Veľkonočná nedeľa 2019
Kázňový text: 1Pt 1,3-9
Slávime dnes sviatky Veľkej noci a ja by som vám chcel pripomenúť to, o čom sme spolu hovorili minulý týždeň. Chcem, aby ste dnes a zajtra mysleli na to, že tieto dni nemáme len prežiť ako nejakú nutnú povinnosť v rodine a s blízkymi, ale aby ste mali na mysli, že dnes slávime sviatky Veľkej noci s veľkou radosťou a vďačnosťou voči Pánu Bohu.
Veľká noc sa nás osobne každého jedného dotýka, pretože vďaka udalostiam, ktoré sa vtedy stali v Jeruzaleme, sme všetci získali neporušiteľné dedičstvo. Je to niečo, čo je osobne viazané na mňa a na vás, teda na konkrétnu osobu a konkrétne meno. Budem o tom dnes hovoriť na základe slov apoštola Petra.
Ale skôr ako začneme chcem vám pripomenúť jeden americký film s názvom: 12 podmienok dedičstva. Je to starší film z roku 2006, neviem, či ste ho videli. Je o jednom mladom mužovi, ktorý pochádzal zo zámožnej rodiny a viedol dosť zhýralý život. V podstate len míňal peniaze svojho otca na rôzne svoje chúťky a zábavu. Ale potom otec zomrel a odkázal mu dedičstvo, ku ktorému sa však dostane až potom, keď zvládne 12 životných skúšok, ktoré ho majú naučiť, o čom skutočný život je. Jeho otec tie skúšky nazval darčekmi pre svojho syna. Postupne tými skúškami prechádza a tie ho nakoniec úplne zmenili. Zmenili jeho hodnoty, jeho životný postoj.
Dedičstvo je niečo, čo dedič dostáva. Ale v podstate je jediný, kto sa o to dedičstvo môže pripraviť. V tom filme to bolo už plne iba na ňom, pretože rozhodnutie jeho otca bolo jasné. Dedičstvo je tvoje, ale chcem, aby si prešiel týmito postupnými krokmi.
Uvedomil som si, že vďaka Kristovmu vzkrieseniu sme sa aj my, každý jeden z nás, stali dedičmi. To dedičstvo večného života je zapísané na naše meno a je to už iba na nás, či budem žiť život tak, aby sme si ho mohli prebrať, alebo o to dedičstvo prídeme.
Smrťou a vzkriesením Pána Ježiša Krista sme získali na svoje meno zasľúbenie večného života a náš nebeský Otec nám dal podmienky, po ktorých vyplnení si to dedičstvo budeme môcť úplne celé prebrať. Nie je ich 12, ale myslím, že sú formulované v Božom slove jasne a zrozumiteľne.
TEXT: 1Pt 1,3-9
Keď hovoria dnes ľudia o Veľkej noci, hovoria o týchto dňoch ako o sviatkoch, ktoré majú v sebe nejaké starodávne tradície. Väčšina ľudí na Slovensku sa teší, že majú pár dni voľna navyše. Ale to podstatné, čo človeku Veľká noc prináša, to ostáva niekde úplne bokom. Chcel by som vám dnes, na Veľkonočnú nedeľu, priblížiť dve základné myšlienky, ktoré sa dotýkajú nášho života.
Tá prvá, ktorú chcem rozvinúť, je, že človek ide cestou života celým svojím konaním k smrti. Je to také nepríjemné konštatovanie na tak radostný deň, ale ak sa bavíme o ľudskom živote, tak si treba povedať jasné fakty. Človek smeruje k smrti a každý deň života ju má vždy o trochu bližšie.
Pre deti to nie je veľmi dôležitá, či nutná téma, pretože na smrť ešte myslieť nemusia a je ďaleko. Dokonca máme nejakú pomyselnú hranicu, do ktorej o smrti nerozprávame a snažíme sa pred touto témou naše deti chrániť. Mnoho rodičov tvrdí, že nie je vhodné, aby do určitého veku dieťa išlo na pohreb, aby bolo v kontakte so smrťou, nechceme im vysvetľovať, k čomu pri smrti dochádza. Nechceme, aby deti videli náš zármutok.
Aj tomu čiastočne rozumiem, pretože ak je niekto neveriacim, tak ani nevie, čo tomu dieťaťu má povedať. Keď zomrie dedko, alebo babka ťažko sa vysvetľuje dieťaťu, že dedko či babka zanikla a už neexistuje. To znie ozaj depresívne a to dieťa to asi nebude vedieť pochopiť.
Veriaci môžu hovoriť o tom, že babička išla do neba a odtiaľ sa na nás pozerá a raz príde čas, keď všetci pôjdeme za ňou a tam sa s ňou stretneme. Je to úplne iný pohľad. Zrazu to nie je také pochmúrne a beznádejné. To dieťa svojím jednoduchým rozmýšľaním môže pochopiť to, čo smrť je a čo človeku prináša.
Ale ak niečo také ako je viera, ľudia nemajú, tak chápem, že je jednoduchšie túto vec vyriešiť tak, že sa smrť pred dieťaťom snažia čo najdlhšie skryť, akoby neexistovala a nebola. Ale dlhodobo sa to ozaj nedá.
Mladá generácia nemá čas myslieť na smrť, preto mladí ľudia pre túto tému nebudú mať pochopenie. O akej smrti sa máme rozprávať, keď je pred nami ešte celý život? Áno z tohto pohľadu majú pravdu. Ale v podstate je pravda aj to, že každým jedným dňom, ktorý prežijeme sme bližšie k smrti.
Neviem, či je to tým, že smrť začala byť pre ľudí v dnešnej dobe tabu, ale dochádza k veľmi pokriveným pohľadom na smrť. To následne spôsobuje aj veľmi ľahkovážny pohľad na život.
Práve na mladých ľuďoch v dnešnej dobe je najviac vidno, že o smrti nerozmýšľajú a žijú, akoby neexistovala. Všimnite si ten ľahkovážny prístup k životu, hazardovanie so zdravím, a teraz nemyslím iba alkohol, drogy, ale v poslednom čase aj rôzne adrenalínové športy, kde sa doslova riskuje zo životom. Je to o predvádzaní toho, čo dokážem. Veľmi často počúvame v správach o tom, ako zomierajú príliš mladí ľudia. Lyžiari, skialpinisti, horolezci, motorkári, šoféri jazdiaci veľmi riskantne, stále sa to posúva niekde na hranicu medzi životom a smrťou. Ale aj bežné športy, ktoré sa tiež posúvajú na hranicu životného rizika.
Raz mi púšťal môj syn video na youtube, ako mladý párik vyskakuje z nákladného vlaku a natáča sa pri tom, aby sa tým mohli pochváliť na internete.
Niekedy sa pýtam: To nemá pre nich život cenu? To nemajú strach zo smrti? Skôr mi to pripadá, akoby si mysleli, že smrť nemôže prísť, že im sa to nemôže stať. A potom keď sa so smrťou stretnú a zomrie nejaký ich rovesník, „položia sa“ a psychicky to nedokážu zvládnuť, nevedia sa so smrťou vyrovnať.
Keby ste si napríklad prelistovali staršie matriky, zistili by ste, koľkým manželským párom v minulosti zomrelo dieťa. A pozviechali sa z tejto tragédie a skúsili to znova a mali ďalšie deti. Rozmýšľal som: Boli tí ľudia v minulosti silnejší?
Viem o prípade, keď sa manželom narodila dcéra, dali jej meno Mária, ale po pôrode zomrela. Mali druhé dieťa znova dievčatko aj tej dali meno Mária. Aj ona im zomrela. Potom, mali ešte jedného chlapca a keď sa narodilo dievčatko po tretíkrát, dostalo znova meno Mária. A tá už vyrástla a dospela.
A čo staršie generácie? Vekom si ten koniec ľudia častejšie uvedomujú a častejšie naň aj myslia. A keď príde čas, že začnú umierať vaši rovesníci a začnú sa z tohto sveta vytrácať, tak človek začne prežívať aj určité obavy a strach.
Nech sa pozeráte na život z akéhokoľvek pohľadu, vždy je na konci smrť. Snažíme sa ju oddialiť, robíme všetko možné aj nemožné pre svoje zdravie, ale ten strašiak na konci stále ostáva. Veriaci, neveriaci ľudia, kresťania i nekresťania, všetci sme na konci nášho života rovnakí. Príde ten moment a my s tým nevieme nič urobiť. Darmo sa budeme zdravo stravovať, darmo budeme cvičiť a udržiavať sa v kondícii, možno, že sa nám podarí ten moment smrti posunúť o niekoľko dní, možno mesiacov, alebo aj rokov ďalej, ale vždy je tam a bude tam.
Môžete na smrť nemyslieť, môžete sa z nej vysmievať a robiť si žarty, môžete byť odvážny a nebáť sa jej, ale stále je tam. Alebo z nej môžete mať strach a môžete sa tváriť, že sa o nej nechcete rozprávať, aby ste niečo neuriekli a nejako ju nevyprovokovali, ale z konca svojho života ju neodstránite. Človek stále ide cestou života k cieľu, ktorý je v smrti. To je tá prvá vec, ktorú si máte uvedomiť a nad ktorou treba rozmýšľať.
Ta druhá vec, ktorá súvisí a v podstate stojí na Kristovom vzkriesení a na dni, ktorý si dnes pripomíname je, že Boh vedie človeka celým ľudským konaním k životu.
Je to diametrálne odlišný pohľad. Boh chce, aby si sa stále pozeral dopredu s nádejou, aby si stále očakával niečo dobré a aby si aj tak každý deň žil. Aj keď už máš vysoký vek a všetko sa na teba sype. Boh chce, aby si aj pri smrti očakával život. Nie je koniec, nie je ničota ani prázdnota. Boh teba aj mňa brat sestra vedie k životu.
Dokázal to ako prvý Pán Ježiš Kristus, keď premohol smrť a zvíťazil nad ňou. Od toho momentu vieme o ceste, ktorá premáha smrť.
Uvedomil som si, že toto poznanie neznehodnocuje život človeka. Dáva nám iný pohľad na život. Nezáleží na veku, nezáleží na zdravotnom stave, dôležité je len to, či dôveruješ v tejto veci Bohu, keď sa pozeráš na budúcnosť. Žijeme život, ktorý nemá na konci smrť, ale ďalšie pokračovanie života. Nemalo by nás to viesť k ľahkovážnosti, ani k hazardovaniu so životom. Má nás to motivovať k úcte k životu a k radosti v živote.
Ak úprimne veríte, bratia a sestry, veľkonočným udalostiam, ktoré si dnes pripomíname, nebojte sa rozprávať o smrti. Nemusí to byť a nie je to pre nás žiadna tabuizovaná téma. Nemusíme byť vôbec poverčiví, že hovoriť o smrti znamená, akoby sme ju privolávali. Vďaka Kristovi máme veľké očakávania. Myslím, že by sme tieto veci mali vysvetľovať aj svojim deťom. Je dôležité, aby z vašich úst počuli, ako sa pozeráte na smrť, ako ju chápete a čomu veríte. Aby rozumeli, že práve vďaka viere nemáte strach, pretože Boh vedie človeka celým ľudským konaním k životu. My máme veľké nádeje a očakávania.
Myslím, že by sme mali viac a otvorenejšie rozprávať o večnom živote, ktorý po smrti čakáme. aby vedeli aj prečo máme takúto vieru a aby pochopili odkiaľ sa berie a na čom stojí.
Boh nás vedie k životu. To nás učí, aby sme si vážili vlastný život a nesprávali sa k nemu ľahkovážne. Veď je to vzácny Boží dar.
AMEN
Piesne: O Ježiši..; 121; 128; 125; 130; A 34; 656/17
Texty: Iz 53,8-12; Sk 13,32-35; J 20,1-10; Ž 118,14-24
