Veľkonočný pondelok 2019

Kázňový text: Sk 10, 34-43

Náš biblický text opisuje udalosti, ku ktorým došlo v čase, keď už existovala prvá cirkev. Začalo prenasledovanie zo strany Židov a kresťania boli nútení opustiť Jeruzalem. V tej dobe žil v Cezarey muž menom Kornelius, ktorý bol stotníkom Rímskej armády. Bol to zbožný a bohabojný muž s celým svojím domom a mal videnie, v ktorom si mal zavolať do svojho domu učeníka Petra. Stalo sa. Trvalo to trošku dlhšie, pretože Peter bol Žid a za normálnych okolností by do pohanského domu nešiel, ale aj on mal videnie a tak bol k tomu Pánom Ježišom Kristom dotlačený.

Kornelius bol zvláštny muž, mal úžasnú túžbu po Božom slove, ale bol Riman a bolo pre neho ťažké sa dostať k tomu, aby mu niekto vykladal židovské písma. Bol pre Židov nepriateľ, tyran, veliteľ okupačnej armády. Preto celá tá situácia bola tak komplikovaná. Ale, ak má niekto túžbu po Božom slove a chce mu porozumieť, tak sa to slovo k nemu určite dostane.

Peter sa teda postavil pred celým Korneliovym domom a povedal svoju reč, ktorú sme si v úvode prečítali. Tá reč však bola plná senzácií a neuveriteľných vecí. Začal tým, ako bol Ježiš pomazaný Bohom a mocou, čo je narážka na to, čo sa odohralo po krste, keď na Ježiša zostúpil Duch Svätý v podobe holubice. Potom hovorí o Ježišovi, ktorý chodil, dobre činil, uzdravoval všetkých diablom posadnutých, pretože Boh bol s ním. Spomína ďalej, ako ho zamordovali a pribili na drevo, teda na kríž, ale Boh ho vzkriesil na tretí deň, zjavil sa niektorým vyvoleným ľuďom a Boh ho nakoniec ustanovil za sudcu živých a mŕtvych, a že všetci v ňom máme odpustenie hriechov.

Neviem si predstaviť, ako by som v dnešnej dobe povedal nejakému človeku naraz všetky takéto zázračné veci zo života Ježiša a on by ma ani raz nezastavil a neopýtal sa ma, či to myslím vážne? V dnešnej dobe ľudia takéto veci neprijímajú. Všetko veľmi striktne podrobujeme kritike svojho rozumu.

Veríte v Ježiša Krista, bratia a sestry? Ak áno, tak veríte v neskutočne veľa zázrakov a nadprirodzených vecí, ktoré sú spojené s osobou Ježiša Krista. A to nie je len predivné narodenie a množstvo uzdravení, vzkriesení, či vyháňanie démonov, ale je v tom aj viera vo vzkriesenie z mŕtvych. Peter o tom v dome Korneliom hovoril ako o bežných veciach života, ani sa pri nich nepozastavil a nesnažil sa ich nijako vysvetľovať, len ich oznámil ako veci, ktoré sa udiali. A celý Korneliov dom tieto správy tak ako mu boli oznámené prijal.

Dnes by vás ľudia zastavili s pochybnosťami niekde hneď na začiatku. Otázkou je: Prečo? Vtedy to bola iná doba? Alebo dnes je iná doba? Čo sa za ten čas zmenilo? V čom sú dnes ľudia iní? Sú viac racionálni? Alebo dnes už nie sme taký naivní, ako boli vtedy?

Nemyslím si. V tom Petrovom príhovore je jedna veta, ktorá mnohé vysvetľuje. ...veď vy viete, čo sa dialo po celom Judsku, počnúc od Galiley, po krste, ktorý hlásal Ján...

Bolo to pre Petra podstatne jednoduchšie, pretože mal na čo naviazať a mal sa o čo oprieť. Cezarea Filipova síce bola od Jeruzalema ďalej, nebola v Judsku ale v Galiley, ale tí ľudia o Ježišovi Kristovi už počuli. Do ich uší sa dostalo, čo sa v súvise s jeho osobou dialo, aj keď bol Kornelius rímsky vojak, neobišlo to ani jeho uši. Preto nebolo potrebné žiadne detailné vysvetľovanie. Potrebovali len počuť, kto Ježiš Kristus je a ako rozumieť všetkým tým veciam, ktoré sa im dostali postupne do uší. A Peter im túto správu doniesol. Ježiš Kristus je Boží Syn, je Mesiáš, je to Spasiteľ sveta pre všetky národy. Nie iba pre Židov, ale aj pre Grékov a Rimanov.

Peter im povedal základné veci, ktoré máme dodnes obsiahnuté vo vyznaní našej viery, vo viere všeobecnej kresťanskej. Keď si v hlave narýchlo poviete druhý článok: Verím v Ježiša Krista..., tak tam máte skoro všetko, čo povedal apoštol Peter v Korneliovom dome. Viera všeobecná kresťanská je jedno z najstarších vyznaní viery kresťanov.

Malo by byť súčasťou každých bohoslužieb, aby keď si ich človek prejde a povie na to to potvrdzujúce AMEN, aby sa v tom celom utvrdil. Aby o tom nepochyboval a mohol na tomto vyznaní viery stáť a ďalej duchovne rásť.

Je však otázne, čomu z toho, čo vo viere všeobecnej kresťanskej vyznávame, ľudia veria? Keď ju odriekame v kostole, poväčšine ju hovoria všetci, ale keď ju odriekame na cintoríne nad hrobom, už evidujem, že mnoho ľudí už toto vyznanie nedokáže vysloviť nahlas. Možno ho už ani mnohí nevedia, alebo len nedokážu hovoriť niečo, čo sa im nezdá pravdivé. Osobne si myslím, že je to dôležitejšie ako vedieť povedať desať Božích prikázaní.

Ale tu nejde iba o odriekanie nejakých článkov viery. Ide tu o to, či tomu všetkému tam veríme ako faktom, ktoré sú skutočné a stali sa?

Ak hovoríme, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, že ho Boh vzkriesil a potom sa 40 dní ukazoval vybraným svedkom, veríme tomu na základe čoho? To, čo mohol Peter povedať v Korneliovom dome, už o nás neplatí. Nie sme súčasníkmi Pána Ježiša. To, čo sa stalo, stalo sa už veľmi dávno. Ostalo nám len spoliehať sa na svedectvá ľudí, ktorí s ním, ako hovorí Peter, jedli a pili po jeho vzkriesení.

Je to dostatočné svedectvo? My sa už dnes nemáme možnosť dopracovať k faktom. Neexistujú autentické kamerové záznamy. Nemáme fotografie. Ako potvrdiť, že to, čo si tu z Božieho slova čítame je ozaj pravda? Pochopili to učeníci, keď sa pomaly jeden za druhým vytrácali, že je potrebné dať všetko toto na papier pre ďalšie generácie. Medzi prvými bolo okolo roku 60 napísané Evanjelium podľa Marka, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou diktoval apoštol Peter. Potom sa pridal učeník Matúš a okolo roku 75 zozbieral nanovo všetky informácie evanjelista Lukáš. Posledné evanjelium napísal na konci svojho života najmladší Ježišov učeník Ján, asi okolo roku 90 nášho letopočtu. Nebol iný spôsob, ako podať tieto informácie ďalej. Myslím, že si sami uvedomili, že len slovné podanie už nestačí.

Skutky apoštolov napísal evanjelista Lukáš. Nebol súčasník Pána Ježiša. Nepísal svoje memoáre. Bol však predsa len blízko k prameňom. Chodil po Judsku a Galileii a nanovo sa rozprával s ľuďmi, ktorí boli svedkami Ježišovho krstu, jeho divov, jeho smrti na kríži a ktorí boli svedkami aj udalostí po Jeho vzkriesení. Tak to povedal aj Peter v Korneliovom dome: A my sme svedkami všetkého, čo činil v Judsku a v Jeruzaleme, ako Ho aj zamordovali, povesiac Ho na drevo.

Čo iné teda môžeme mať dnes skoro po 2000 rokoch od tých udalostí? Máme zachované svedectvá mužov a žien, ktorí sa s Ježišom stretli, ktorí dosvedčili jeho zázraky a ktorí skalopevne tvrdia, že sa s Ježišom rozprávali a sedeli spolu za jedným stolom po jeho vzkriesení.

To, čo sa odohralo tak dávno, už nemôžete potvrdiť inak. Ostali nám len svedectvá ľudí, ktorí zaznamenali to, čo videli a počuli. Alebo nám môžu pomôcť aj tí, ktorým stačilo jednoduché Petrovo vysvetlenie, pretože všetko ostatné hovorili ľudia po celom Judsku, Samárii a Galiley a im sa to dostalo do uší.

Aj keď najväčším dôkazom pravdivosti ich slov nie je len samotný text, ktorí nám zanechali v podobe Novozmluvných textov, ale to, ako pre svoju vieru boli ochotní bez zaváhania trpieť a zomrieť hoci aj násilnou smrťou, lebo vedeli, že smrť nad nimi nemá žiadnu moc. A tak ako nad ňou zvíťazil ich Pán a Majster Ježiš Kristus, tak túto smrť porazia aj oni. Toto je viac ako mnoho ďalších slov a ďalších dôkazov.

Nakoniec aj apoštol Peter, ktorý ochotne vysvetľoval v dome Korneliovom, kto Pán Ježiš je, bol ochotný zomrieť pre vieru v Ježiša Krista a nezaváhal, ako to bolo pred Ježišovou smrťou na dvore Veľkňaza.

Naša viera je z počutia. Rodí sa z počúvania svedectiev ľudí, ktorí stretli Ježiša Krista. Možno niekto preto, aby veril, potrebuje ešte viac. Ale neviem vám dať viac. Viera je ako cesta, na ktorú sa rozhodnete nastúpiť a na nej potom postupne prichádzajú ďalšie a ďalšie dôkazy, ktorými budete duchovne rásť. Nech vo vás teda Duch Svätý vzbudzuje pevnú vieru bez pochybností.

Božie slovo hovorí: Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme. Žid 11,1

AMEN

Piesne:  Kristu Pán vstal...; 141; 144; 126; 150; A 35; 656/17

Texty:  Jer 31,9-11; Kol 3,1-4; J 20,11-18; Ž 16,1-4.5-11