4. po Veľkej noci 2016

Kázňový text: 2Tim 2,8–10

Keď si prečítate takéto slovo z Biblie, musíte k nemu povedať aj vysvetlenie situácie a okolností, za akých bolo napísané.

Nemusím nijako dopodrobna vysvetľovať, kto bol apoštol Pavel, to všetci vieme. A vieme aj to, kto bol Timoteus. Bol to Pavlov brat v Kristu, ktorého si Pavel vychovával ako svojho nástupcu. Doslova v ňom videl svojho pokračovateľa a venoval sa mu ako svojmu synovi. No k okolnostiam treba ešte dodať, že tento list je písaný z väzenia v Ríme, kde Pavla previezli z Cezarey. Odvolal sa vtedy na to, že je rímsky občan a má právo na regulárne vypočutie pred rímskym súdom. 
Čakal teda vo väzení a písal list mladému Timoteovi, v ktorom mu vysvetľoval, že je uväznený ako nejaký zločinec v okovách pre vieru v Ježiša Krista.
Neviem sa celkom vžiť do tejto situácie, ale musí to byť pre človeka veľmi nepríjemné a veľmi ponižujúce byť zavretý ako väzeň len preto, že veríte v Krista. Pritom na tom nie je predsa nič zlé. Zavretý medzi ľuďmi, ktorí niekoho zabili, ktorí lúpili, či robili všelijaké možné podvody a vy ste doslova zaradený medzi nich. 
Je jedno, že ešte neprešiel súd, že je ešte nejaká nádej, že by vás po rozsudku mohli prepustiť, aleto vedomie, že ste boli zavretý, že máte niečo do činenia so zločincami, je veľmi nepríjemné.
Ak ste už mali možnosť nahliadnuť do knihy Cirkev v útlaku, od brata generálneho biskupa Pavla Uhorskaja, tak v nej je cítiť tento moment na mnohých miestach. Farári, ktorí skončili vo vyšetrovacej väzbe a potom mnohí boli odsúdení a uväznení, ako nepriatelia štátu vo vykonštruovaných procesoch, tento moment zažívali. 
Mnohí nechápali, čo bolo zlé.Veď sme kázali Božie slovo, zvestovali sme Krista, čo z toho bolo protištátne, že sme sa ocitli na takom mieste? Aký zákon sme porušili, čo sme urobili? Ako sme ničili a rozvracali náš štát? Prečo, keď sme sa stretli a rozprávali o kázňach, sme robili protištátnu činnosť? Alebo keď sme učili deti na náboženstve, čo z toho je protizákonné? Veď sme predsa evanjelickí farári v cirkvi, ktorá je uznaná štátom.
A ešte horšie to bolo, keď sa vrátili po odpykaní trestu. Nikto ich nechcel zamestnať, každý sa od nich odťahoval, ako od tých, ktorí sú zločincami a ktorí boli zavretí. Tá hanba na človeku ostala. A ak sa aj niektorí po 5 či viac rokoch mohli vrátiť do služby, pretože zákaz vykonávať kňazskú službu dostala väčšina, a dostali príležitosť znova stáť na kazateľnici, musel to byť zvláštny moment aj pre ľudí, ktorí ich potom počúvali. 
Náš farár bol v base, bol zavretý.
Boli vnímaní ako zločinci. Dokonca im to dala pocítiť aj vtedajšia cirkevná vrchnosť. Mohli ísť len do najbiednejších zborov v cirkvi. V tých časoch sa na nich málokto dokázal pozerať ako na hrdinov, ktorí trpeli pre vieru v Ježiša Krista. Spoločnosť, ale aj mnohí ľudia v cirkvi, ich videli ako rozvracačov štátu. 
To väzenie človeka degraduje, urobí z vás akoby druhotriednu bytosť a najhoršie na tom je, že ste nič neurobili, kvôli čomu by ste na takom mieste mali byť. Niektorí sa po týchto skúsenostiach do služby farára nikdy nevrátili. Nie žeby ich sklamal Boh, to určite nie.Sklamali ich ľudia.
Jednak tí, ktorí sa ich nezastali. Máloktorí členovia z cirkevných zborov sa vtedy ozvali na obranu svojho farára. Ľudia mali strach, báli sa. No oveľa väčšie sklamanie pre týchto farárov bolo, že sa ichnezastali vlastní kolegovia v službe, ani vtedajšia cirkevná vrchnosť. Tá dokonca občas stála na strane ich žalobcov.
Väčšinu vtedy zradila vlastná cirkev, tí, ktorí boli bratmi a sestrami v oltárnej službe.A keď sa vrátili po rokoch do tejto istej cirkvi a komunistický režim bol stále pri moci, správal sa k nim ako k malomocným, nečistým. 
Tu je ten dôležitý moment. Nesklamal ich Boh, v ktorého verili, nesklamal ich Ten pre ktorého trpeli, nehnevali sa na Boha, pretože ten ich neopustil, ale bol tam s nimi. Aj keď ich mučili, týrali, podlomili im zdravie, ponižovali. Akoby sa toto všetko dalo zvládnuť s Bohom, v ktorého dúfate a vkladáte v neho svoje nádeje. Boli sklamaní z ľudí. Zlyhal ako vždy človek, jednotlivec, ale aj spoločenstvo, cirkev.
Tak mi to pripadalo aj pri apoštolovi Pavlovi, ktorý píše, že trpí v okovách ako nejaký zločinec…Aj pre neho to bolo ponižujúce, možno bol sklamaný z toho, ako sa celý jeho súdny proces vyvíjal, ale hneď na to tak optimisticky prízvukuje Timoteovi: …ale slovo Božie nie je v okovách…
Napadlo mi, že také niečo by sme nemali dovoliť ani dnes. Dnes netrpíme prenasledovaní nejakým režimom, no okovy môžu mať rozličné podoby. Ten pocit opustenosti, druhoradosti, môžu mať ľudia okolo nás vo všelijakých životných situáciách. Choroba vám zo života dokáže urobiť také väzenie, aké si ani nevieme predstaviť. 
Len sa vám zhorší na staré kolená sluch a ste zrazu ako vo väzení za štyrmi stenami svojho vlastného domu, lebo kam by ste šli, keď nič nepočujete?
Strata mobility prináša niečo podobné. Keď prestanete vládať niekde vyjsť z domu. 
Ale aj všelijaké iné choroby, ktoré vás uväznia medzi štyrmi stenami. 
Vašimi okovami môže byť vaša zodpovednosť a starostlivosť o druhých, a keď tejto službe ostanete verní a budete ju robiť zodpovedne, to sú tiež okovy. Ale tak ako hovorí apoštol Pavel, človek môže byť v okovách, ale Božie slovo nie je uväznené,ono môže ďalej znieť a prinášať ľuďom slobodu.
Pán Boh takýchto ľudí neopúšťa, nezrádza ich, aj keď sú v okovách. Skôr môžu mať pocit, že sme ich zradili my, ich bratia a sestry v Pánovi. A to je veľká škoda, keď niekto v našej blízkosti má takýto pocit a takto vníma cirkev. 
Ľudia môžu byť v okovách, aj my môžeme mať všelijaké okovy, ktoré nás zväzujú, ale Božie slovo sa nedá uväzniť, ono má jednoznačne znieť a prinášať ľuďom radosť.
Tá druhá vec je, že Pavel toto všetko znáša kvôli vyvoleným, aby dosiahli večnú slávu.
Tu je otázka na nás, ako znášame rozličné životné okovy ako veriaci ľudia? Ako zápasíš a bojuješ s okovami ako kresťan? Povrchne, alebo oddane a verne?
Pavel sedí vo väzení a využíva čas, ktorý ma na písanie listov, na vyučovanie a povzbudzovanie vo viere. Ani tento list napísaný Timoteovi, nie je nejaký depresívny, plný beznádeje či smútku.Pritom Pavel nevedel, ako to s ním celé dopadne. Prepustia ho, či odsúdia, vyjde z tohto väzenia ešte niekedy na slobodu, alebo tam už len dočká na smrť?
Nenadáva na všetkých, nekritizuje rímsku ríšu ani zriadenie, ani nespravodlivosť, ktorá tam vládne.Povzbudzuje jednotlivcov i cirkevné zbory vo viere a ukazuje, že je pre Krista odhodlaný trpieť a vytrvať.
Občas vidím na návštevách ľudí, ktorí nesú v živote veľmi ťažký kríž. Niekedy ani neviem, čo povzbudivé povedať a idem z návštev taký ubitý a utrápený, ale inokedy keď vidím s akou vierou to všetko niektorí nesú a oddane všetko prijímajú, tak si hovorím, že toto je skutočný príklad viery a zbožnosti. Toto by bolo potrebné vyrozprávať ako životné svedectvo, a bolo by to pre mnohých inšpiráciou a motiváciou k viere. 
Pavel nám dal úžasný príklad. Z väzenia dokázal odovzdať toľko povzbudenia, toľko nádeje a toľko motivujúcej viery. V podstate nám ukázal, ako niesť kríž i okovy a byť stále príkladom a svedectvom viery.
Myslite na to, bratia a sestry, že sa na nás ľudia pozerajú a my by sme pre nich mali byť príkladom v tom, ako vieme znášať okovy pre vieru v Krista. Ale aj ako vieme znášať rozličné kríže a utrpenia bez toho, aby sme stratili vieru a nádej. Aké svedectvo vychádza z tvojho života?

AMEN

Piesne: 132; 600, 245; 130 A 34; 656/14 
Texty: Iz 12,1–6; Jk 1,17–21; J 16,5–7.12–15; Ž 98,1–9