6. po Svätej Trojici 2019
Kázňový text: Jer 28,1-17
Pozrieme sa dnes, bratia a sestry, na jeden úsek veľmi smutnej histórie Božieho ľudu. Nejde ani tak o dávnu históriu, ale o to, ako sa Božia vôľa v tých časoch odkomunikovala ľuďom a aké to bolo zložité, keď ste počuli množstvo protichodných názorov, právd, či poloprávd ohľadom toho, čo má Boh v pláne.
Babylonské zajatie prišlo na Judské kráľovstvo v roku 597 pred narodením Pána Ježiša Krista. Avizované bolo podstatne skôr rôznymi prorokmi, ktorí kritizovali bezbožnosť a nevernosť ľudu a to, ako sa postupne odvracal od Boha. Ale v tom istom chráme v Jeruzaleme zneli aj slová prorokov, ktorí tiež v Božom mene rozprávali o pokoji, hovorili o Božom požehnaní a vlastne upokojovali ľud a ubezpečovali ich, že je všetko v poriadku. Nebolo!
Vo vtedajšej svetovej politike sa to tiež veľmi rýchlo mlelo a moc si upevňovala Babylonská ríša, ktorá sa rozmáhala stále viac. Práve prorok Jeremiáš už v tom čase na Boží rozkaz hovoril o prichádzajúcom treste, ale nikto ho nebral vážne. Keď boli Nebukadnecarove vojska blízko hraníc, Jeremiáš oznamoval ľudu, aby sa nevzpierali, pretože odpor je márny a nezmení to, k čomu musí dôjsť. Bez odporu sa ušetria ľudské životy. Ale nikto ho nebral vážne, väčšina ľudí ho považovala za zradcu, či kolaboranta s Babylončanmi.
Jeremiáš však mal pravdu. Presile Babylončanov sa nedalo odolať a tak prišlo prvé babylonské zajatie. Jeruzalemský chrám bol vykradnutý, hradby Jeruzalema zničené a všetci vzdelaní ľudia a remeselníci, ktorí niečo ovládali, odvlečení do zajatia. Na trón si Nebukadnecar menoval vazalského kráľa Cidkiu, ktorý bol absolútne podriadený a Judsko muselo platiť Babylonu vysoké poplatky.
Babylon, alebo Babel sa dá preložiť ako zmätok, chaos a presne toto nastalo v celom kráľovstve. Ale nielen tam. Aj náboženstvo a viera skončila v chaose. Chrám vykradnutý a sčasti zničený bol na tú dobu dôkazom porážky boha. Samozrejme že Židia to vnímali ako Boží trest, ale okolité pohanské národy v tom videli porážku ich Boha. Boh Židov je slabý boh, lebo ho porazil boh Babylona. Neochránil svoj ľud, neochránil ani svoj chrám, prehral a bol potupený na celej čiare.
Do chaosu prišla aj celá židovská bohoslužba. Jeruzalem sa stal centrom židovskej bohoslužby, keď dal Dávid preniesť truhlu zmluvy do Jeruzalema a Šalamún, jeho syn, tam postavil chrám. Odvtedy sa všetko sústredilo na toto miesto. Obete, obrady, púte, spevy v chráme, modlitby, kňazi, ktorí tam pravidelne vykonávali bohoslužbu, všetko sa sústredilo na toto miesto. Ale po porážke s Babylončanmi už nič z toho nefungovalo. Mnoho kňazov skončilo v zajatí a boli odvlečení, chrám zničený, bohoslužobné nádoby, ktoré sa používali boli odnesené do Babylona. Ten chaos nastal aj v týchto náboženských veciach.
Myslím, že si ľudia uvedomili, že im Boh zobral aj spôsoby, akým ho uctievali, ako k nemu prichádzali do kontaktu. A toto bolo pre nich ťažké. Ako si teraz nájsť cestu k Bohu? Ako od toho Boha niečo prosiť? Ako k nemu volať? Doteraz boli naučení, že stačí prísť do Jeruzalema, priniesť obeť, odovzdať ju kňazovi a predniesť svoje prosby. Ale toto všetko padlo. Sám Boh to dovolil zničiť.
Ďalší chaos do toho všetkého priniesli proroci, ktorí prichádzali a vystupovali s tým, že: Boh oznamuje... Ale nezhodli sa. Nedokázali sa zhodnúť, či to zajatie skončí, či prídu lepšie časy, a kedy prídu. Nič zrazu nebolo isté.
Náš text z proroka Izaiáša hovoril o prorokovi Chananiovi, ktorý pred zhromaždením ľudu v chráme, pravdepodobne na jednom z nádvorí, oznamoval, že do dvoch rokov Babylonia a Nebukadnecar padnú, že odvlečení sa vrátia a obnoví sa aj bohoslužba tak, ako na ňu boli zvyknutí. Bolo to nádejné proroctvo. Avizovalo blížiace sa dobré časy a aj to, že táto bezradnosť a chaos už dlho nepotrvajú. Dobre sa to počúvalo a vlievalo to nádej tým, ktorí tie slová počúvali. Ale Jeremiáš nebol nadšený. Môže to znieť dobre, môže to vyzerať ako slovo od Hospodina a môže to aj tak byť podané ľuďom, ale nemusí to byť vôbec pravda. Nato zaznieva slovo Hospodinovo Jeremiášovi a ten musí znova hovoriť nepríjemné veci.
Bola to ako súťaž dvoch prorokov. Ktorí z nich hovorí slovo Hospodinovo? Ktorí z nich má pravdu?
Asi toľko dávnej histórie by stačilo. Keď som rozmýšľal nad týmto textom z dnešnej nedele, vybavil som si pár myšlienok, o ktorých sme sa rozprávali v stredu na stretnutí mužov. Zašli sme trochu do politiky. Nový britský premiér má image cirkusanta, na Ukrajine sa stal prezidentom komik, šoumen a herec a jeho strana má v parlamente väčšinu, z brexitu Veľkej Británie si už všetci robia žarty a tak by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej...
Pripadá mi to, akoby sme sa v tomto svete všetci dostávali do nejakého chaosu. Výsledky rôznych volieb, podivní ľudia na dôležitých miestach. Akoby sme všetci končili v nejakom Babylone. Vymyká sa to normálnosti, propaguje sa nemorálnosť a nenormálnosť a postupne sa tie hranice ďalej a ďalej posúvajú. To je Babylon, zmätok, blázinec, neporiadok...
Ak sa opýtate na pohľad do budúcna, čo sa týka nášho sveta, tak prognózy nie sú vôbec dobré. Nie sme už zvyknutí na prorokov, dnes predpovedajú budúcnosť rôzni analytici, politickí komentátori, ale ani tam nie je veľa optimizmu.
A z určitého pohľadu sme sa dostali do Babylonu aj v cirkvi. Máme svoj spôsob bohoslužby, svoj spôsob uctievania Boha, na ktorý sme si rokmi zvykli. V nedeľu otvoríme kostoly a v nich stojí kňaz oblečený v luteráku a spieva liturgiu, ľudia odpovedajú a spievajú piesne, modlia sa spolu s kňazom jeho slovami, počúvajú kázeň a potom idú domov.
V roku 2011 sa k našej cirkvi prihlásilo 316 tisíc obyvateľov. Odhaduje sa, že pri ďalšom sčítaní v roku 2021 nás môže byť okolo 250 tisíc. Ale problém je, že na bohoslužby v nedeľu, či sviatky nepríde ani 10%. Naše kostoly sú prázdne. Naši ľudia končia v babylone, v zmätku a chaose dnešnej doby. Ten neidentifikovateľný Nebukadnecar ich doslova zobral a odvliekol do zajatia súčasného babylonu.
A nás pár tu zostalo a rozmýšľame o tom, ako to bude pokračovať? Dokedy to celé bude v takomto štádiu? Ako to Pán Boh ukončí? Myslím, že súčasný stav môžeme vnímať aj ako Boží trest. Sú veci, kde sme v cirkvi zlyhali, kde sme urobili chyby. My to v cirkvi tak vnímame. Ale všimnite si, ako to celé vníma okolitý svet. Ten pohľad je radikálny: Váš Boh zlyhal, prehral, je to dôkaz, že neexistuje. Žiadny Boh nie je, lebo ak by bol, toto by nedopustil. Toto je konštatovanie mnohých ľudí. Viera a Boh je prežitok doby. Je to celé ako babylonské zajatie cirkvi.
Čo máme robiť? Máme sa upokojovať? Máme sa hrať na prorokov a konštatovať niečo optimistické, aby nás to celkom nezdeptalo? Presne to urobil Chananja. Možno v dobrej viere, že to povzbudí ten zdeptaný a ubitý Boží ľud. Ale toto nebolo podľa Božieho plánu.
Nie je to také jednoduché postaviť sa sem a hovoriť. Chananja sa nestrafil do Božích plánov a Boh mu oznámil, že zomrie. Mal odvahu povedať: Toto je Božia vôľa, toto chce Boh! Ale nebol v tak blízkom kontakte s Bohom, aby poznal skutočnú pravdu priamo od Boha a aby v Božom mene mohol rozprávať.
Prorok Jeremiáš nakoniec zajatým do Babylonie napísal, aby si tam stavali domy, zakladali rodiny a snažili sa o dobro krajiny, v ktorej teraz bývajú, lebo návrat nepríde tak skoro. Babylonské zajatie trvalo cez 40 rokov. Zajatie komunizmu trvalo cez 40 rokov. Koľko bude trvať zajatie chaosu a zmätku dnešnej postmodernej doby?
Nechcem byť v pozícii falošného proroka, pretože nepoznám Božiu vôľu v týchto veciach. Uvedomujem si však, že Božia cirkev si aj v týchto zvláštnych časoch chaosu musí nájsť cestu a robiť svoje poslanie. Ak sa nám kostoly budú vyprázdňovať, budeme musieť vyjsť na ulicu, do prírody, do rodín. Budeme musieť nájsť iné spôsoby, ktoré nám pomôžu sa v tom chaose zorientovať a ukazovať skutočný smer a pravé Kristove hodnoty.
Pán Boh nechce, aby sme sa vzdali. Nejde mu ani o nekonečné naše nariekanie. Chce aby sme nachádzali riešenia, nové cesty, hľadali nové spôsoby v časoch v ktorých žijeme. Veriaci ľudia musia byť flexibilní. Sme tu aby sme podávali zvesť evanjelia a našli východiská aj z takej chaotickej situácie ako je táto.
AMEN
Piesne: 396; 363; 261; 494; A 89; 654
Texty: Jer 28,5–9; R 6,12-23; Ž 89,2–4.15–18; Mt 10,40–42
