1. slávnosť svätodušná 2019
Kázňový text: Ef 2,19-22
Zopakujte si so mnou, bratia a sestry, trochu konfirmačnú látku? Pamätáte si ešte? Cirkevný rok sa skladá zo slávnostnej a bezslávnostnej polovice cirkevného roka. Slávnostná polovica sa potom delí na tri kruhy: vianočný, veľkonočný a svätodušný. A ten svätodušný kruh má tri časti, alebo sviatky: Vstúpenie, Svätodušné sviatky a Svätá Trojica.
Dnes sme v tom vrchole svätodušného kruhu, teda vo svätodušných sviatkoch a pripomíname si zoslanie Ducha Svätého na učeníkov v židovský sviatok Letnice, keď v roku 32 vznikol prvý cirkevný zbor v Jeruzaleme a tým aj kresťanská cirkev. Práve osoba Svätej trojice v podobe Ducha Svätého bola dôležitá pre vznik cirkvi. Pán Ježiš výslovne na jednom mieste hovoril učeníkom o tom, že nemajú nič robiť a nič začínať, pokiaľ nepríjmu dar Ducha Svätého. Preto poslušne v Jeruzaleme čakali a zdržiavali sa spolu, pretože nevedeli, čo sa stane, a asi ani sami nemali predstavu, ako to bude vyzerať a ako ten Duch Svätý sa pri nich zjaví a začne v nich pôsobiť.
Nakoniec sa dočkali momentu, ktorý bol pre nich zjavný a vedeli ho jednoznačne identifikovať. Niečo podobné sa už v histórii Božieho ľudu raz stalo. Vie niekto kedy? Bolo to v čase Mojžiša, keď mu Pán Boh oznámil, aby zhromaždil 70 starších Izraela a aby sa zhromaždili k svätostánku. Hospodin potom zobral z Ducha, ktorý bol na Mojžišovi a dal ho na tých 70 mužov. Prejavilo sa to tak, že začali prorokovať. Problémom bolo, že dvaja z nich, istý Eldád a Médád, k svätostánku neprišli a začali prorokovať v tábore. Vyvolalo to rozruch a za Mojžišom pribehol Józua, aby ich zastavil, pretože prorokujú v tábore pred ľuďmi. Je tam ešte poznámka, že to prorokovanie sa udialo iba raz. Myslím, že to bol moment, ktorý bol učeníkom z Mojžišových kníh známy a preto vedeli, že o tomto momente im Ježiš rozprával. Začala teda éra pôsobenia Ducha Svätého medzi ľuďmi. Dovtedy to bolo niečo výnimočné, bolo to určené pre vyvolených ľudí, ako boli vodcovia národa, proroci, ktorí sa stali oznamovateľmi Božej vôle, ale od zoslania Ducha Svätého je jeho prítomnosť a pôsobenie na zemi medzi ľuďmi niečo trvalé a neprestajné.
Toto bol taký úvod k dnešnému dňu a teraz sa spolu pozrieme na Božie slovo, ktoré má pre nás Duch Svätý pripravené na dnes. Tak tomu veríme. Apoštol Pavol kresťanom do Korintu napísal: A nikto nemôže povedať: Pán Ježiš! ak len nie v Duchu Svätom. Takto s úctou budeme hovoriť o Pánovi Ježišovi aj dnes.
Text: Ef 2,19-22
Apoštol Pavol v našom texte rozoberal vzťahy v cirkvi. Hovoril o tom, ako so do tej rodiny cirkvi a spoločenstva pridali pohania, ktorí uverili v Krista. Boli to trochu iní ľudia, ako boli Židia. Prichádzali z iných národov, z iných kultúr, mali iné zvyky a tradície. niektoré veci dokázali zmeniť, v niečom sa dokázali prispôsobiť, ale predsa len tá odlišnosť bola viditeľná.
Predstavte si všetci teraz svoje rodiny. Ste tu ako rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti, to je najbližšia rodina, akú máme. Každý rodič počas spoločného života v jednej domácnosti, prenáša na svoje deti svoje spôsoby, to ako bol on vychovaný, ako bol on vedený svojimi rodičmi. Ako v každej rodine je aj nejaký nesúlad, občas sa objaví nejaký konflikt, ale pre život rodiny, je to úplne normálne. V takomto štádiu by nemal byť až taký problém udržať súlad a dobré vzťahy.
Ale potom deti dospejú, začnú sa prejavovať ako samostatné osobnosti, ktoré už majú svoje hodnoty, svoj rebríček, svoje životné nasmerovanie a vtedy je už oveľa ťažšie držať tú rodinu pohromade. Deti dospejú, odsťahujú sa, majú svoje záujmy a zrazu je problém zísť sa ako rodina v nedeľu pri obede pri jednom stole, alebo v nejaký iný čas. Je to ťažšie a komplikovanejšie.
A potom je to štádium, keď do vašej rodiny prichádza cudzí element. Prichádza nevesta, alebo zať, alebo je ich ešte viac. Človek, ktorý je z úplne inej rodiny. Poviete si je Slovák, tak v čom môže byť problém. Ale realita našich rodín hovorí, že áno, môže to byť veľký problém. Človek z inej rodiny, má iné spôsoby, inú výchovu, iné zvyky a tradície, iné priority. Zakladá si novú rodinu podľa svojich predstáv a tu je ten moment, keď udržať vzťahy a udržať takto rozšírenú rodinu pohromade je problém. Darí sa vám rodičia vychádzať so zaťom, s nevestou? Keď ich zavoláte, prídu na návštevu, na spoločnú oslavu? Radi sa zídu a vychádzajú spolu dobre? Alebo zažívate niečo také, že syn s nevestou nepríde, keď je tam dcéra so zaťom, či opačne? Alebo sa vám to rozsypalo, ešte pri deťoch?
Viem, že je to túžba každého normálneho rodiča, aby si deti so svojimi rodinami navzájom rozumeli, aby sa nehádali medzi sebou, aby nemali konflikty pre nejaké majetky a dedičstvá, aby sa tá rodina vedela zísť a mala na seba milé slovo. Aby tie nové rodiny detí mali navzájom dobré vzťahy, prípadne sa aj radi stretávali. Otázkou ostáva, ako to zariadiť?
Uvedomujete si, bratia a sestry, že presne tak je to aj v cirkvi? Viete koľko rodín sa snažíme dať dokopy, aby spolu dobre vychádzali, aby sa stretli a porozprávali sa, aby voči sebe necítili nenávisť, či nevraživosť, ale aby mali o seba záujem? V tej rodine cirkevného zboru sa snažíme dať dohromady ľudí, ktorí sú iní, sú rozdielni, sú z iných rodín, z iného prostredia a predsa chceme, aby k sebe mali blízko, tak ako by mali mať k sebe blízko pokrvní bratia a sestry.
Práve o tom píše apoštol Pavol: Prišiel si do zboru, medzi kresťanov? Tak si uvedom, že tu nie si ani prišelec ani cudzinec, ale tu si domáci Boží. O toto sa máme snažiť v cirkvi, v spoločenstve veriacich ľudí. Nedá sa to možno zrealizovať v nejakom tisícovom zbore, ale u nás v Obišovciach to už možné je. Keď sa stretne 30, či 50 ľudí, nemohli by sa cítiť ako domáci? O tom je spoločenstvo kresťanov. Keď sa zídeme, mali by sme sa navzájom vnímať ako domáci, ako ľudia, ktorí do tejto rodiny patríme.
Vrátim sa znova k našim rodinám. Cíti sa váš zať u vás doma ako domáci? Vaša nevesta, keď príde do vášho domu, aj keď tam nebýva, vníma, že je v tom dome prijatá, alebo je stále cudzincom? Tým cudzím elementom, ktorý je tam akosi navyše?
Možne ste konkrétne vy tá nevesta, alebo ten zať, ktorého tá rodina nevedela prijať ako domáceho. Sú to pre vás ťažké a nepríjemné veci. Ja to dnes takto prirovnám k cirkvi a nášmu zboru. Možno chodíš do nášho zboru, do niektorého z našich kostolov už dlhý čas, ale cítiš sa tu stále ako cudzinec, ako niekto neprijatý. Tak to nie je dobré. Niekde je tu medzi nami chyba.
Zodpovedzme si, bratia a sestry, jednu otázku. Kto je v tom našom zbore doma? Teda, kto je tu domáci? (zdvihnite ruku) A teraz si ešte zodpovedzte otázku, kto má urobiť všetko preto aby, keď tu príde nejaký „cudzinec“, sa tu cítil ako doma? Žeby my, ktorí sme tu doma?
Ak k vám do rodiny príde zať alebo nevesta, kto má otvoriť tie dvere rodiny a prijať ho? No predsa tí, ktorí sú v tom dome domáci. A presne toto od nás Pán Boh očakáva aj v našom zbore. Si domáci, tak urob všetko preto, aby sa tu ľudia necítili ako cudzinci.
Už niekoľkokrát boli v našom kostole dvaja mladí ľudia, tipovali sme, že sú manželia. Ja som im pred kostolom podával ruku, ale nenapadlo mi opýtať sa, kto sú a odkiaľ sú. Hovoril som si, že sú niekde asi u niekoho na návšteve. Ale nikto ich zo zboru nepoznal. Až raz sa moja manželka pri nich zastavila a vysvitlo, že už vyše roka bývajú v Drienove. Asi to z našej strany nemalo byť tak.
Kto bude chcieť chodiť k rodine, keď sa v nej necíti prijatý? Kto bude chodiť do spoločenstva, v ktorom sa bude stále cítiť ako cudzinec? Apoštol Pavol hovorí, že nie sme cudzinci, ale sme domáci Boží, vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus...
Ak chcete dobre vychádzať so zaťom, či nevestou, je dôležité si s nimi pestovať vzťah, venovať sa im, starať sa o to, aby ste dobre vychádzali. Ale občas ani toto nepomôže. Ale pri budovaní dobrých vzťahov v cirkvi a v zbore máme jednu veľkú výhodu. Máme medzi sebou pôsobenie Božieho Ducha. Nie je to všetko iba na nás.
Ako jedna rodina máme niekoľko dôležitých momentov, ktoré vytvárajú jednotu. Sme vybudovaní na základe učenia apoštolov, stojíme všetci na Božom slove. Základným kameňom je Pán Ježiš Kristus, pre nás všetkých, a na ňom sa buduje stavba cirkevného zboru z rozdielnych ľudí zbudovaní v Duchu v príbytok Boží.
V tom je tá zvláštna jednota cirkvi, ktorá nestojí len na našej snahe a na našej ochote prijímať nových ľudí, ale na tom, že ich prijíma Pán Ježiš a skrze svojho Ducha nás všetkých buduje na duchovný dom.
AMEN
Piesne: 165; 167 A 42; 175; 169; 178; A 43; 656/5
Texty: Ž 104,24–35; J 20,19–23; 4M 11,24–30
