2. po Veľkej noci 2016

Kázňový text: J 21,1–14
Musím sa priznať, že pre mňa je tento text jeden z najzáhadnejších textov, aké v Biblii máme. Vysvetlím aj prečo.

Tam, kde by mala byť absolútna rozhodnosť, radosť, nadšenie z toho, že Ježiš, ich Majster a Učiteľ žije, že ho nepremohla smrť a všetko bude zasa dobré,sú len nejasnosti, pochybnosti a množstvo otázok.Všetci učeníci sú nejakí nemastní neslaní. Chýba tu nadšenie, ktoré so vzkriesením malo prísť, a to nie je nedeľa po vzkriesení, keď Ježiša ešte mnohí nevideli a nestretli, a počuli iba svedectva iných. Je tu zmienka o tom, že to bolo už tretí krát, čo sa Ježiš zjavil učeníkom. To už Ježišovo vzkriesenie bolo faktom, o ktorom sa na vlastné oči mohli presvedčiť aj oni. 
Bolo to už aj po Tomášovej skúsenosti a je vidno, že on sa už poučil. Zdržiaval sa už s učeníkmi a neodchádzal od nich. 
Ale tá atmosféra bola nejaká divná. Akoby bolo niečo medzi učeníkmi a Ježišom. Nejaký odmeraný prístup, akoby narušené vzťahy. Rozhovor medzi nimi akosi viazol. Akoby si už neboli takí blízki, ako pred tým, keď napríklad spolu večerali hod Veľkonočného baránka a sedeli za jedným stolom. Viselo niečo divné vo vzduchu. 
Otázka je prečo? Čo bolo iné? Kto bol iný? Učeníci alebo aj samotný Ježiš? Ale v čom?
Myslím, že takéto situácie z našich rodín poznáme veľmi dobre. Hlavne manželia občas niečo také zažívajú. Akási napätá atmosféra, vo vzduchu visí nejaký rozhovor, ktorý niekto z tých dvoch nechce začať. Obidvaja vedia, že treba niečo povedať, že sa k niečomu treba vrátiť a vyrozprávať si to, ale otvoriť ten problém nedokáže ani jeden z nich.
Prejavom takýchto momentov je, že sme viac tichí, šetríme slovami, dialógy sú krátke, atmosféra vážna, ako ticho pred búrkou. 
Na otázku, čo sa zmenilo, musím povedať, že učeníci boli iní. Vedia o vzkriesení, napriek tomu reagujú váhavo. Akoby nevedeli, čo môžu čakať od vzkrieseného Krista. Celé to dokresľuje nápad samotného Petra, ktorý po všetkých tých udalostiach povie pred ostatnými, že ide loviť ryby.Čo je toto za nápad? Kde je ten Petrov prim, jeho vodcovstvo. Veď ešte pred smrťou mu Ježiš hovorí: …ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov.Ako to mali vnímať ostatní? Vraciame sa späť k tomu, čo sme robili niekedy, k starému životu, akoby sme nemali žiadneho učiteľa?
Taký Matúš by sa vrátil znova na colnicu?
Kto raz položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.Ten kto už raz okúsil niečo s Kristom, už sa nemôže vrátiť späť, akoby nič nebolo. To už jednoducho nejde. 
Hovorím to s plnou vážnosťou, aj keď som svedkom toho, ako nám naše deti prejdú vyučovaním, spoznajú Krista, a potom po konfirmácii žijú, akoby Boha nebolo. Je tu niečo navyše. Už ich Pán Boh nikdy nezaradí medzi tých, ktorí nepoznali evanjelium, alebo nestretli sa s ním. Pre nich je už ibamiesto medzi tými, ktorí ho vedome odmietli. Ten, kto veľa vie, od toho sa bude aj veľa žiadať. Nedá sa už povedať, ja som o tom nevedel, mne to nikto nepovedal, ja som nemal príležitosť uveriť a zmeniť svoj život k lepšiemu. 
Tá situácia bola nepríjemná pre Petra aj pre ostatných učeníkov. Človek po stretnutí s Kristom ostáva poznačený a ovplyvnený navždy.
Celú tú nešťastnú situáciu ešte potvrdilo aj lovenie rýb. Ako naschvál znova nič nechytili. To ešte viac zdôrazňovalo akoby ich neschopnosť. Nie sme schopní už sami nič urobiť? Muselo to byť pre nich riadne frustrujúce, keď vytiahli tu sieť z mora a nič. Myslím, že to už jasnejšie ani nemohlo byť. Vrátiť späť sa nedá. 
Ale z brehu na nich niekto kričí, aby spustili sieť napravo od lode. A oni sú tak na dne, že sú ochotní počúvnuť nejakého človeka, ktorý na nich kričí z brehu, aj keď vôbec nevedia, kto to je. Rybári, ktorí sa touto prácou živili pol života. 
Aspoň jedno pozitívum. Dajú si poradiť, nevzpierajú sa, nemudrujú. Keď vidím dnes ľudí poviazaných a spútaných v hriechu, žijúcich bez Boha, aj by som chcel niečo povedať a poradiť, ako z toho von, ale dnes sme akosi všetci nejako príliš múdri, každý všetko vie, do všetkého sa rozumie, nikomu netreba žiadneho Boha ani žiadnu vieru. Ľudia dnes vystupujú veľmi suverénne. 
Možno tých dôvodov, pre ktoré to bolo celé také čudné, bolo viac. Možno bol aj Pán Ježiš nejaký iný, ako pred tým, ale trápna atmosféra bola pre niečo celkom iné. Oni predsa zradili, zapreli, utiekli od svojho Majstra a nechali ho úplne samého. Celý ten kalich ukrižovania musel vypiť až do dna celkom sám a nebolo na blízku nikoho, kto by pri ňom stál a podopieral ho. 
To bol ten pocit hanby a pocit viny. Učeníkom chýbala odvaha otvoriť tu tému a rozobrať ju s Ježišom. Je to už tretie stretnutie a Peter nenabral odvahu porozprávať sa o tej zrade, o tom zapretí na dvore veľkňaza. Pritom mu Ježiš nič nevyčítal, nesprával sa k nemu odmerane, nedal mu pocítiť, TY SI MA ZRADIL. A učeníci tak isto. Nezačali debatu o tom, že ušli z Getsemanskej záhrady a neukázali sa ani pod krížom. Ježiš sa snažil, aby sa radovali, tešili, ale pocit viny tam visel nad nimi všetkými. Doslova patová situácia – ani sa vrátiť, ani ísť dopredu. Čo robiť???Ako spojiť radosť z toho, že Kristus vstal, s pocitom viny, že som ho v ten rozhodujúci moment zradil?
Každé nové stretnutie s Kristom je pripomenutím ich zlyhania. Hriech je riadne deprimujúci. Celá tá situácia pri Tiberiadskom mori zdôrazňuje, aké je dôležité mať pokoj a čisté svedomie.
Nie sme dokonalí, preto potrebujeme odpustenie. Ale niekto musí predsa začať. A mal by to byť ten, kto to dobabral. Otvoriť veci, vyjasniť si ich, poprosiť o odpustenie a uzavrieť ich. To je nutnosť aj vo vzťahu k ľuďom, aj vo vzťahu k Bohu. Nepomôže vyhýbať sa nepríjemným témam. Hriech sám od seba nezmizne. Môžete ho niečím prikryť, môžete sa tváriť, že nie je, ale s hriechom sa človek nikdy nepohne dopredu.
Myslím, že mnohé krivdy, všelijaké ľudské spory nás doslova brzdia v tom, aby sme sa v našich životoch posunuli niekam inam. Je to prosto ťarcha, ktorá nám nedovolí sa spokojne nadýchnuť.Mlčaním tieto veci neprejdú. Nemôžete sa tváriť, že konflikt neexistuje, keď je skutočný. Krivdy sa riešia odpustením. Vždy musí byť niekto, kto príde a otvorí tú nemilú tému a začne o nej diskutovať. 
Ježiš na toto čakal pri učeníkoch. Tretie stretnutie a nič. Nikto z nich tú tému neotvoril, nikto sa nevrátil k tomu, čo bolo v Getsemanskej záhrade a na dvore veľkňaza. Všetci poctivo mlčali a vyhýbali sa tomu rozhovoru. 
Nakoniec to na treťom stretnutí otvoril sám Ježiš. Nie s nenávisťou, nie s výčitkou: To čo malo znamenať??? Ale ste sa mi krásne predviedli! Nie. Otázka bola: Šimon, syn Jonášov, miluješ ma väčšmi ako títo?
Kto z vás má bratia a sestry rád takéto rozhovory? Asi sa ani nemusím pýtať. Nie je to nič príjemné, otvárať ťažké veci. S manželom, s deťmi, s rodičmi, so susedmi. Ale ako chcete s tými ľuďmi žiť? Ako sa chcete usmievať a radovať a tešiť sa zo života? Ako sa chcete pohnúť z miesta, keď nevyriešite svoju minulosť?
Ak viete o nejakom spore vo svojom živote, nevyriešených problémoch v rodine, či s blízkymi ľuďmi, vedzte, že je to životná brzda, ktorá vás ťaží a obmedzuje. Ak ju neotvoríte, nepohnete sa dopredu. 
Vždy musí byť niekto, kto to začne. Vtedy pri učeníkoch to urobil sám Ježiš. V tých našich problémoch to musíme byť my.

AMEN

Piesne: 146; 150, 154; 599; A 32; 656/14 
Texty: Ez 34,1–2.10–16; 1Pt 2,21–25; J 10,11–16; Ž 23,1–6