1. adventná 2019
Kázňový text: Jak 4, 13-17
V Božom slove má táto pasáž Jakubovho listu názov: proti falošnej istote. My dnes, bratia a sestry, začíname nový cirkevný rok a táto téma je práve témou adventu. Sústreďte sa na Krista, pretože kedykoľvek môže prísť, aby ťa nenašiel nepripraveného, alebo spoliehajúceho sa na falošné istoty.
Tento týždeň som zachytil v rádiu, ako nejaká známa osobnosť v zahraničí hovorila o tom, že dnes sa ľudia stále sťažujú na spoločnosť, na pomery v nej, na život v súčasnosti, ale on tvrdil, že je to veľký omyl. Že nikdy sa ľuďom nežilo tak dobre a tak ľahko, ako v terajších časoch.
Hneď som si predstavil, o čom sa bežne ľudia medzi sebou rozprávajú, a uvedomil som si, že je to pravda. Stále sa sťažujeme, nič sa nám nepáči, nič nám nevyhovuje, nič nám nie je dobré. Ale skúste si porovnať, či robíme tak ťažko ako naši starí rodičia? Či sa nám žije tak ťažko ako dva tri generácie dozadu? Len keby ste tak porovnali jedálniček, alebo pracovnú vyťaženosť, zbadali by ste veľké rozdiely. Tí naši starí rodičia v lete vstávali o tretej a išli na pole a večer sa vracali o deviatej a ešte robili na gazdovstve. Komu by sa dnes chcelo tak žiť? Kto by si chcel niečo také zopakovať? A to všetko len a len s nejakými základnými potravinami? Strohé jedlá, žiadny luxus ani pestrý jedálniček a minimum voľna a zábavy.
Myslím, že všetko kritizujeme a sme nespokojní preto, lebo sme oveľa náročnejší a viac vyžadujeme a máme vždy väčšie a väčšie očakávania a túžby. Sme oveľa sebavedomejší, pokrokovejší, sebaistejší a samozrejme aj pyšní. A o takých ľuďoch písal Jakub.
Premýšľal som, čo je na tom premýšľaní zlé: Dnes alebo zajtra vypravíme sa do tohto alebo tamtoho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať... Veď v dnešnej dobe je to úplne normálne obchodné rozmýšľanie. Ak ste nejaký súkromný podnikateľ, alebo živnostník, tak toto je normálny postup, ako pomôcť svojmu biznisu a svojej firme. Premyslíte si nejaký strategický plán, máte v hlave nejakú víziu a pustíte sa za tým. Nájdete nejakú dieru na trhu a rozhodnete sa ju zaplniť svojimi produktmi. Musíte vycestovať, musíte sa niekde presunúť, hľadať odbyt a musíte obchodovať. Teda kupčiť a zarábať. Tak ako to opísal apoštol Jakub.
Čo je na tom zlé? Myslím, že aj veriaci človek by to urobil presne takto. Ak by našiel nejakú príležitosť a vedel by rozbehnúť nejaký obchod, robil by to presne tak isto. V čom je teda problém?
Niekedy je ten rozdiel veľmi nepatrný. Ľahko prehliadnuteľný a úplne nenápadný. Ale aj tu platí, že ak dvaja robia to isté, nemusí to byť vždy to isté. Medzi tým veriacim a neveriacim človekom je rozdiel len v tom, ako k niečomu takému pristupuje. Ten neveriaci to povie sebaisto, akoby to všetko bolo v jeho rukách a ten veriaci to vníma s tou podmienkou: Ak Pán bude chcieť a budeme živí...
Ten rozdiel až tak veľký nie je, aspoň sa to nezdá, ale v konečnom dôsledku je priepastný. A práve o tom píše Jakub. Je to celé o falošnej ľudskej istote. Ja zájdem tam, ja urobím toto, ja predám tamto, ja kúpim toto, ja zarobím, ja sa budem mať dobre, ja, ja, ja... Človek, ktorý takto rozpráva však zabudol na jeden dôležitý moment a tým je, že nevie, či zajtra to „ja“ bude ešte existovať. V podstate to najdôležitejšie nemá vo vlastných rukách.
Máte radi matematiku? A pamätáte si z nej ešte niečo? Čo tak jednoduchý príklad: 2 + 3 = 5 Toto všetci dobre vieme. Nikomu by nemal vyjsť iný výsledok. Takto vyzerajú naše plány. Zajtra pôjdem do záhrady, vyhrabem lístie a to sa rovná vypratanej záhrade a pripravenej na zimu. Ale do tejto našej jednoduchej rovnice nám Pán Boh priloží jedno x. To x vôbec nezáleží na nás, o hodnote toho x v našej rovnici nerozhodujeme. A čo sa stane s našou rovnicou? Matematicky to vyzerá tak: 2 + 3 + x = ????? – veľa otáznikov s veľkým prianím, aby to bolo 5.
V praktickom príklade to znie takto, že zajtra ráno vstanem a mám v pláne ísť do záhrady pohrabať lístie, ale môže pršať, môžem ochorieť, môže ochorieť niekto z mojich blízkych, môže sa mi stať nejaký úraz, môže ma niekto zavolať na inú robotu, alebo môžem zomrieť, prípadne ďalších nespočetne veľa možností, ktoré nie sú závislé na mne. To je to Božie X, ktoré sa pridáva do všetkého v našom živote.
Boh hovorí: rob si plány, premýšľaj dopredu, buď zodpovedný a rozumný, ale stále v tej svoje životnej rovnici musíš počítať s jednou neznámou. To je to x – hodnotu tohto čísla ti do tvojho života dosadzuje Boh.
Toto urobím zajtra, do toho sa pustím a tam pôjdem a toto ma čaká na konci. Ľutujem, toto nie je reálna pravda, to je len tvoja a moja fantázia, tvoje a moje sny, tvoje a moje túžby. Nič viac to nie je.
Rozumný človek, alebo poviem to trochu inak, veriaci človek počíta na ľavej strane rovnice stále s tou jednou neznámou a ako náhle túto hodnotu nepoznáte, nemôžete vedieť výsledok, je to len náš tip, je to len prianie, ale nič viac. Toto je veľmi rozumný pohľad na náš život.
Ale aj keď je to neznáma, stále máme šancu do toho vstupovať a to Božie x ovplyvňovať. A viete, že to aj robíme. Každou jednou našou modlitbou, každým jedným našim rozhovorom s Bohom, v ktorom prosíme, aby požehnal našu prácu, naše plány, aby nám umožnil to, čo chceme, aby nás chránil, zachoval od zlého, každou takouto prosbou ovplyvňujeme to Božie X. Obraciame sa na nášho Boha ako dieťa na láskavého Otca s prosbou, aby sa k tým našim plánom postavil priaznivo, aby k nim pridal to svoje áno.
Apoštol Jakub nám pripomína, že sme na toto v našej spoločnosti zabudli. Hádžeme tu jeden odhad za druhým a tvárime sa sebaisto, na miesto toho, aby sme si priznali, že to nezáleží iba na nás.
Je to presne ako s naším štátnym rozpočtom. Ministerstvo financií tu píše čísla, ale mnohí na okolo hovoria, že to nevyjde, pretože je tam veľa neznámych. Je tam toľko nášľapných mín, je tam toľko predpokladov a očakávaní, ktoré sa nemusia naplniť, že želaný výsledok vyznieva ako fantázia.
Čo to pre nás teda znamená? Myslím, že sa musíme naučiť znova používať tú vetu: Ak Pán Boh dá...
Nechce náš Boh, aby sme snívali? Ja myslím, že na našich plánoch a snoch nemusí byť nič zlé, len v nich nesmieme zabudnúť na to Božie X, ktoré v živote každého z nás patrí len jemu. Apoštol Jakub vo všetkej pokore pred Bohom dodáva, že sme ... para, ktorá sa nakrátko ukáže, a potom zmizne. Nie je to zneváženie človeka. Je to len pripomenutie toho, kto sme. Nepotrebujeme sa hrať na niekoho dôležitého.
Našim problémom je, že sme neistí. My ľudia sme neistí a každé spoliehanie sa na človeka je spoliehanie sa na falošnú istotu. Či už som to ja, alebo vy, bratia a sestry, alebo je to iný človek, všetci sme falošnou istotou. Za nič sa nemôžeme 100% postaviť, pretože my nie sme 100%-tný. Toto poznanie ma nedehonestuje. Pripomína mi to moju závislosť na Bohu a vedie ma to k tomu, aby som bol pokorný.
Jakub končí slovami: 17A tak: kto vie dobre robiť, a nerobí, má hriech. Veriaci ľudia majú byť aktívni, majú sa snažiť, ale svoje nádeje majú vkladať v Boha. To je adresa, kam sa máme vo svojich životoch obracať.
AMEN
Piesne: 6; 5; 3; 9; A 1; 223
Texty: Iz 63,19b–64, 8; Ž 80,2–7.15–18; 1K 1,3-9; Mk 13,24–37
