2. pôstna nedeľa 2019
Kázňový text: 2K 6, 1-10
Milí moji svätí bratia a sväté sestry, som veľmi rád, že ste aj dnes prišli do tohto nášho kresťanského spoločenstva. Dúfam, že som vás svojím oslovením neurazil, možno trochu zahriakol, ale myslím to úplne vážne. Dnešná nedeľa hovorí o našom celoživotnom zápase o posvätenie, preto na začiatku takéto oslovenie, aj keď vôbec nie je typické pre našu cirkev a ani bežné v dnešnej dobe.
Nemyslel som ho nijako ironicky, ale povedal som ho s plnou vážnosťou a zodpovednosťou. Aj keď viem, že vám určite zarezonovalo v ušiach a v duchu ste si povedali, že to nie je celkom vhodné. Viem si predstaviť, ako by to zarezonovalo, keby to počuli nejakí neveriaci ľudia z našej dediny. Hneď by zareagovali nejakými uštipačnými poznámkami: Len sa poriadne pozri farár, koho to máš v tom kostole, kto tam sedí. Žiadni svätci to nie sú! A stavím sa, že ďalšia poznámka by sa týkala mňa: Teda k svätosti máš aj ty poriadne ďaleko. Z tohto pohľadu by mali pravdu, takže sa často takto oslovovať nebudeme, aby sme ich neprovokovali. Ale vysvetlenie to potrebuje.
Oslovenie „svätí“ medzi kresťanmi bolo v začiatkoch Kristovej cirkvi používané úplne bežne. Nebolo to v zmysle dokonalí, alebo v zmysle bez hriechu, ako by si to predstavili neveriaci ľudia. Takto svätý je predsa len Boh a to my veľmi dobre vieme. Pojem „svätý“ sa používal v zmysle oddelený pre Boha, posvätený, slúžiaci svätému Bohu a takýmito ľuďmi sme, alebo lepšie povedané mali by sme byť.
Pavlove slová vnímam ako snaženie sa o svätý, teda čistý život. Začína tým, že ak sme raz uverili v Krista, nesmieme brať nadarmo milosť Božiu. Teda žiadne hazardovanie a ľahkovážne narábanie s tým, že za naše hriechy už Pán Ježiš zomrel a ja si môžem žiť tak, ako sa mi zachce, pretože Boh mi už všetko odpustil. Sú ľudia, ktorí toto vnímajú ako samozrejmosť života. Slová Biblie som naplnil, som pokrstený, som veriaci človek, chodím k Večeri Pánovej a tak budem spasený, aj keď hreším. Stačí urobiť pokánie a všetko je znova v tej správnej rovine. Hovorí sa tomu lacná milosť. Človek si neváži odpustenie, ktoré nám Boh v Ježišovi Kristovi dal. Biblia píše na jednom mieste, že sme boli veľmi draho kúpení a takýto postoj k životu musí Pána Boha urážať.
Zoberte si len jednoduchý príklad. Váš sused by si prišiel od vás požičať auto. Auto vnímame stále ako cennú a hodnotnú vec. Potreboval by nutne niekam ísť a vy by ste mu dôverovali a to auto by ste mu dali. On by si zobral auto a robil by s ním rely po dedine. Vytáčal ho, robil šmyky, otáčal sa na ručnej brzde... Pre vás je to auto hodnotou, chodíte na ňom slušne, staráte sa o to auto, ale sused, ktorý si ho od vás požičal, by ho ľahkovážne ničil.
Ako dlho by ste to vydržali? Myslím, že by si na ňom zajazdil len raz v živote.
Ak si veriaci človek váži to, čo pre neho Pán Ježiš vytrpel, snaží sa žiť tak, aby nebol Kristovi na hanbu. To je život v posvätení. Apoštol Pavol vymenováva, v čom všetkom sa predstavuje ako Boží služobník. Neviem, či ste si to uvedomili, ale sú to väčšinou ťažké veci, o ktorých tam píše: ...v mnohej trpezlivosti, súženiach, nedostatkoch, úzkostiach, ranách, väzeniach, nepokojoch, námahách, bdeniach, pôstoch...
To sú ťažké veci. Byť Boží služobník, keď prechádzam súžením, keď žijem v nedostatku, namáham sa, nespím po nociach pri mnohých životných ranách. To sú najťažšie momenty, v ktorých sa ukazuje oddaný život Bohu. Ale to je aj najlepšie svedectvo.
Sila a dôležitosť kresťanského života sa ukazuje v tom, ako dokážeme s Bohom zvládať prekážky. Bol som nedávno s jedným kolegom, ktorý je vážne chorý. Po rozhovore s ním som dlho uvažoval nad tým, aké jednoduché je byť kresťanom v bežných okamihoch života. Ako jednoducho sa o Bohu hovorí, keď moja viera nie je nijako skúšaná, keď s ničím nezápasí, keď ju nič neskúša a netestuje. Pri tom rozhovore s ním som si uvedomil, aký som teoretik. Ako viem jednoducho rozprávať o tom, že Boh vypočúva modlitby, že na Boha sa môžete vždy spoľahnúť, že Boh je blízko pri každom jednom z nás, len mu treba dôverovať. Mal som pocit, že všetko, čo hovorím, je akoby vyčítané z knižiek, povrchná teória, ktorú sa môže hocikto naučiť a hocikto o nej rozprávať.
Ale z jeho úst to všetko, čo hovoril bolo iné. Tie jeho slová boli vážnejšie, boli pravdivejšie, boli oveľa silnejšie. On dôveruje Bohu v súženiach, ktoré prežíva, v blízkej smrti, ktorá mu klepe na dvere, v momentoch, keď už nemá síl, keď už nezaberajú tabletky na bolesť, keď sa nevie ako otočiť či uložiť, aby tú bolesť vedel vydržať, keď si nevie nájsť polohu, v ktorej by si dokázal aspoň trochu odpočinúť a nevie ako ďalej. Pavol píše: ...v nepokojoch, námahách, bdeniach... Všade tam sa predstavujeme ako Boží služobníci. To je svedectvo viery. To je posvätený život.
Toto by sme mali ako veriaci ľudia ukázať svetu. Ľahké a dobré veci života zvláda každý, aj neveriaci ľudia. Ale ten odovzdaný život Kristovi sa má prejaviť v ťažkých momentoch života. V životných bojoch a zápasoch, keď by bol bežný človek na kolenách, umorený a zbitý bez nádeje a chuti do života, tu by mala byť viditeľná tá sila viery v Krista a jeho moc. To je to, čo by na nás malo byť zjavné.
To sú veci, ktoré v dnešnej spoločnosti majú biť do očí. Ako to, že ty zvládaš to, čo ti život prinesie? Ako to, že si sa dokázal vyrovnať so smrťou blízkeho človeka? Ako to, že si taký pokojný a kľudný, keď sa ti mnohé veci sypú na hlavu? Vtedy by sme mali odpovedať, že tá moc je z Krista! Že to všetko pramení z Boha, ktorý ma posilňuje a v ktorého skladám všetky svoje nádeje. O tom písal Apoštol Pavol. To, čo vidíte na nás, na našich životoch nie je z nás, ale z moci Božej, do ktorej sme sa odovzdali.
Odvtedy často myslím na to, či by v takýchto ťažkých životných momentoch bola moja viera viditeľná? Či by ma to všetko, čo môže prísť nepremohlo? Či by som sa o tú vieru vedel oprieť vtedy, keď by moje ľudské nádeje zlyhali? To je žiť posvätený život. Život žitý s Kristom v Bohu.
Je zaujímavé, že práve ten posvätený život je plný kontrastov. Môže sa zdať, že nič nie si a nič nemáš a predsa môžeš veľa rozdávať. Pavol to krásne v tých kontrastoch napísal. ...ako neznámi, a predsa dobre známi; ako umierajúci, a ajhľa, žijeme; ako karhaní, a predsa neumorení; 10ako smutní, ale vždy veselí; ako chudobní, a predsa mnohých obohacujúci; ako nič nemajúci, a predsa všetko v moci majúci.
To, čo píše, sa zdá byť úplne nelogické. Keď raz je niekto smutný, ako môže rozdávať radosť? Ako môže byť ten, ktorý je karhaný a prenasledovaný, neumorený? Ako môže byť niekto chudobný a predsa mnohých obohacujúci? Lebo tu nie je reč o nejakých pozemských a povrchných hodnotách, ale o niečom duchovnom a večnom.
- My nerozdávame peniaze, ale ponúkame večný život, čo je neporovnateľne väčšia hodnota.
- My nerozdávame plytký humor, na ktorom sa pár sekúnd smejete a potom ho zabudnete, ale hlbokú vnútornú radosť, ktorá nás teší, lebo žijeme s Bohom a máme večný život v nebesiach.
- My sa môžeme v tomto svete zdať bezmocní, lebo nevieme ovplyvniť mnohé veci, ktoré sa okolo nás dejú, ale v konečnom dôsledku máme nesmiernu moc, lebo môžeme zachrániť človeka pre večnosť tým, že mu ukážeme na Krista. ...nič nemajúci, a predsa všetko v moci majúci.
To je tajomstvo posväteného života. Snažme sa žiť takýto život a byť príkladom pre tých, ktorí nás obklopujú. Je škoda, že pojem „svätí bratia a sestry“ dnes dráždi a provokuje neveriacich ľudí. Mal by skôr vzbudzovať záujem.
AMEN
Piesne: Neopúšťaj ma..; 87; 90; 82; 97; A 25; 656/17
Texty: Jer 12,1-3; 2K 6,1-10; Mk 9,14-32; Ž 25,1-10
