopili, čo je to Božia milosť a ako vlastne funguje. O tom sú udalosti Vianoc.

Nie je to o darčekoch, o sviatkoch, o dovolenkách, nie je to o vianočnom príbehu, Vianoce sú o pochopení a poznaní Boha. Toto sme predsa my ľudia vždy chceli. Pochopiť a poznať Boha. Na to sa vždy odvolávame, na to sa všetci v živote pýtame: Kde je Boh, ak existuje? Aký je? Prečo o sebe nedal vedieť? Prečo sa nám neukáže, aby sme v neho mohli veriť? Prečo ho nemôžeme spoznať lepšie?

Keď sú toto tvoje otázky, tak odpoveďou na ne sú práve vianočné udalosti. Chceš poznať viac Boha, tak v týchto udalostiach ti Boh zjavil svoju milosť.

Pavol hovorí, že milosť Božia, ktorá sa zjavila narodením Ježiša Krista je spásonosná. Možno trochu lepšie povedané prinášajúca spásu, záchranu. Boh nám Vianocami chcel povedať, že urobil všetko pre tvoju a moju záchranu. Potrebujeme zachrániť? Pred čím, alebo pred kým? Je mnoho vecí v tomto svete, ktoré nás ohrozujú, ale najpodstatnejšia je smrť. S tou nakoniec prehrávame všetci, to je ten najväčší nepriateľ človeka. Vianoce nám prinášajú záchranu pred smrťou.

Ďalší dôležitý moment je, že Božia milosť je spásonosná všetkým ľuďom. Je to podstatný fakt. Ak by som mal milosť udeľovať ja, nikdy by som ju neudelil všetkým ľuďom. Vždy si viem predstaviť človeka, o ktorom si myslím, že žiadnu milosť si nezaslúži. Neviem, ako ste na tom vy, ale určite tiež poznáte ľudí, ktorí si milosť nezaslúžia. Božie slovo hovorí, že milosť Božia je určená všetkým ľuďom, je zachraňujúca všetkých ľudí bez rozdielu. To je napríklad to, čo veľmi ťažko pochopíme.

Ale nekončí to tu v tomto bode. To slovo pokračuje ďalej. Milosť Božia v Ježišovi Kristovi nás všetkých vychováva. To znamená, že má na človeka vplyv, je v jeho živote viditeľná. Taký človek sa odrieka hriešneho spôsobu života, žije mierne, spravodlivo a očakáva Ježišov návrat, teda ďalšie zjavenie nášho Boha.

Tu v tomto momente sa to všetko delí. Božia milosť je spásonosná všetkým ľuďom, ale nie všetkých poznanie Kristovho narodenia vedie k čestnému, pobožnému a spravodlivému životu.

Problémom je, že ani všetkých kresťanov poznanie milosti Božej nedoviedlo k spravodlivému a zbožnému životu. Spoznali milosť Božiu, zjavenú v príchode Božieho Syna na svet, ale nijako to do ich života nezasiahlo.

Slovo milosť najlepšie chápeme v spojení s trestancom. Človek, ktorý je zavretý v base, kde si po odsúdení odpykáva spravodlivý trest, zrazu dostane milosť. Mal by rozumieť tomu, že si ju nezaslúži, že nič preto, aby ju dostal, neurobil. Len zrazu z ničoho nič mu je udelená milosť a on je prepustený na slobodu.

Udelenie milosti má svoj dôvod. Prezidentka Slovenskej republiky má právo odpustiť, alebo zmierniť právoplatne uložený trest, alebo zahladiť odsúdenie, a to prostredníctvom udelenia individuálnej milosti alebo amnestie. Predpokladá sa však, že taký človek si uvedomuje svoju vinu, chápe, že si zasluhuje trest, a je predpoklad, že poučený vlastným odsúdením si bude túto milosť vážiť a neurobí znova nejaký trestný čin. Vždy je tu riziko, že ten človek znova zlyhá, že zíde zo správnej cesty a nepoučí sa, a prezident, či prezidentka urobili udelením milosti, alebo amnestie zlé rozhodnutie. To je riziko ich povolania, alebo funkcie.

Vianoce sú pre nás všetkých takou amnestiou. ...zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom... Pán Boh tú príležitosť poučiť sa s vlastných chýb, uvedomovať si vlastnú vinu a dostať možnosť napriek tomu žiť ďalej slobodne dal každému človeku.

Otázkou zostáva milý brat, milá sestra, či si tú milosť a odpustenie budeš vážiť? Či si pochopil, že ti Boh dal príležitosť na záchranu aj keď ti právoplatne nepatrí a nezaslúžiš si ju? A či si uvedomuješ že práve to narodenie Pána Ježiša Krista bolo takým začiatkom, keď sa zjavila milosť Božia, ktorou nám Boh odhalil jedno zo svojich veľkých tajomstiev?

AMEN

Piesne: 590; 34; A 12; 39; 35; 592; A 16; 656/14

Texty: Iz 62,6–12; Ž 97,1–12; Tit 3,4–7; J 1,1-14