16. po Svätej Trojici 2019
Kázňový text: Jak 2, 1-13
Dnes budeme pokračovať ďalšími veršami listu Jakuba, v ktorých reaguje na to, s čím sa v spoločenstve Kristovej cirkvi stretol. Napodiv nie je to celkom duchovná vec. Sú to jeho reakcie na trochu zvláštne postoje ľudí v spoločenstve.
Iste poznáte tézu, že šaty robia človeka. Na jednej strane stačí chvíľka na to, aby sme po úvahe povedali, že to tak nie je a že za luxusným a drahým oblečením sa vôbec nemusí ukrývať inteligencia, múdrosť, vzdelanie, rozumnosť. Pomôžem si trochu politikou a poslednou kauzou zverejnenej nahrávky. Ani bohatý muž v luxusnom obleku a drahými hodinkami, ani žena s krásnym účesom, pekne oblečená a perfektne upravená nezaručujú, že vám z ich rozhovoru nebude zle. Toľko nenávisti, pýchy, seba povyšovania, ponižovania druhých, toľko zákernosti, vypočítavosti, zla a vulgárnosti, asi nikto nečakal. Tie šaty to už nedokážu prekryť, ani účes, ani dokonalý výzor. To zlo je jednoducho zlo. Šaty z nich už ľudí neurobia.
Napriek tomu patrí oblečenie k jedným z prvých vecí, ktoré na človeku zbadáme a podľa ktorých si toho ktorého človeka zaradíme. Vieme, že to nie je najlepšie a vieme, že je to trochu zavádzajúce, ale aj tak to vo väčšine prípadov urobíme. A nie je to ani nijaká nová vec. Opakuje sa niečo, s čím zápasili aj prví kresťania.
Jakub vo svojom liste reaguje na bežný problém v cirkvi. Pekne oblečeného človeka, u ktorého sa predpokladá, že je aj bohatý, usadíte na prvé miesto vo svojom spoločenstve a chudobného usadíte niekde dozadu k svojim nohám. Pripadá vám to aj celkom správne. Apoštol Jakub však vytiahne jednoduchý argument: Či nie bohatí vás utláčajú a vláčia po súdoch? 7Či sa nie oni rúhajú slávnemu menu, ktoré bolo vyslovené nad vami? A predsa aj tak takýchto ľudí usádzame dopredu.
Zaujímavé je, že to nie je minulosť. Ono sa to deje stále. Možno máme na to iné odôvodnenie. Keď pozývame do svojich zhromaždení nejakých vplyvných ľudí, považujeme ich za hostí. A kde ich v zhromaždení usadíme? No predsa úplne dopredu. Či už sú to politici, predstavitelia samosprávy, nejaké známe osobnosti, väčšina to vnímame tak, že si ich treba uctiť a je potrebné ich usadiť na to najdôležitejšie miesto. Nie sú aj o tom slová apoštola Jakuba?
A môžeme zájsť ešte ďalej. Občas k nám do spoločenstva prídu takí, ktorí sa tu ukážu len preto, lebo potrebujú povedzme krst. Napríklad dieťaťa, či vnúčaťa z rodiny a prídu sa posadiť tu úplne dopredu. Keď rozmýšľam nad slovami nášho textu a predstavím si, ktoré je najlepšie miesto v našom kostole, tak tam by mali sedieť ľudia, ktorí sú v našom zhromaždení pravidelne. Tie najlepšie miesta predsa majú patriť tým, ktorí sú súčasťou toho spoločenstva. Týchto ľudí by sme si mali ctiť a vážiť. Vás by sme tu mali uprednostňovať.
Apoštol Jakub vyčíta, že takýmito postojmi znevažujeme chudobných ľudí a robíme niečo, čo nikdy nerobil Pán Ježiš.
Žijeme v časoch nesprávneho používania bohatstva. Vymyká sa to spod kontroly. Vo svete rastie malá skupinka ľudí, ktorí si hromadia veľké percento bohatstva tohto sveta. Automaticky na druhej strane vzniká veľká skupina ľudí, ktorá chudobnie a žije na hranici prežitia. S najväčšou pravdepodobnosťou sa to nikdy nezmení. Pán Ježiš povedal, že ...chudobných budete mať vždy medzi sebou... a toto jednoducho bude platiť. A na zemi bude vždy niekto, kto bude využívať svoje bohatstvo v prospech seba.
Aj v našej politike vidíme, ako moc peňazí kazí charakter človeka. Pre mňa je to hrôzostrašné, až pokiaľ to dokáže zájsť. K akým obludnostiam vie priviesť človeka túžba po bohatstve. Keď už ani človek nemá žiadnu hodnotu, keď už ani ľudský život nestojí vôbec nič. Takú surovosť asi nezbadáte ani pri otrhaných bezdomovcoch, akej boli schopní na oko inteligentní a vo svojom okolí, ale aj navonok vážení ľudia. To je to nebezpečenstvo, ktoré si Jakub všimol v spoločenstve kresťanov.
Pre Krista nemá žiaden človek väčšiu, či menšiu cenu. Darmo je človek bohatý, stále je len človekom. On bol tým, ktorý dal prednosť chudobným. Staral sa o ľudí, ktorí nič neznamenali, lebo nám tým chcel ukázať, že toto má byť objekt nášho záujmu. V konečnom dôsledku sme všetci rovnakí. Bohatstvo si odtiaľ nezoberieme a tým pádom medzi nami nebude rozdiel.
Bratia moji, neuprednostňuje nikoho... Je to veľmi jednoduchá, ale aj praktická rada pre veriacich ľudí. Každý si zaslúži v spoločenstve kresťanov láskavý prístup a ohľaduplnosť.
Spomeňte si na štedrý večer, keď nám počas bohoslužieb prišiel do kostola bezdomovec a išiel si sadnúť dopredu pomedzi lavice. Ako nás to vyrušilo, akí sme boli nepokojní a nervózni. Ten človek nám tam prekážal. Ale keby k nám tak prišiel nejaký známy a bohatý človek, tak by sme okamžite išli a hľadali mu miesto. Ešte šťastie, že to bola iba scénka. Potvrdila však, že nie sme iní ako vtedy, takže Jakub svojimi slovami trafil presne klinec po hlavičke.
Mohli by sme to trochu zľahčiť a povedať, že to predsa nie je až tak závažná vec, aby z toho bolo potrebné robiť takú vedu. Náš text však hovorí opak: Ale ak uprednostňujete osoby, páchate hriech a zákon vás usvedčuje ako priestupníkov. Určite nie sme jediní, ktorí by povedali, že to nie je predsa také vážne. V spoločenstve ľudí sú to však veľmi vážne veci, pretože tieto lapsusy rozbíjajú vzťahy.
Sme veľmi citliví a veľmi sa nás dotýka, keď nám niekto naznačí, že nie som až taký dôležitý, že nie som až taký potrebný, že tak veľa neznamenám. Ak taký pocit niekto zažije v spoločenstve cirkvi, prestane do takéhoto spoločenstva chodiť.
Veľa zla v tomto narobíme aj my farári. Priznám sa, že mám z toho trochu obavy. K nám farár neprišiel a u susedy bol už dvakrát. Som horší ako môj sused? Prečo môj dom obišiel. Tomu v kostole zagratulovali a na mňa zabudli, prečo? Jeho meno ako jubilanta spomenuli a moje nespomenuli? Tomu na konvente farár v správe poďakoval ale mne nie, kvôli čomu? Toho pozvali na slávnostný obed, ale mňa nepozvali, ja nie som taký dôležitý? Ja som bol tiež na brigáde, ale moje meno v oznamoch nebolo... A tak by som mohol pokračovať. Niekoho sa to dotkne, niektorí ľudia sa pre takéto veci urazia a niektorí prestanú chodiť do spoločenstva cirkvi, lebo sa s niečím takým nevedia vyrovnať.
Možno je to aj moja chyba, prosím vás preto o odpustenie, ale myslím, že v takých prípadoch skôr ako sa na smrť urazíte je treba prísť a povedať mi to. Aj o tom je to uprednostňovanie osôb a je to do dnešných čias veľmi vážny problém cirkvi.
Záver nášho textu Jakub vysvetľuje, že je to tak vážny hriech, ako ktorýkoľvek iný. A darmo môžeme povedať, že sme predsa nikoho nezabili, nescudzoložili sme, Jakubov argument je: ak si porušil Boží zákon v jednom prikázaní, porušil si všetky. Myslím, že po týchto slovách nikto nebude môcť povedať, že až tak veľa hriechov v živote nespáchal.
Dnešné Božie slovo nás teda učí byť k ľuďom féroví, nikoho neuprednostňovať, nikoho nezvýhodňovať ale venovať každému človeku rovnakú pozornosť. Ale ešte jedna dôležitá rada: Prejavujme milosrdenstvo. Týmito slovami apoštol Jakub končí túto pasáž svojej epištoly. 13Lebo nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukazoval milosrdenstvo;
Ak máte pri tých slovách pocit, že to je také „skutkárčenie“, tak si vybavte obraz Pána Ježiša, o ktorom na mnohých miestach v evanjeliách je zachytené, ako sa zmiloval nad zástupom a uzdravoval ich chorých. Ako mu bolo ľúto prepustiť zástup, lebo vedel, že tak ku večeru už si nebudú vedieť zohnať jedlo. Ako mu bolo ľúto človeka, ktorý mal nejaký telesný hendikep a roky sa takto trápil.
Prejav milosrdenstva je bežným prejavom veriaceho človeka. Nebuďme suroví ako si to zvyká dnešný svet. Každý sa snaží starať o seba a svoje problémy a nemiešať sa do žiadnych iných vecí. Pozor! 13Lebo nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukazoval milosrdenstvo; Ale platí: milosrdenstvo nemá strach pred súdom.
AMEN
Piesne: 481; 491; 552; 623; A 52; 656/4
Texty: Ez 33,7–11; Ž 119,33–40; R 13,8–14; Mt 18,15–20
